III. ÚS 401/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 401/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 51/99 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 328/2010­37 z 30. septembra 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 546/2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti rekapituluje priebeh konania pred okresným súdom po právoplatnosti nálezu ústavného súdu. V tomto období došlo k nariadeniu pojednávaní (8. novembra 2010 a 13. apríla 2011), ako aj k rozhodovaniu okresného súdu o viacerých procesných otázkach (zastavenie konania v časti jeho dovtedajšieho predmetu, zastavenie konania proti niektorým z odporcov, zmena žalobného petitu). Sťažovateľ namieta, že okresný súd bol od 8. augusta 2011 nečinný, a preto doručil okresnému súdu 5. marca 2012 „Žiadosť o konanie vo veci...“. Okresný súd 4. mája 2012 nariadil pojednávanie vo veci na 27. jún 2012.

Podaním doručeným okresnému súdu 19. júla 2012 sťažovateľ navrhol vstup ďalších účastníkov na strane odporcu do konania. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 51/99­603 z 18. októbra 2012 tento návrh sťažovateľa zamietol argumentujúc neefektívnosťou navrhovaného postupu vo väzbe na viac ako 17 rokov trvajúce konanie vo veci samej. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 6. novembra 2012 odvolanie. Vec napadla na krajský súd 22. novembra 2012 a bola jej pridelená sp. zn. 4 Co 546/2012.

Podľa sťažovateľa krajský súd od 22. novembra 2012 „vo veci neurobil žiadny procesný úkon, čím bol spôsobený prieťah 17 mesiacov, čo je dôvod na podanie tejto opakovanej sťažnosti...“. Súčasne argumentuje stavom právnej neistoty, ktorý trvá už 19 rokov.

Sťažovateľ podal 31. marca 2014 sťažnosť na postup krajského súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Predseda krajského súdu oznámením z 23. apríla 2014 predĺžil lehotu na vybavenie tejto sťažnosti do 30. mája 2014. V odpovedi na sťažnosť z 22. mája 2014 konštatoval jej dôvodnosť na základe príčin majúcich objektívnu povahu (množstvo vecí pridelených do senátu „4 Co“). Súčasne však predseda krajského súdu sťažovateľa upovedomil, že vo veci jeho odvolania krajský súd rozhodol 27. marca 2014, „pričom na Okresný súd Bratislava I bude predmetné rozhodnutie spolu so súdnym spisom expedované v najbližších dňoch“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je petit oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). V tomto ohľade sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený advokátom) namieta prieťahy v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 10 C 51/99 „od 18.10.2010, do 22.11.2012“. Ústavný súd preto ustálil za predmet svojho predbežného prerokovania postup okresného súdu v označenom konaní iba v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 328/2010­37 z 30. septembra 2010, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Napriek skutočnosti, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu konanie v určovacej veci sťažovateľa nebolo právoplatne ukončené, keďže po rozhodnutí okresného súdu o procesnej otázke (zamietnutie návrhu sťažovateľa na pristúpenie ďalších účastníkov konania na strane odporcu) bolo v štádiu konania o odvolaní sťažovateľa, je nepochybné, že k namietanému porušovaniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdu nemohlo dochádzať.

Podľa odpovede predsedu krajského súdu na sťažovateľovu sťažnosť na postup súdu podanú podľa zákona o súdoch síce krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol 27. marca 2014 (teda pred podaním sťažnosti ústavnému súdu), zároveň však z tejto odpovede z 22. mája 2014 (teda už po doručení sťažnosti ústavnému súdu) vyplýva, že odvolacie rozhodnutie krajského súdu ešte nebolo okresnému súdu expedované, a teda súdny spis nebol predložený okresnému súdu. Vec v deň podania sťažnosti ústavnému súdu v dôsledku prebiehajúceho odvolacieho konania nebola v dispozícii okresného súdu, ale v dôsledku podaného odvolania stále v dispozícii odvolacieho súdu, a preto v danom čase okresný súd nemohol žiadnym relevantným konaním ovplyvňovať priebeh konania, resp. spôsobovať zbytočné prieťahy v ňom (napr. IV. ÚS 188/03, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, III. ÚS 317/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania (17 mesiacov) sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa (obdobne vo vzťahu k odvolaciemu konaniu napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011), preto jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kde úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu, pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľa, napr. pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím súdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Povaha odvolacieho konania spočíva v posudzovaní relevantnosti námietok uvedených sťažovateľom v odvolaní (III. ÚS 218/2012). K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).