III. ÚS 398/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., Banská Bystrica (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. OS 41/2014 zo 4. júna 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola napadnutým rozsudkom zaviazaná zaplatiť svojmu obchodnému partnerovi prisúdenú istinu s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu viaceré pochybenia rozhodcovského súdu v konaní a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, z ktorých potom následne odvodzuje aj porušenie svojich v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľka citujúc judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na rozhodcovské konanie je toho názoru, že zásady formulované rozhodnutiami ústavného súdu dodržané neboli, a preto sa domnieva, že „je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd“, aj keď na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) podala žalobu o zrušenie napadnutého rozsudku rozhodcovského súdu. Tento návrh však bol, ako uvádza sťažovateľka v sťažnosti, rozsudkom okresného súdu sp. zn. 64 Cb 96/2014 z 21. novembra 2014 zamietnutý. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 43 Cob 51/2015 z 21. mája 2015 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ako už bolo uvedené, okresný súd rozsudkom sp. zn. 64 Cb 96/2014 z 21. novembra 2014 predmetnú žalobu zamietol, pričom krajský súd toto rozhodnutie potvrdil rozsudkom sp. zn. 43 Cob 51/2015 z 21. mája 2015, ktorý, ako uvádza sťažovateľka, jej bol doručený 3. júna 2015, a preto je toho názoru, že sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku rozhodcovského súdu podala v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv, ktorý aj využila, keď podala žalobu o zrušenie napadnutého rozsudku rozhodcovského súdu, a keďže jej žalobe nebolo vyhovené, domáhala sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného postupu.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom), teda len vo vzťahu k napadnutému rozsudku rozhodcovského súdu.

Ústavný súd na tomto mieste ďalej zdôrazňuje, že sťažovateľka (kvalifikovane zastúpená advokátom) v petite sťažnosti postup krajského súdu (ktorý posudzoval v rámci odvolacieho konania prvostupňové rozhodnutie okresného súdu, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o žalobe o zrušenie napadnutého rozsudku rozhodcovského súdu, pozn.) nenapáda, a preto súc viazaný petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sa konaním na odvolacom súde (a ani jeho rozhodnutím) zaoberať nemohol.