III. ÚS 407/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 407/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. novembra 2014 v konaní sp. zn. 2 Sžf 108/2013 a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S 36/2012­68 zo 4. júla 2013 zamietol žalobu podanú podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. I/223/23979­135084/2011/991545­r zo 14. decembra 2011. Uvedením rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice I č. 695/231/75340/2011 z 2. septembra 2011, ktorým sťažovateľovi podľa § 35b ods. 7 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov nebol priznaný sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 1998.

Rozsudok

krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním.

Najvyšší súd uznesením z 19. novembra 2014 v konaní sp. zn. 2 Sžf 108/2013 sťažovateľovo odvolanie odmietol. Najvyšší súd totiž zistil, že rozsudok krajského súdu „bol doručený právnej zástupkyni žalobcu dňa 15.8.2013, ako to vyplýva z doručenky nachádzajúcej sa na č. l. 81 spisového materiálu krajského súdu. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu osobne na Krajskom súde v Košiciach, a to dňa 2. septembra 2013, pričom lehota na podanie odvolania uplynula žalobcovi posledný pracovný deň v mesiaci august, a to dňa 30. augusta 2013 (piatok).“.

Ústavný súd 5. augusta 2015 vyžiadal od krajského súdu súdny spis sp. zn. 6 S 36/2012, ktorý mu bol doručený 12. augusta 2015.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona...

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje...

Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom... Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti uviedol, že odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa podal faxom 30. augusta 2013 (piatok), teda v posledný deň odvolacej lehoty, a doplnil ho v písomnej forme podaním osobne doručeným krajskému súdu 2. septembra 2013 (pondelok). K tomuto tvrdeniu však sťažovateľ žiadny dôkaz nepredložil. Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu však takýto skutkový záver nevyplýva. V riadne žurnalizovanom súdnom spise sa nenachádza faxové podanie sťažovateľa, ktorého obsahom by bolo odvolanie proti rozsudku krajského súdu zo 4. júla 2013 a ktoré by bolo krajskému súdu doručené 30. augusta 2013. Naopak, z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie bolo podané iba osobne v písomnej forme 2. septembra 2013.

Ústavný súd tak v súlade so záverom najvyššieho súdu považuje za preukázané, že sťažovateľ podal odvolanie proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu oneskorene. Právny názor najvyššieho súdu a z neho vychádzajúci odmietavý výrok napadnutého uznesenia preto nesignalizuje možnosť zistenia porušenia sťažovateľových označených práv pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti. Preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.