III. ÚS 400/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., Quai Du President Paul Doumer 9, La Defense Cedex, Paríž, Francúzsko (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 271/2013­411 z 30. septembra 2013 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania.

5. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka kritizuje právny názor krajského súdu o nemožnosti vyjadrenia hodnoty veci. Podľa sťažovateľky v posudzovanom prípade ide o „hodnotu práva“, ktorú „možno nepochybne vyčísliť v peniazoch“. Nepravdivé je v tejto súvislosti tvrdenie krajského súdu, že navrhovateľ nešpecifikoval výšku náhrady škody, pretože „zo samotného Uznesenia KS BA... vyplýva, že hroziaca škoda (ktorej náhrady sa chcela spoločnosť v konečnom dôsledku domáhať) bola v konaní vyčíslená“. Okrem toho podľa sťažovateľky „samotná skutočnosť, že navrhovateľ... nepodal návrh vo veci samej, nemôže mať za následok nemožnosť vyjadriť hodnotu práva, ktorého sa daný spor týka, a zasiahnuť tak do legitímnych práv Sťažovateľa na náhradu trov“.

6. Rovnako podľa sťažovateľky „určenie, že spoločnosť nie je povinná plniť, je vyjadriteľné v peniazoch a práve preto zakladá možnosť vyjadriť hodnotu práva v peniazoch. KS BA však nepochopiteľne dospel k presne opačnému (a vnútorne rozpornému) záveru...“. Sťažovateľka uvádza, že „podľa Záruk má... povinnosť plniť sumu 18.940.294,84 USD. Bez najmenších problémov je tak možné vyjadriť určenie, že spoločnosť nie je povinná plniť, v peniazoch“.

7. Sťažovateľka teda namieta, že „KS BA úplne ignoroval ustanovenie § 10 ods. 2 Vyhlášky, podľa ktorého sa za cenu práva považuje aj hodnota záväzku, a ktoré je tak plne aplikovateľné v predmetnom spore“.

8. Sťažovateľka argumentuje aj poukazom na iné rozhodnutie krajského súdu v jej obdobnej veci (č. k. 8 Cob 6/2013­384 z 29. mája 2013), „v ktorom KS BA v identickom spore po zrušení predbežného opatrenia vychádzal pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny z hodnoty Záruk“. Namietané porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd „konal... v zrejmom rozpore s ustanovením § 10 ods. 2 Vyhlášky“.

10. V závere argumentácie vo veci samej sťažovateľka rekapituláciou siedmich konaní o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré boli proti nej tými istými dvoma navrhovateľmi iniciované, konštatuje šikanózny výkon ich práva. Tvrdí, že „spoločnosti a neustálym podávaním identických návrhov na vydanie predbežného opatrenia docielili, že od vydania prvého predbežného opatrenia zo dňa 31.10.2012 bolo v každom momente až po súčasnosť vykonateľné aspoň jedno predbežné opatrenie s účinkami obdobnými Predbežnému opatreniu. Vždy potom ako KS BA zrušil konkrétne predbežné opatrenie, OS BA promptne vydal obdobné nové predbežné opatrenie“. Z uvedeného dôvodu podľa sťažovateľky náhrada trov odvolacieho konania, ktorú jej krajský súd priznal, neplní sankčnú funkciu, pretože nemá dostatočne odstrašujúci účinok proti šikanóznym návrhom zo strany tých istých navrhovateľov.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

15. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

21. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).

22. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

23. Ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

25. Námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého procesu, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej (IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012). 26. Na podklade uvedeného k prvej námietke ústavný súd udáva, že krajský súd zmeňujúcim výrokom vo veci nariadeného predbežného opatrenia z procesného hľadiska vyhovel odvolaniu sťažovateľky, čo ho v rovine rozhodovania o trovách odvolacieho konania viedlo k priznaniu nároku na ich náhradu. Tento fakt, nespochybnený ani sťažovateľkou a preukázaný z príloh sťažnosti, považuje ústavný súd za zásadný pre ústavno­súdny prieskum sťažnosťou atakovaného výroku uznesenia krajského súdu. Problém stelesnený sťažovateľkou v jej prvej sťažnostnej námietke je v podstate problémom výkladu a následnej aplikácie podzákonnej právnej normy o vyčíslení priznaného nároku na náhradu trov konaní o odvolaní proti nariadenému predbežnému opatreniu.

29. Právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

30. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho plénu a kolégiám)], keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

31. K tvrdeniu sťažovateľky o šikanóznom využívaní návrhov na nariadenie predbežných opatrení, ktorému údajne „asistuje“ aj samotný okresný súd, ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti a jej podkladov nevyplýva, že by krajský súd vo všetkých siedmich konaniach vedených proti sťažovateľke vyčísľoval náhradu pre ňu úspešných odvolacích konaní, rovnako ako v prípade atakovanom sťažnosťou. Dokonca z jediného iného odvolacieho uznesenia krajského súdu, ktorého fotokópiu sťažovateľka priložila k sťažnosti (č. k. 8 Cob 6/2013­384 z 29. mája 2013), vyplýva, že krajský súd sťažovateľke priznal proti navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v právnom režime vyznačujúcom sa vyčísliteľnosťou predmetu konania (teda v sume 35 431,55 €). Sťažovateľka nedoložila sumy náhrad trov prípadných úspešných odvolacích konaní v ďalších veciach, ktoré v sťažnosti spisovou značkou uviedla, preto jej tvrdeniu, podľa ktorého rozhodovaním o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd neučinil zadosť sankčnej funkcii rozhodovania o náhrade trov konania, nemožno z procesného hľadiska priznať relevanciu.

32. Prvú námietku sťažovateľky preto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

33. Druhá námietka sa orientuje na porušenie ustanovení vyhlášky regulujúcich spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za odvolanie v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania podľa ustanovenia vyhlášky, ktoré v čase rozhodovania už v dôsledku novelizácie vyhlášky nebolo účinné a nemohlo sa uplatniť ani podľa intertemporálnych ustanovení relevantnej novely.

38. Ak by krajský súd postupoval pri vyčíslení náhrady trov za odvolanie proti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia v súlade s vyhláškou, teda s jej § 13a ods. 1 písm. g), musel by za jeden úkon právnej služby v súlade s § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky priznať náhradu 60,08 € (výpočtovým základom pre úkony právnej služby vykonané v roku 2013 bola suma 781 €). Pri dvoch úkonoch právnej služby, ktoré aj krajský súd v sťažovateľkinom prípade považoval z hľadiska náhrady trov za akceptovateľné (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odvolania), by po pripočítaní režijného paušálu za tieto dva úkony právnej služby náhrada trov odvolacieho konania predstavovala sumu 135,30 €. Rozdiel o proti reálne priznanej náhrade trov odvolacieho konania (90,82 €) tak predstavuje sumu 44,48 €.

39. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).

40. Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].

43. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno­procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno­procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

44. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).