III. ÚS 405/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), a , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 350/2012 z 20. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 288/2013 z 23. septembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia žalobou podanou Okresnému súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) uplatňovali právo na ochranu osobnosti a s tým súvisiacu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej spáchaním prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 137/2011 z 20. marca 2012 pre zmeškanie zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľom sumu 50 000 €, a to každému z nich, čo odôvodnil postupom podľa § 114 ods. 5 s odkazom na § 153 b ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), keďže si podľa vyjadrenia okresného súdu žalovaný povinnosť vyjadriť sa k podanej žalobe v určenej lehote nesplnil, hoci bol k tomu súdom formou uznesenia z 12. januára 2012 riadne vyzvaný a súčasne poučený o následkoch nesplnenia tejto povinnosti.

Sťažovatelia takto formulované výhrady k namietaným uzneseniami opierajú o túto argumentáciu: «1. Uznesenie dovolacieho súdu Ako bolo uvedené vyššie, dovolací súd podanie sťažovateľov odmietol ako neprípustné. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že dovolanie hodnotil podľa jeho obsahu, pričom mu práve z neho vyplynulo, že sťažovatelia namietajú výlučne nesprávne právne posúdenie veci a existenciu iných vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto dva dovolacie dôvody však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú.

závažnými nedostatkami. Po prvé, tým, že je arbitrárne, nakoľko v ňom absentujú konkrétne dôvody pre rozhodnutie a po druhé, tým, že pri posudzovaní veci boli zo strany dovolacieho súdu ponechané bez povšimnutia skutočnosti, ktoré celkom jednoznačne nasvedčujú tomu, že sťažovateľom bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť pred ním konať. A) Arbitrárnosť Je dlhodobo ustáleným a nesporným javom, že každé rozhodnutie súdu musí byť zodpovedajúco odôvodnené. Zodpovedajúcim odôvodnením sa rozumie určitá kvalitatívna úroveň prezentácie úvah súdu, ktoré ho viedli k výsledku jeho činnosti, ktorý je zkoncentrovaný vo výroku. Pokiaľ táto časť rozhodnutia absentuje, stáva sa toto nepreskúmateľným a neplní žiadnu zo svojich základných funkcií.

takéhoto nesprávneho a nezákonného postupu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže odvolací súd zmenil skutkové závery zistené prvostupňovým súdom bez toho, aby vykonal dokazovanie. Rozhodnutie porušovateľa v 2. rade bolo založené na celkom nových skutočnostiach a radí sa preto do kategórie tzv. prekvapivých rozhodnutí. Práve za takéhoto skutkového

neprípustné. Porušovateľ v 1. rade však takéto zreteľné pochybenie vyhodnotil ako námietku nesprávneho právneho posúdenia, resp. inej vady, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To všetko napriek tomu, že dané pochybenie bolo v texte dovolania výslovne označené za odňatie možnosti konať pred súdom, bol k nemu poskytnutý odkaz na ustálenú judikatúru ústavného súdu v otázkach dokazovania pred odvolacím súdom a o odňatie možnosti konať pred súdom, podľa sťažovateľov, aj skutočne ide. Závažné pochybenie až ústavnoprávneho rozmeru preto sťažovatelia vidia okrem nepreskúmateľnosti uznesenia dovolacieho súdu teda aj v tom, že porušovateľ v 1. rade prehliadol zreteľnú vadu v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP v postupe odvolacieho súdu. Intenzitu porušenia základného ľudského práva sťažovateľov potom zvýrazňuje skutočnosť, že sami sťažovatelia danú vadu vo svojom dovolaní za odňatie možnosti konať pred súdom výslovne označili, avšak dovolací súd ju s odkazom na ust. § 41 ods. 2 OSP (opäť bez reálneho odôvodnenia takéhoto záveru) vyhodnotil ako dovolacie dôvody podľa

2. Uznesenie odvolacieho súdu Sťažovatelia majú za to, že v ich veci došlo zo strany dovolacieho súdu k prehliadnutiu nezákonného postupu porušovateľa v 2. rade. Svoje dôvody na uvedené závery opísali v prvej časti tejto sťažnosti. Pokiaľ by ale ústavný súd považoval postup dovolacieho súdu za zákonný a v súlade s jeho funkciami v sústave všeobecného súdnictva, sťažovatelia si dovoľujú predložiť ústavnému súdu na posúdenie ich námietky voči ústavnosti postupu a rozhodnutiu porušovateľa v 2. rade, teda odvolacieho súdu. V tejto súvislosti poukazujú na ustálenú rozhodovaciu prax samotného ústavného súdu, podľa ktorej je z hľadiska lehoty dvoch mesiacov prípustné namietať aj rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ bolo vo veci podané dovolanie, ktoré bolo odmietnuté ako

Tento neprípustný zásah má podľa sťažovateľov celkom jednoznačne ústavný rozmer, a to tak v súhrne a vzájomnej súvislosti opísaných nedostatkov, ako aj pri ich prípadnom posudzovaní jednotlivo. Úvodom tejto časti sťažnosti by chceli sťažovatelia zároveň zdôrazniť skutočnosť, že porušovateľ v 2. rade posudzoval odvolanie odporcu proti rozsudku pre zmeškanie. A posúdil ho ako prípustné. Následne rozsudok pre zmeškanie zrušil, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa neho neboli v predmetnej právnej veci splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie. V čase rozhodovania totižto údajne nemal prvostupňový súd jednoznačne preukázané, či bola výzva odporcovi formou uznesenia z č.l. 47 riadne doručená. Odvolací súd zo spisu zistil, že údaj o doručovaných písomnostiach a dátum na doručenke zásielky adresovanej odporcovi bol prepísaný, z čoho usúdil, že existujú dôvodné pochybnosti o tom, či bolo uznesenie z č.l. 47 odporcovi vôbec

S odôvodnením rozhodnutia porušovateľom v 2. rade sa sťažovatelia absolútne nestotožňujú. Majú za to, že toto uznesenie nespĺňa ani základné podmienky na to, aby mohlo v právnom prostredí uspokojivo obstáť a zasahuje tak priamo do ich práva na spravodlivý súdny proces. V postupe a rozhodnutí odvolacieho súdu je totižto možné sledovať viacero závažných pochybení. Podľa charakteru týchto pochybení bude zároveň tematicky rozdelené aj odôvodnenie tejto časti sťažnosti, a to na päť častí. Po prvé, odvolací súd vybočil z medzí, ktoré mu pre prieskum rozsudku vymedzil odporca odvolaním a zrušil rozhodnutie pre údajnú vadu, ktorú odvolateľ vôbec nenamietal, čo je neprípustné. Po druhé, v zrušovacom uznesení absentuje zákonný dôvod, pre ktorý je rušené a v nadväznosti na to aj označenie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku umožňujúceho súdu zrušiť napádané rozhodnutie. Po tretie, odvolací súd nevykonal žiadne dokazovanie. Postupoval tak v rozpore s ust. § 213 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku, keďže sa odchýlil od skutkového záveru prvostupňového súdu o riadnom doručení uznesenia z č.l. 47 odporcovi, pričom dokazovanie v potrebnom rozsahu neopakoval. Po štvrté, za zlučiteľné s právom na rovnosť účastníkov konania a zásadu kontradiktórnosti nemožno považovať úvahy súdu o aplikácii akejsi zvýšenej miery garancie práva na verejný proces v prítomnosti účastníkov v spore v závislosti od predmetu konania a sumy požadovaného peňažného plnenia. Na záver si sťažovatelia dovolia poukázať aj na to, že odvolací súd svojím zásahom spôsobil absolútne popretie použiteľnosti ust. § 114 Občianskeho súdneho poriadku, nerešpektoval princípy koncentrácie konania a neprimerane odľahčil jednu zo sporových strán od zodpovednosti za vlastnú procesnú nečinnosť, pričom všetky tieto pochybenia nebude možné už nijako napraviť v ďalšom konaní, pretože ich aplikácia je založená na neopakovateľných procesných situáciách. Ani túto skutočnosť nevzal porušovateľ v 2. rade nijako do úvahy.»

Sťažovatelia podané dovolanie, ako sami uvádzajú, založili na dôvodoch, ktoré subsumovali pod vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Konkrétne sťažovatelia dôvodili porušením relevantných ustanovení § 213 a § 214 OSP, keďže podľa ich vyjadrenia „odvolací súd zmenil skutkové závery zistené prvostupňovým súdom bez toho, aby vykonal dokazovanie“.

Najvyšší súd k namietanej vade konania konštatoval, že sťažovateľom ako účastníkom konania procesné práva priznané im právnym poriadkom odňaté neboli, pretože odvolací súd postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcom nijako neznemožnil uplatniť ich procesné práva.

Ústavný súd je toho názoru, že toto, aj keď stručné konštatovanie najvyššie súdu v kontexte námietok sťažovateľov uvedených v dovolaní, má svoj zjavný logický základ.

V zmysle § 202 ods. 1 OSP nie je proti rozsudku pre zmeškanie prípustné odvolanie, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia, alebo z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade sťažovateľov išlo teda o odvolacie konanie sui generis, v ktorom bolo preskúmavané splnenie procesných podmienok pre vydanie kontumačného rozsudku, kde skutkový stav merita veci (sťažovateľmi uplatneného nároku na ochranu osobnosti) nebol vôbec v hre a v ktorom teda ustanovenia § 213 a § 214 OSP, na ktorých porušenie sa sťažovatelia odvolávajú, neboli aplikovateľné. Je tak nepochybné, že označené procesné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v prípade odvolacieho konania sťažovateľov porušené byť nemohli.

Ústavný súd zistil, že v namietanom uznesení krajský súd dôvodil, že kontumačný

rozsudok

predstavuje vážny zásah do práva účastníka konania „na verejný proces v prítomnosti účastníkov“, preto je nevyhnutné preskúmať a nad akúkoľvek pochybnosť preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok pre vydanie kontumačného rozsudku. Krajský súd skonštatoval, že v prípade sťažovateľov všetky zákonné predpoklady splnené neboli, pretože nebolo predpísaným spôsobom preukázané doručenie uznesenia (obsahujúceho výzvu k vyjadreniu) žalovanému. Krajský súd sa na tomto mieste odvolával na nedostatky doručenky slúžiacej na tento účel.

Právna úprava (§ 202 ods. 1 OSP) v prípade kontumačného rozsudku vylučuje možnosť napadnúť tento rozsudok odvolaním s výnimkou možnosti preskúmania splnenia zákonných podmienok pre vydanie kontumačného rozsudku. Tak, ako bolo uvedené, odvolacie konanie vo veci sťažovateľov bolo opravným konaním sui generis, v ktorom krajský súd aplikoval a interpretoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenia § 202 ods. 1 OSP, § 114 ods. 2, 3, 4 a 5 OSP a § 153b ods. 2 písm. b) OSP.

Ustanovenie § 114 ods. 4 OSP vyžaduje, aby bolo uznesenie obsahujúce výzvu na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania doručené odporcovi do vlastných rúk. V zmysle ustanovenia § 114 ods. 5 OSP pokiaľ odporca bez vážneho dôvodu nesplní povinnosť uloženú v predmetnom uznesení (vyjadriť sa k návrhu v určenej lehote), môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie pod podmienkou, že bol odporca o tomto následku poučený.

V zmysle uvedeného sa teda v prípade odvolania prípustného a uplatneného proti kontumačnému rozsudku prieskumná právomoc odvolacieho súdu obmedzuje na posúdenie splnenia označených zákonných podmienok umožňujúcich súdu rozhodnúť kontumačným rozsudkom, ktorými sú doručenie výzvy k vyjadreniu do vlastných rúk, nesplnenie povinnosti určenej výzvou v ustanovenej lehote a poučenie o následkoch nesplnenia, teda o možnosti rozhodnutia kontumačným rozsudkom.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015