III. ÚS 406/2014

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia a hotové výdavky v sume 734,04 € (slovom sedemstotridsaťštyri eur a štyri centy), na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

2. V sťažnosti sťažovateľ uvádza: „Sťažovateľ a jeho súrodenci , a boli podielovými spoluvlastníkmi pozemku a ako spoluvlastníci sa dohodli, že tento pozemok predajú. Za tým účelom splnomocnili súrodenci , a svojho brata (sťažovateľa), aby v spolupráci so svojim synom predali predmetný pozemok. Sťažovateľ uzatvoril kúpnu zmluvu, týkajúcu sa prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, so svojim synom a ten následne uskutočnil ďalší predaj pozemku tretej osobe. na základe kúpnej zmluvy uzavretej so sťažovateľom nevyplatil ani sťažovateľovi ani jeho súrodencom tam uvedenú kúpnu cenu, pretože podľa skutočnej dohody sa peniaze za pozemok mali získať až ďalším predajom a podľa informácií sťažovateľa mala kúpna zmluva s jeho synom len zjednodušiť ďalší predaj s už reálnym získaním finančných prostriedkov za pozemok. Zo spisu je zrejmé, že na základe ďalšieho predaja predmetného pozemku tretím osobám došlo zo strany kupujúceho k zaplateniu kúpnej ceny . Sťažovateľ , a však doposiaľ nezískali žiadne finančné prostriedky v súvislosti s ďalším predajom pozemku.“

Podstatná časť obhajoby sťažovateľa pritom spočívala v spochybnení objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu. Sťažovateľ poukazoval na to, že ku konaniu, ktorého sa mal dopustiť podľa skutkovej vety, nedošlo (sťažovateľ mal podľa skutkovej vety konať spoločne po vzájomnej dohode s a získať takto finančné prostriedky z predaja pozemku a zároveň ich mal neodovzdať svojim súrodencom) a tiež na to, že sťažovateľ síce urobil právny úkon - uzavrel kúpnu zmluvu s , ale chýbal úmysel spreneveriť finančné prostriedky získané predajom pozemku, či spáchať podvod na svojich súrodencoch spolu s obžalovaným .

Predovšetkým nebol vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz (§ 384 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005), hoci je zrejmé, že blízke osoby mali indície o jeho pobyte v zahraničí (Česká republika a Írska republika spomínané napr. v liste adresovanom Ministerstvu vnútra ČR zo dňa 6. októbra 2005 alebo v zápisnici o hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Trenčín zo dňa 14. novembra 2006-str. 14). V konaní pred súdom mal preto sťažovateľ sťaženú pozíciu svojej obrany, keďže navonok sa vzťah medzi sťažovateľom a mohol javiť ako spoločné konanie, avšak v skutočnosti bol sťažovateľ sám klamaný a uvedený do omylu

po zistení vyššie uvedených skutočností písomne kontaktoval svoju rodinu vrátane svojho otca (sťažovateľa) a jeho právneho zástupcu zaslaním listu - svedectva (príloha č. 3). jednak prejavil vo svojom svedectve záujem vypovedať k predmetu pôvodného konania a jednak naznačil obsah takejto výpovede. Podľa názoru sťažovateľa uvedené svedectvo môže mať zásadný vplyv na posúdenie viny a trestu vo vzťahu k sťažovateľovi, a preto podal návrh na povolenie obnovy konania vo svoj prospech. Sťažovateľ návrh na obnovu konania odôvodnil tým, že po právoplatnom skončení trestného konania sa objavil dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý je spôsobilý sám osebe, resp. v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste.

5. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 46/2012 zo 17. januára 2013 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol, keďže dospel k záveru, že na pôvodnom rozhodnutí o vine sťažovateľa nemôže nič zmeniť ani výpoveď odsúdeného v 2. rade, pretože vina sťažovateľa bola podľa jeho názoru nezvratne preukázaná inými vykonanými dôkazmi. Okresný súd v predmetnom rozhodnutí zároveň spochybnil vierohodnosť výpovede odsúdeného v 2. rade považujúc ju za účelovú s cieľom zbaviť viny sťažovateľa, kde dôvodil skutočnosťou, že odsúdený v 2. rade odmietol v prípravnom konaní vypovedať. Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje: «Ako bolo uvedené aj v návrhu na povolenie obnovy konania, osobitnou okolnosťou pôvodného trestného konania bola skutočnosť, že odsúdený v druhom rade sa osobne nezúčastnil trestného konania. Z povahy skutku ako aj zo spôsobu obhajoby sťažovateľa v pôvodnom konaní, v ktorom sa sťažovateľ opakovane, bez zmeny obsahu výpovede bránil, že nekonal spoločne ani so spoločným úmyslom s , ako sa mu kladie za vinu podľa skutkovej vety, ale sám bol odsúdeným v druhom rade uvedený do omylu a klamaný, vyplýva, že nemožno vylúčiť zásadný význam výpovede pre vyhodnotenie, či je sťažovateľ trestne zodpovedný. Z ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku vyplývajú nasledovné podmienky pre povolenie obnovy konania: 1) existencia skutočnosti alebo dôkazu predtým súdu neznámeho, 2) existencia možnosti, že by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní viedli k inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie. Ad 1) Novým dôkazom predtým súdu neznámym je výsluch odsúdeného v druhom rade . Výsluch nebol v pôvodnom konaní vykonaný z dôvodu, že sa proti nemu konalo ako proti ušlému, a teda nebol prítomný na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Trenčín ani na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo o odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu, pred Krajským súdom v Trenčíne. V súčasnosti sa nachádza na známom mieste (vykonáva trest odňatia slobody na území Slovenskej republiky) a má záujem vo veci samej vypovedať a uviesť nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť spravodlivé rozhodnutie vo veci. Uvedené napĺňa podľa názoru sťažovateľa podmienku „predtým neznámeho dôkazu“ podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, čo podporuje aj nasledujúca judikatúra: - „Predtým neznámym dôkazom sa rozumie dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tost 2/2009 zo dňa 4. marca 2009;

Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 To 17/97 - publikované v časopise Zo súdnej praxe, č. 7/1998); - „Je pravdou, že navrhovateľ nebol v pôvodnom konaní vypočutý (konalo sa ako proti ušlému) a že jeho výpoveď v tomto konaní by predstavovalo nový dôkaz.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tost 24/2010 zo dňa 01.02.2011, str. 3;

Konanie súdov, v rámci ktorého nevykonali potrebné opatrenia k zabezpečeniu na hlavnom pojednávaní, je v rozpore s princípom rovnosti zbraní v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže sťažovateľovi nebola vytvorená možnosť (súdy nevyvinuli pre jej vytvorenie dostatočné úsilie) brániť sa voči svojmu obvineniu zo spoločného úmyslu a spoločného protiprávneho konania s .

. Vzhľadom na to, že spoluodsúdený nebol vypočutý v pôvodnom konaní a dôvod jeho nevypočutia po právoplatnosti rozhodnutia súdu odpadol, ide o nový dôkaz v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Ad 2) Nový dôkaz v podobe výsluchu odsúdeného v rade 2/ je spochybnením zistených skutočností, na základe ktorých bol sťažovateľ odsúdený.

subjektívnej stránky. Sťažovateľ bol v pôvodnom konaní odsúdený za trestný čin sprenevery, ktorej sa mal dopustiť v spolupáchateľstve s odsúdeným v rade 2/, pričom podľa skutkovej vety spolupáchateľstvo malo spočívať v tom, že sťažovateľ a sa vopred vzájomne dohodli, neodovzdali finančné prostriedky získané predajom pozemku a tieto finančné prostriedky mali použiť pre svoju potrebu. vo svojom svedectve uvádza že nikdy nevyplatil sťažovateľovi žiadnu čiastku z predaja, a že sťažovateľ ani nevedel o ďalšom predaji pozemku. Uvedené svedectvo potvrdzuje, že sťažovateľ sa nedopustil protiprávneho konania spočívajúceho v predchádzajúcej vzájomnej dohode s a ani protiprávneho konania spočívajúceho v neodovzdaní finančných prostriedkov získaných predajom a ich použití pre vlastnú potrebu ( uvádza, že sťažovateľ nikdy žiadne peniaze z predaja od neho nedostal). Uvedené svedectvo taktiež dosvedčuje, že sťažovateľ sa aktívne a premyslene nemohol podieľať na znížení majetku svojich súrodencov, ako mu to kladie za vinu právoplatné rozhodnutie v pôvodnom konaní.

.

8. Sťažovateľ zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí v neprípustnom výklade a aplikácii príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich podmienky na povolenie obnovy konania, keď podľa názoru sťažovateľa súdy rozhodujúce o jeho návrhu na povolenie obnovy konania bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní v priebehu konania o návrhu na povolenie obnovy predčasne meritórne vyhodnotili označený dôkaz (výsluch odsúdeného v 2. rade) ako účelový. Podľa sťažovateľa súdy namiesto toho, aby sa v zmysle ustanovení § 394 Trestného poriadku zaoberali v zákonom vymedzenom rámci iba skutočnosťou, či je daná možnosť, aby nový dôkaz odôvodnil iné rozhodnutie o vine, hodnotili tento dôkaz nad rámec zákona z hľadiska jeho hodnovernosti. Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje na časť odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, kde tento uviedol, že „Túto výpoveď (pozn. ) je totižto potrebné brať so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v snahe pomôcť druhému páchateľovi – svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej činnosti“, a na tomto mieste cituje judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5 Tost 4/2008 zo 4. júna 2008), ktorá interpretuje dotknutú právnu úpravu, vymedzujúc povinnosť súdu konajúceho o návrhu na povolenie obnovy konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav, teda vyhodnotiť takýto dôkaz z hľadiska jeho novosti a súčasne z hľadiska jeho spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine bez toho, aby súd hodnotil novoobjavené dôkazy z hľadiska ich hodnovernosti, pretože takéto hodnotenie by slúžilo ako podklad pre nové rozhodnutie o vine.

10. Sťažovateľ v postupe konajúcich súdov vidí aj porušenie princípu rovnosti zabraní zakotveného v čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenia svojho práva na výsluch svedkov zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keď súdy svojím rozhodnutím neumožnili sťažovateľovi vykonať v novo obnovenom konaní riadne výsluch svedka, ktorý by vypovedal v jeho prospech a ktorého výpoveď by bola spôsobilá zvrátiť jeho vinu.

12. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013, označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

13. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 406/2014-27 z 1. júla 2014 v celom rozsahu prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

v zavádzaní súrodencov, v účasti na územnom konaní a tiež listinných dôkazov a jeho vina na predmetnom skutku bola nezvratne preukázaná. Podľa názoru odvolacieho súdu, na zmene zisteného skutkového stavu, resp. právnej kvalifikácie jeho konania nemôže nič zmeniť ani súčasná výpoveď . Túto výpoveď je totižto potrebné brať so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v snahe pomôcť druhému páchateľovi - svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej trestnej činnosti. Ak by mala byť táto výpoveď pravdivá je namieste položiť si otázku, prečo obvinený takto nevypovedal aj v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom dňa 23.12.2002, ale odmietol vypovedať. So vzneseného obvinenia mu totiž bolo známe, že spolu s ním je trestne stíhaný aj jeho otec. Senát krajského súdu nepochybuje o tom, že toto právo vyplývalo zo zákona. Na druhej strane však senát krajského súdu má právo na vyslovenie tohto záveru, pretože v zmysle právnej teórie, predmetom hodnotenia súdu rozhodujúceho o obnove konania musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo napríklad k zmene výpovede svedka

Navrhovaný svedok bol totiž v konaní o návrhu na obnovu konania Okresným súdom Trenčín na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.01.2013 vypočutý a obsah jeho výpovede z hľadiska jej dôkaznej sily na prípadnú zmenu pôvodného rozhodnutia bol aj riadne súdom vyhodnotený.

Vzhľadom na uvedené dôvody navrhujem sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa nad rámec obsahu vyššie uvedeného vyjadrenia, s ktorým sa stotožňujem z dôvodu, že nevykazuje rozpor s obsahom spisu tunajšieho súdu pod sp. zn. 23 Tos 27/20I3, si dovoľujem vysloviť otázku, či v danom prípade ide vôbec o nový dôkaz v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por.

15. Krajský súd v závere vyjadrenia uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

16. Argumentáciu k stanovisku krajského súdu formulovala právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 2. septembra 2014, v ktorom uviedla: „Vyjadrenie Krajského súdu v Trenčíne o spôsobilosti resp. o nespôsobilosti nového dôkazu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci považujeme za nesprávne. Máme za to, že nie je potrebné osobitne analyzovať vyjadrenie predsedu senátu krajského súdu, keďže vychádza z odôvodnenia rozhodnutia o obnove konania a ohľadom ďalšej argumentácie preto odkazujeme na našu argumentáciu v ústavnej sťažnosti. V krátkosti k uvedenému vyjadreniu uvádzame, že vychádza z premisy, že výsluch syna sťažovateľa pre účely obnovy konania je účelový z toho dôvodu, že v pôvodnom konaní odmietol vypovedať, pričom musel vedieť, že je spoluobvinený aj jeho otec. Záver o účelovosti výsluchu syna sťažovateľa v konaní o obnove nemožno prijať, pretože je to len domnienka, ktorá nemá žiaden preukázaný skutkový základ a naviac takáto domnienka by aj popierala právo obvineného nevypovedať. Ak obvinený nevypovie v konaní, tak je to z dôvodu, že to považuje v zásade za prospešné pre seba. Syn nemohol nijako tušiť v čase, kedy sám čelil obvineniu, že tým, že nevypovie a bude sa vyhýbať trestnému konaniu, môže spôsobiť odsúdenie svojho otca. Syn mohol dôvodne predpokladať, že otec je nevinný, a preto v trestnom konaní by to tak mohlo byť - malo byť aj preukázané. Skutočnosť, že otec nakoniec odsúdený bol, môže byť prirodzene motiváciou pre syna, aby zmenil svoj pôvodný postoj v trestnom konaní a vypovedal.

17. Na verejnom ústnom pojednávaní senátu 15. marca 2016 právna zástupkyňa sťažovateľa okrem iného uviedla: „V prvom rade by som rada poukázala na judikát, ktorý nebol uvedený v ústavnej sťažnosti, okrem toho, že v mojom vyjadrení sa plne pridŕžam navrhovaného petitu aj sťažnosti aj celej argumentácie, ktorá je súčasťou spisu v tomto konaní.

Domnievame sa tiež, že krajský súd fakticky v rámci posúdenia nášho návrhu na obnovu konania sa nevenoval otázke, či navrhovaný dôkaz, ktorý podľa nášho názoru sme posúdili ako nový dôkaz, skôr neznámy, a to ktorý sa nemohol vykonať vzhľadom na to, že syn sťažovateľa bol ušlý, to znamená jeho výpoveď nebolo možné vykonať a súčasne sme súdu predložili aj list, ktorý syn sťažovateľa zaslal právnemu zástupcovi počas jeho výkonu trestu odňatia slobody a na základe tohto listu sme navrhovali, ktorý sme sám o sebe považovali ako nový dôkaz, sme navrhovali, aby

Pre povolenie obnovy konania postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny rozhodnutia o vine a treste.“ Máme za to, že práve tieto podmienky boli splnené v našom návrhu na obnovu konania. V bode 20 tohto judikátu ústavný súd hovorí „Aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo a sudca rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu, že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie rozhodnutie o vine a treste zvrátiť“.». K veci samej uviedla, že „Takže my tvrdíme, že na jednej strane v samotnom konaní vo veci samej neboli použité všetky prostriedky k tomu, aby syn sťažovateľa vypovedal vo veci samej a potom keď má záujem vypovedať a tvrdí, čo nebolo spochybnené, že o tom konaní naozaj nevedel, tak nemôže byť použitý jeho dôkaz, pretože sa považuje za účelový. Takéto vyhodnotenie zo strany Krajského súdu v Trenčíne považujeme ako hrubo

18. Na pojednávaní prítomný sťažovateľ sa vyjadril, že „Ja by som len k tým trom bodom, že som teda vôbec nemal vedomosť, že môj syn teda predal tie pozemky a takisto som žiadne peniaze od neho nedostal a sám som bol poškodený, lebo tým pádom by som aj ja musel dať, lebo by som bol dostal peniaze a celý tento stav súčasne pôsobil na moju psychiku, ktorá trvá dodnes, vidíte, že aj teraz sa mi trasie hlas, ťažko to znášam, znášala to aj moja rodina a hlavne aj moja manželka, nakoľko sme už dvaja, takže toto všetko stále pôsobí a kým to nie je ukončené na tú moju psychiku.“.

19. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení odporcu a sťažovateľa, ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu zistil a zrekapituloval si tieto relevantné skutočnosti:

20. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 50/2003 z 27. októbra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 1/2010 z 30. septembra 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu sprenevery spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 248 ods. 1 a 5 Trestného zákona.

23. Krajský súd v predmetnom uznesení dôvodil: „Okresný súd v predmetnej trestnej veci vykonal navrhované dokazovanie na verejnom zasadnutí výsluchom odsúdeného a s prihliadnutím aj na ďalšie dôkazy dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci nie sú splnené podmienky na obnovu konania. Vychádzajúc z ustanovenia § 394 ods. 1 Tr.por. je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne vyriešil otázku, či tento dôkaz by sám osebe, alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi, mohol odôvodniť zmenu pôvodného rozhodnutia. K veci je potrebné uviesť, že v pôvodnom konaní odmietol vypovedať, pričom odsúdený poprel spáchanie trestnej činnosti, resp. poprel vedomosť o tom, že by niečo vedel o predaji pozemkov, ktorý realizoval jeho syn . Preskúmaním pôvodného spisu dospel aj krajský súd k záveru, že na pôvodnom rozhodnutí o vine odsúdeného nič nemôže zmeniť ani výpoveď . Odsúdený bol totiž uznaný vinným predovšetkým na základe výpovedí jeho súrodencov, jeho objektívne preukázaného konania spočívajúceho v zavádzaní súrodencov, v účasti na územnom konaní a tiež listinných dôkazov a jeho vina na predmetnom skutku bola nezvratne preukázaná. Ako súd prvého stupňa v pôvodnom konaní v rozsudku sp. zn. 5T/50/03 zo dňa 27.10.2009, tak aj krajský súd vo svojom uznesení sp.zn. 2To/1/2010 zo dňa 30.09.2010 veľmi logicky a konkrétne odôvodnili na základe dôkaznej situácie vinu a podľa názoru odvolacieho súdu, na zmene zisteného skutkového stavu, resp. právnej kvalifikácie jeho konania nemôže nič zmeniť ani súčasná výpoveď . Túto výpoveď je totižto potrebné brať so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v snahe pomôcť druhému páchateľovi – svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej trestnej činnosti. Ak by mala byť táto výpoveď pravdivá je namieste si položiť otázku, prečo obvinený takto nevypovedal aj v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom dňa 23.12.2002, ale odmietol vypovedať. So vzneseného obvinenia mu totiž bolo známe, že spolu s ním je trestne stíhaný aj jeho otec. Predmetom hodnotenia súdu rozhodujúceho o obnove konania musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo napríklad k zmene výpovede svedka, obdobne výpoveď predtým nevypočutého svedka musí súd vyhodnotiť v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už známymi.“

29. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

30. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

31. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy (ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon) a aby bolo toto rozhodovanie zároveň pokryté jej ústavne konformným výkladom a aplikáciou.

32. Rámec povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, zakotvujúci princíp právneho štátu – viazanosť verejnej moci právom, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

33. Každé konanie súdu, resp. iného orgánu verejnej moci, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak orgán verejnej moci nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy.

37. Pri posudzovaní odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný súd skúma, či sú navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé, zabezpečiť mu v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie. Potenciál takto novo predkladaných skutočností alebo dôkazov nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich hodnotiť vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové zistenia v pôvodnom konaní. Treba však zároveň zdôrazniť, že hodnotenie spôsobilosti týchto novo predkladaných skutočností alebo dôkazov sa má pohybovať v rovine pravdepodobnosti. Podmienkou pre povolenie obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené skutočnosti alebo dôkazy nepochybne povedú k skutkovým zisteniam odlišným od pôvodného konania. Ako vyplýva zo samotného normatívneho textu zákona (§ 394 ods. 1 Trestného poriadku: „skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli“), pre povolenie obnovy konania postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad, že novo navrhnuté skutočnosti alebo dôkazy povedú k zmene pôvodného rozhodnutia.

38. V konaní o povolenie obnovy konania si súd nemôže atrahovať definitívne posudzovanie predkladaného dôkazu v kontexte dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní. Účelom konania o povolenie obnovy konania nie je posudzovanie viny odsúdeného (navrhovateľa). Posudzovanie otázky viny odsúdeného v danom konaní by znamenalo prekročenie zákonného rámca vymedzujúceho právomoci súdu v tomto konaní, čo znamená neprípustný exces v postupe súdu, predstavujúci zásah do ústavou garantovaných základných práv navrhovateľa (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 2517/08 z 24. februára 2009, bod 39).

41. Ústavný súd pripomína, že aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť zásadu in dubio pro reo, pretože aj toto konanie je konaním trestným so všetkými potenciálnymi následkami a je v ňom potrebné rešpektovať ústavné princípy ovládajúce trestné konanie. Zásada in dubio pro reo vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z dopredu prijatého presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý je mu kladený za vinu, aby dôkazné bremeno ležalo na strane obžaloby a aby prípadné pochybnosti boli využité v prospech obžalovaného (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Melich a Beck v. Česká republika z 1. 7. 2008, bod 49, resp. 54 ). Platí teda, že aj v konaní o povolení obnovy konania treba rešpektovať princíp in dubio pro reo a sudca rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nezaujato, to znamená, byť v zásade otvorený tomu, že predložený dôkaz môže potenciálne doterajšie rozhodnutie o vine zvrátiť (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 2517/08 z 24. februára 2009, bod 46 ).

42. O tom, že konajúci krajský súd na požiadavku nezaujatého prístupu vyplývajúcu z označeného ústavného princípu nereflektoval, svedčí formulácia obsiahnutá v jeho rozhodnutí: „Odsúdený bol totiž uznaný vinným predovšetkým na základe výpovedí jeho súrodencov, v účasti na územnom konaní a tiež listinných dôkazov a jeho vina na predmetnom skutku bola nezvratne preukázaná.“

43. Na presvedčenie krajského súdu o „nezvratne preukázanej“ vine sťažovateľa potom nadviazal jeho neprípustný aktivistický postup, keď si krajský súd prisvojil právomoc vykonať definitívne vyhodnotenie novo navrhnutého dôkazu, ktorý kvalifikoval ako účelový, a teda zásadne nespôsobilý zvrátiť rozhodnutie o vine sťažovateľa.

III.

48. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

49. Keďže ústavný súd skonštatoval porušenie označeného základného práva sťažovateľa zaručeného ústavou, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

50. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil postupom konajúceho súdu odporujúcim jeho základným právam, ktoré mu podľa vlastného vyjadrenia spôsobili nemajetkovú ujmu spočívajúcu v spôsobených psychických útrapách, znevážení dobrého mena a nákladoch na svoju ochranu.

51. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

52. Podľa názoru ústavného súdu vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa, zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie vo výroku tohto nálezu možno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu. Ústavný súd bral do úvahy aj dôvody, o ktoré oprel sťažovateľ svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože tieto sa v podstatnom týkajú predchádzajúceho právoplatne skončeného trestného konania, ktoré však nie je predmetom tohto konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto rozhodol, že finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznáva.

57. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľa, podanie sťažnosti), za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 (účasť na ústnom pojednávaní), čo celkovo predstavuje sumu 537,32 €. K tomu bolo potrebné pripočítať dvakrát režijný paušál v sume 7,81 €, jedenkrát režijný paušál v sume 8,04 € a jedenkrát režijný paušál v sume 8,58 €, čo predstavuje spolu sumu 32,24 €. Ústavný súd priznal aj náhradu cestovných výdavkov vyčíslených právnou zástupkyňou sťažovateľa v sume 42,14 €. Spolu náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľa predstavuje sumu 611,70 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty (DPH), ústavný súd priznal celkovú sumu náhrady trov konania sťažovateľovi vrátane DPH v sume 734,04 €. Trovy konania je povinný zaplatiť sťažovateľovi krajský súd na účet jeho právnej zástupkyne.

58. Ústavný súd vzhľadom na to, že právna zástupkyňa vyčíslila trovy právneho zastúpenia (s určitými nepresnosťami) až na ústnom pojednávaní a doklad o tom, že je platiteľkou DPH, doručila ústavnému súdu až dodatočne, vo vyhlásení rozhodnutia na ústnom pojednávaní uviedol výšku náhrady trov právneho zastúpenia v sume 675,44 €.

59. Ústavný súd aplikujúc § 164 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku (súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde opravil chybu v počítaní, ku ktorej došlo pri vyhlásení rozhodnutia, a v bode 4 písomného vyhotovenia nálezu uviedol správnu sumu 734,04 €.