III. ÚS 409/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

2. Sťažovateľove práva mali svojimi postupmi a rozhodnutiami porušiť Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré svojimi rozsudkami uznali sťažovateľa za vinného zo spáchania prečinu nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „prečin“). Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozsudky oboch súdov zrušil. 3. Špecializovaný trestný súd napadnutým rozsudkom z 23. júla 2020 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania prečinu, pretože ako pracovník daňového úradu žiadal od konateľa obchodnej spoločnosti spolu tri vrecia kukurice pre poľovnícke združenie za to, že svojím vplyvom bude pôsobiť, aby bol obchodnej spoločnosti prednostne vrátený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“).

Konkrétne 19. marca 2015 v telefonickom rozhovore sťažovateľ uviedol, že „v systéme je dajaký problém“, ale následne dodal: „. . . nebojce sa nič, ja na to dozrem, že by sce buli spokojný. . . ste na prvom mieste, ja som bol i za vedúcou takoj ste perší.“

7. Sťažovateľ podal proti rozsudku špecializovaného trestného súdu odvolanie, v ktorom v podstatnej časti namietal, že i) špecializovaný trestný súd nesprávne interpretoval obsah odposluchov telefonických rozhovorov, v ktorých sa sťažovateľ len snažil ukľudniť konateľa spoločnosti, že preverí v tom čase nefunkčný daňový systém, a v skutočnosti sťažovateľ ani správkyňa dane nemohli nijako ovplyvniť priebeh vrátenia nadmerného odpočtu DPH; ii) v danom prípade nedošlo k poskytnutiu úplatku, pretože kukurica, ktorá mala nulovú hodnotu, bola poľovníckemu združeniu poskytnutá na základe sponzorskej zmluvy uzavretej s obchodnou spoločnosťou, teda na základe riadneho právneho titulu.

9. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol, že ani samotný sťažovateľ nepoprel, že vrecia kukurice boli odovzdané poľovníckemu združeniu, v ktorom sťažovateľ pôsobil. Z odposluchov telefonickej komunikácie medzi sťažovateľom z 19. marca 2015 pritom vyplývalo, že sťažovateľ aktívne presviedčal konateľa súkromnej spoločnosti o tom, že sa postará a dozrie na to, aby bol spokojný a bude na prvom mieste pri vyplatení nadmerného odpočtu DPH. Okrem toho najvyšší súd poukázal aj na obsah telefonickej komunikácie z 31. marca 2015, v ktorej sa sťažovateľ pýtal, či „to tu kukuričku budzece dumac na mne potom?“; ďalšia komunikácia týkajúca sa kukurice sa uskutočnila 10. apríla 2015 a 25. apríla 2015 okrem iného sťažovateľ žiadal ešte „jedno, bo malo vyšlo toho“ osiva (kukurice).

12. Najvyšší súd sa vo svojom rozsudku stotožnil aj s tým, ako špecializovaný trestný súd vyhodnotil možnosť použiť vo veci sťažovateľa § 10 ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná (tzv. materiálny korektív). Najvyšší súd konštatoval, že špecializovaný správny súd postupoval správne, ak materiálny korektív nepoužil, pretože nie je možné dopustiť, aby bola prípustná akákoľvek forma či druh korupcie štátnych zamestnancov.

14. Najvyšší súd sťažovateľovo dovolanie uznesením sp. zn. 1TdoV/1/2024 z 10. marca 2026 odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

17. Ak ide o námietky týkajúce sa skutočnosti, že sťažovateľ a ani ďalšie osoby nemali možnosť ovplyvniť rýchlosť vrátenia nadmerného odpočtu DPH, že kukurica bola poskytnutá poľovníckemu združeniu a že v jeho veci mal byť použitý materiálny korektív, všetky sa týkajú právneho posúdenia sťažovateľovho skutku, t. j. záveru, či jeho konanie bolo prečinom. Všetky tieto námietky sťažovateľ preto mohol použiť vo svojom dovolaní ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Ústavný súd dodáva, že podstata sťažovateľovho dovolania sa týkala existencie titulu, na základe ktorého kukuricu získalo poľovnícke združenie, resp. hodnoty kukurice, teda nie samotného faktu, že kukurica bola určená pre poľovnícke združenie. Ak ide o materiálny korektív ako dovolací dôvod, ústavný súd sťažovateľa osobitne upozorňuje na uznesenie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Tdo/17/2014, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 121/2014. 18. Podobne mohol vo svojom dovolaní sťažovateľ použiť aj námietku, že rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnený, resp. je nezrozumiteľný, a to ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (pozri k tomu napr. III. ÚS 10/2026, body 4 a 5 odôvodnenia). 19. Žiadnu z uvedených námietok však sťažovateľ vo svojom dovolaní nepoužil, teda nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, a preto bola jeho ústavná sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako neprípustná [§ 132 ods. 1 a § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde]. 20. Naopak, skutkovú námietku týkajúcu sa uzavretia sponzorskej zmluvy ako zásterky nelegálneho sťažovateľovho konania sťažovateľ v dovolaní použiť nemohol, pretože dovolanie v princípe neslúži na preskúmanie skutkových zistení súdov nižšieho stupňa (pozri napr. III. ÚS 79/2024, bod 14 odôvodnenia). V tejto časti bola teda ústavná sťažnosť prípustná. 21. Podľa názoru ústavného súdu však skutkové závery všeobecných súdov o tom, že sponzorská zmluva slúžila na zastretie nelegálnej činnosti sťažovateľa, mali oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže i) odovzdanie kukurice nebolo sporné, ii) z prepisov telefonickej komunikácie je zrejmé, že sťažovateľ túto kukuricu žiadal za to, že dozrie na skoršie vyplatenia nadmerného odpočtu DPH, a iii) sťažovateľ sám pôsobil v poľovníckom združení. Podľa názoru ústavného súdu je hodnotenie uvedených skutkových zistení zo strany všeobecných súdov logické a právne korektné, a teda ústavne konformné (pozri napr. III. ÚS 46/2025, bod 45 odôvodnenia). 22. Ústavný súd preto konštatuje, že aj keby ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa skutkovej námietky, nemohol by jej vyhovieť a z tohto dôvodu ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) a § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde (III. ÚS 10/2024, bod 70 odôvodnenia).