III. ÚS 402/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 402/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TRIMETAL s. r. o., Nobelova 34, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra (adresa na doručovanie – Lombardíniho 22B, Bratislava), v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 15. apríla 2014 v konaní sp. zn. 4 CoKR 15/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti TRIMETAL s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Na odvolanie navrhovateľa v 1. rade krajský súd uznesením č. k. 4 CoKR 12/2013­ 206 zo 16. októbra 2013 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel totiž k záveru, že „súd prvého stupňa sa dostatočne nezaoberal preukázaním aktívnej legitimácie navrhovateľa v právnom postavení veriteľa, vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam, že je veriteľom označeného dlžníka s pohľadávkou, ktorú označil v návrhu. Súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal s tvrdenými skutočnosťami dlžníka, že je sporná, preto bude potrebné súdom prvého stupňa na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) bod 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, dostatočným spôsobom sa vysporiadať s otázkou aktívnej legitimácie navrhovateľa, doložením a osvedčením tvrdených skutočností vo vzťahu k spornej pohľadávke a na takto zistenom skutkovom základe v súlade s § 19 ods. 1 písm. c) ZKR rozhodnúť o návrhu na vyhlásenie konkurzu...“.

Po vrátení veci okresnému súdu tento na základe návrhu doručeného mu 24. mája 2013 uznesením č. k. 2 K 57/2012­222 zo 7. novembra 2013 rozhodol o pripustení Paralympijskej marketingovej spoločnosti, s. r. o., Benediktiho 5, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ v 2. rade“), do konkurzného konania. Následne okresný súd nariadil pojednávanie na 24. január 2014, ktorého sa sťažovateľ ani jeho právny zástupca nezúčastnili, hoci doručenie predvolania bolo riadne vykázané.

Okresný súd uznesením č. k. 2 K 57/2012­312 z 30. januára 2014 vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľa. Skutkovo konštatoval, že „pohľadávka, o ktorú opiera svoj návrh Navrhovateľ 1, je naďalej predmetom súdneho konania“, pričom „vo veci prebiehajúceho odvolacieho konania doposiaľ nebolo rozhodnuté“. Z toho po právnej stránke vyvodil, že „uvedená pohľadávka je sporná a teda... nezakladá aktívnu legitimáciu navrhovateľa na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej základe“.

Sťažovateľ v odvolaní popísal skutkové okolnosti zmluvných vzťahov s navrhovateľmi. K pohľadávke zakladajúcej aktívnu legitimáciu navrhovateľa v 2. rade sťažovateľ uviedol, že proti obom navrhovateľom „podal... žalobu na zaplatenie 204.218,94 EUR na Okresný súd Bratislava I (č. k. 30Rob 202/2011 resp. 32Cb/9/2012), v ktorom sa domáhal voči navrhovateľom zaplatenia ceny za zhotovené časti diela podľa uvedených faktúr (žaloba založená v konkurznom spise). Na základe tejto skutočnosti, dlžník vykonal zápočet vzájomných pohľadávok úkonom zo dňa 7. 1. 2014, ktorým započítal vzájomné pohľadávky, a to pohľadávku navrhovateľov voči dlžníkovi vo výške 2.014,08 EUR vyplývajúcu z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 1. 2013, právoplatné dňa 13. 3. 2013, č. k. 32Cb/9/2012, s pohľadávkou dlžníka voči navrhovateľom z faktúry č. 20070023, zo dňa 27. 12. 2007, na sumu 36.340,70 EUR. Túto skutočnosť aj oznámil navrhovateľovi.“.

Sťažovateľ konštatoval, že „vzhľadom na vykonaný zápočet..., pohľadávka navrhovateľov zanikla okamihom, kedy sa pohľadávky stretli. Týmto dňom stretnutia bol deň vzniku pohľadávky navrhovateľov voči dlžníkovi, keďže ich pohľadávka vznikla neskôr.

Z uvedeného vyplýva, že ku dňu vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka táto pohľadávka navrhovateľov voči dlžníkovi už neexistovala...“. Podľa sťažovateľa „pokiaľ by aj navrhovatelia spochybňovali skutočnosť zániku ich pohľadávky z dôvodu zápočtu, stále by išlo o pohľadávku spornú, na ktorú podľa § 19 ods. 1 písm. c) ZKR nie je možné prihliadať“.

V odvolaní sa potom sťažovateľ vyjadril k záväzkom voči ďalším veriteľom odlišným od navrhovateľov, ktoré mali zakladať dôvodnosť návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to tvrdením o ich spornosti.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ napadnuté uznesenie krajského súdu kritizuje v rovine kvality jeho odôvodnenia. S poukazom na relevantnú judikatúru súdov tvrdí, že krajský súd „sa v odôvodnení svojho uznesenia... žiadnym spôsobom nevyjadril (nereagoval) k podstatným skutočnostiam, tvrdeným a súčasne preukázaným dlžníkom..., týkajúcich sa započítania pohľadávky dlžníka voči pohľadávke navrhovateľa v 2. rade, na základe ktorej sa odôvodňuje naplnenie zákonnej požiadavky aktívnej legitimácie na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre navrhovateľa v 2. rade...“. Podľa sťažovateľa „skutočnosť zániku pohľadávky navrhovateľov, zákonným spôsobom, resp. tak ako to tvrdil sťažovateľ vo svojom odvolaní..., predstavuje skutočnosť, ktorá má zásadný význam pre splnenie/nesplnenie podmienky aktívnej legitimácie navrhovateľov v konaní o vyhlásení konkurzu...“. Preto je sťažovateľ presvedčený, že krajský súd „mal povinnosť sa vo svojom uznesení zo dňa 15. 4. 2014, resp. v jeho odôvodnení, vysporiadať so skutočnosťou zániku pohľadávky navrhovateľov...“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že po tom, ako podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 K 57/2012­312 z 30. januára 2014 o vyhlásení konkurzu, „navrhovatelia podali svoje vyjadrenie k odvolaniu... podaním zo dňa 6. 3. 2014. Toto vyjadrenie navrhovateľov však nebolo opätovne doručené dlžníkovi, nebol mu ani doručované, čím sa dlžník nemohol vyjadriť k skutočnostiam tam navrhovateľmi uvádzaným...“.

Popísané pochybenia sťažovateľ „uviedol... aj v odvolaní“, avšak krajský súd „tieto okolnosti nevzal do úvahy“, ale sa „vyjadril iba k neúčasti sťažovateľa na pojednávaní vytýčenom na deň 24. 1. 2014, avšak nič neuviedol k tomu, že žiadne vyjadrenia a podania zo strany navrhovateľov neboli doručované sťažovateľovi“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol: „1) Základné právo spoločnosti TRIMETAL, s. r. o., Nobelova 34, 831 02 Bratislava, IČO: 36551031, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR/15/2014 porušené bolo. 2) Zrušuje uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 15. 04. 2014, č. k. 4 CoKR/15/2014, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. 3) Spoločnosti TRIMETAL, s. r. o. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,­ EUR (slovom tritisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4) Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť spoločnosti TRIMETAL s. r. o. trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004, vo výške 260,50 EUR... na účet právneho zástupcu JUDr. Roman Heinrich, .“

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

1. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP z 19. 4. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) ak sa konkurzné konanie začalo na návrh veriteľa, a) súd do 5 dní od začatia konkurzného konania 1. odošle dlžníkovi do vlastných rúk rovnopis návrhu spolu s uznesením, ktoré obsahuje najmä 1a. výzvu, aby sa do 20 dní od jeho doručenia vyjadril k návrhu a osvedčil svoju platobnú schopnosť;... 1b. poučenie, že inak súd vyhlási na jeho majetok konkurz, 1c. poučenie o trestnoprávnych následkoch neplnenia si povinnosti v konkurze, 2. určí termín pojednávania, na ktoré predvolá dlžníka a o ktorom upovedomí veriteľov označených v návrhu; predvolanie, ako aj upovedomenie súd doručí zverejnením v Obchodnom vestníku; dlžníkovi predvolanie doručí aj iným spôsobom; termín pojednávania súd určí tak, aby sa konalo najneskôr do 70 dní od začatia konkurzného konania, 3. vyzve dlžníka na vyjadrenie, či súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania; ak tak dlžník urobí, súd zruší termín pojednávania a rozhodne bez pojednávania; rovnako postupuje aj vtedy, ak sa má za to, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil, b) súd rozhodne vo veci vyhlásenia konkurzu do 7 dní od vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, alebo do 7 dní, odkedy dlžník súhlasil, aby sa rozhodlo bez pojednávania, c) súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník neosvedčil svoju platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania; pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť; ak sa dlžník v lehote podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril, má sa za to, že svoju platobnú schopnosť neosvedčil...

Z uvedených všeobecne formulovaných pravidiel konkurzného práva sa črtá jedna z podstatných zásad ovládajúcich nielen právnu úpravu konkurzného konania, ale aj interpretáciu tejto právnej úpravy. Je ňou zásada rýchlosti vyjadrená v zákone o konkurze a reštrukturalizácii okrem iného v množstve krátkych procesných lehôt, ktoré sú stanovené pre súd, účastníkov konania a iné procesné subjekty (Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Poradca podnikateľa, s. r. o. Žilina, 2006, s. 43). Identifikovaná zásada sa prejavuje aj v relácii k fáze konkurzného konania, v ktorej malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho označených práv. I keď má prvá fáza konkurzného konania (do vyhlásenia konkurzu) charakter sporového konania a na objasnenie skutočností treba viesť dokazovanie, z účelu konkurzného konania vyplýva, že rozsiahlejšie dokazovanie možno viesť len v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre záver o základnej otázke, ktorá sa má v konaní riešiť, a to či je dlžník v úpadku (otázku hmotného konkurzného práva). Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu (teda otázku tzv. procesného konkurzného práva) musí veriteľ osvedčiť bez toho, aby bolo treba na existenciu jeho pohľadávky viesť dokazovanie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2000 vo veci sp. zn. 4 Obo 49/2000 bezpochyby uplatniteľné aj na aktuálnu právnu úpravu).

Citovaný § 19 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je prejavom zásady rýchlosti v konkurznom konaní. Jeho konfigurácia z hľadiska pomeru povinností ukladaných dlžníkovi konajúcim súdom a práv garantovaných dlžníkovi zohľadňuje uvedené názory odbornej literatúry i súdnej judikatúry. Pravdaže, ak zákonné určenie relatívne krátkych procesných lehôt ustanovených pre úkony účastníkov konkurzného konania má v konečnom dôsledku viesť k naplneniu zásady rýchlosti, potom je nevyhnutné, aby aj s ich prípadným nedodržaním spájala právna úprava a na ňu nadväzujúca aplikačná prax účinné právne dôsledky. Jedným z nich je aj nevyvrátiteľná právna domnienka neosvedčenia platobnej schopnosti dlžníka podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, však vyplýva, že sťažovateľ ani jeho právny zástupca sa nariadeného pojednávania nezúčastnili, hoci mali predvolanie naň riadne doručené (doručenie predvolania na pojednávanie sťažovateľ síce v odvolaní namietal, no po tom, ako krajský súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že „dlžník mal riadne vykázané doručenie predvolania na pojednávanie“, už v sťažnosti túto námietku nepredniesol). Sťažovateľ tak nevyužil možnosť, ktorú mu okresný súd poskytol, vyjadriť sa k návrhu navrhovateľa v 2. rade na pristúpenie do konania, a tým aj účinne spochybniť jeho aktívnu legitimáciu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že v štádiu odvolacieho konania vzhľadom na procesnú pasivitu sťažovateľa ako dlžníka spätú s nevyvrátiteľnou právnou domnienkou zakotvenou v § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii už nepredstavovalo v odvolaní nastolené započítanie vzájomných pohľadávok medzi sťažovateľom a navrhovateľmi podstatnú otázku, ktorú má na mysli ustálená judikatúra ústavného súdu i ESĽP pri určovaní požiadaviek na kvalitu odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov. Preto ak krajský súd na tento odvolací dôvod explicitne nereagoval, ale obmedzil sa iba na zdôraznenie procesnej pasivity vo chvíľach, keď sťažovateľ priestor na osvedčenie svojej platobnej schopnosti od okresného súdu dostal, nemožno za žiadnych okolností dospieť k záveru o ústavnej neudržateľnosti kvality odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.

2. Ďalší okruh námietok sťažovateľa atakoval procesný postup oboch v jeho veci konajúcich všeobecných súdov. Sťažovateľ tvrdí, že viacero procesných podaní navrhovateľov mu nebolo riadne doručených, preto k nim nemohol zaujať procesne relevantné stanovisko tak, aby v konečnom dôsledku ovplyvnil rozhodnutie súdov o návrhu na vyhlásenie konkurzu. V podstate takto namieta porušenie kontradiktórnosti konania ako súčasti princípu rovnosti zbraní.

V minulosti ústavný súd nepripúšťal preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní rozhodnutia prvostupňových súdov, s poukazom na to, že takéto rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú „konečnými“ rozhodnutiami vo veci a sťažovatelia majú v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním sťažností proti konečným rozhodnutiam odvolacích súdov, ktoré vzídu z konaní nasledujúcich po zrušujúcich rozhodnutiach odvolacích súdov. Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 však ústavný súd tento svoj postoj viackrát korigoval, keď identifikoval ako prípady hodné odlišného prístupu rozhodnutia odvolacích súdov poznačené porušením práva sťažovateľa ústavno­procesného charakteru. V takom prípade by totiž odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu a napravenia jeho pochybenia tohto druhu bol účastník vystavený v nasledujúcom konaní postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavno­procesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušení ústavno­procesných práv účastníkov takéhoto konania (pozri napr. II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011, III. ÚS 46/2013).

O návrhu na pristúpenie veriteľa do už prebiehajúceho konkurzného konania je súd povinný rozhodnúť do 15 dní od doručenia tohto návrhu. Zásada rýchlosti tak nachádza svoje vyjadrenie aj v § 24 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a musí sa premietnuť aj v úvahe súdu, či je povinný návrh na pristúpenie do konkurzného konania doručiť dlžníkovi.

Okresný súd v sťažovateľovom prípade návrh navrhovateľa v 2. rade sťažovateľovi nedoručil a ústavný súd jeho postup akceptuje. V dôsledku nariadenia pojednávania na 24. január 2014 sa totiž sťažovateľovi vytvoril dostatočný priestor na zaujatie stanoviska k dôvodom, na ktorých navrhovateľ v 2. rade založil svoj návrh na pristúpenie do konkurzného konania spojený neoddeliteľne s návrhom na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa. Sťažovateľ sa nariadeného pojednávania nezúčastnil napriek riadne doručenému predvolaniu. Ak za týchto okolností okresný súd preferoval po doručení návrhu navrhovateľa v 2. rade na pristúpenie do konkurzného konania zásadu rýchlosti na úkor práva sťažovateľa vyjadriť sa k dôvodom predmetného návrhu, nepostupoval podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom konkurzného konania a zjavne ani v rozpore so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu. Krajský súd tak potom v odvolacom konaní nemal čo naprávať, preto jeho potvrdenie uznesenia okresného súdu o vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľa je ústavne udržateľné.

2.4 K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj pri predbežnom prerokovaní námietky sťažovateľa, že mu okresný súd nedoručil vyjadrenie navrhovateľa v 1. rade „zo dňa 4. 11. 2013 k procesnému postupu súdu (pristúpenie navrhovateľa v 2. rade, pohľadávka 2.014,08 EUR, zasielanie a doručovanie stranám)...“, ani vyjadrenie navrhovateľov z 11. decembra 2013, v ktorom títo navrhli vykonanie dôkazov. Ústavný súd tu odkazuje na dôvody formulované k predchádzajúcej námietke.

Ani túto námietku ústavný súd nemohol vyhodnotiť ako dôvodnú. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, no ani Občiansky súdny poriadok neukladá súdu prvého stupňa ani odvolaciemu súdu zabezpečiť doručenie vyjadrenia protistrany k odvolaniu odvolateľovi. Nejde tu len o otázku zákonnosti, ale aj o kontradiktórnosť konania ako prvok ústavne zakotveného základného práva na súdnu ochranu. Túto súčasť základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať tak, že sa zo súdneho konania stane „nikdy nekončiaci“ proces vzájomných replík a duplík prebiehajúci dovtedy, kým jedna zo strán konania na predchádzajúce vyjadrenie protistrany nezareaguje. Každý účastník súdneho konania nesie procesnú zodpovednosť za plnohodnotné využitie prostriedkov procesnej obrany, ktoré mu zákon priznáva. Obzvlášť to platí v konkurznom konaní vzhľadom na už opakovane zdôrazňované uplatňovanie zásady rýchlosti a prísne formálneho procesu. Za takých okolností potom využitie procesného prostriedku stranou súdneho konania spolu s využitím práva protistrany vyjadriť sa k obsahu tohto procesného prostriedku plne zabezpečujú základné právo účastníkov konania na súdnu ochranu aj ich právo na spravodlivé súdne konanie.

3. Posledný, relatívne samostatný okruh sťažovateľových námietok sa zakladal na ďalšom nedostatku odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že nedoručovanie procesných podaní navrhovateľov „uviedol... aj v odvolaní. V tomto uznesení sa Krajský súd v Bratislave vyjadril len k neúčasti sťažovateľa na pojednávaní vytýčenom na deň 24. 1. 2014, avšak nič neuviedol k tomu, že žiadne vyjadrenia a podania zo strany navrhovateľov neboli doručované sťažovateľovi.“.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite i jeho návrhom na dočasné opatrenie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015