III. ÚS 410/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným na okresnom súde 27. septembra 2015 domáhal zaplatenia ušlej mzdy a odstupného.

V ďalšom odôvodnení sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd vo veci samej rozhodol dosiaľ už piatimi rozsudkami a jedným dopĺňacím rozsudkom.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „spor ohľadne zaplatenia mzdy a odstupného pri skutkovom stave, kde bolo právoplatne rozhodnuté, v akom termíne trval pracovný pomer u odporcu“, nie je možné považovať za právne či skutkovo zložitý. Prieťahy v konaní tiež podľa jeho názoru nespôsobilo správanie účastníkov konania.

Podľa sťažovateľa je pochybenie okresného súdu možné vidieť najmä v tom, že „aj napriek tomu, že všetky rozsudky prvostupňového súdu boli zrušené rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline, prvostupňový súd nerešpektoval tieto uznesenia, neodstránil nedostatky vytýkané mu krajským súdom, kde tieto rozsudky sú rozporuplné a nepresné a nespĺňajú náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Taktiež sťažovateľ vidí pochybenie súdu v tom, že v rozsudkoch Okresného súdu Žilina sa vyskytovali viaceré procesné pochybenia, ktoré taktiež neboli odstránené v zmysle uznesení Krajského súdu v Žiline a nerešpektovania záväznosti právneho názoru odvolacieho súdu podľa § 226 O. s. p.“.

V petite svojej sťažnosti preto sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru a zakázať okresnému súdu pokračovať v porušovaní označeného základného práva a práva sťažovateľa. Navrhuje tiež priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že nič nebránilo sťažovateľovi podať sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď ešte prebiehalo konanie na okresnom súde, a teda aj v tomto prípade platí známa zásada, že právo je na strane bdelých či ostražitých (vigilantibus iura).

Sťažovateľ porušenie svojich označených základných práv a práv vo vzťahu ku krajskému súdu nenamietal, preto o ňom ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, nemohol rozhodovať.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že toto rozhodnutie netvorí prekážku rozhodnutej veci, a v prípade, že by rozhodnutím krajského súdu došlo k opätovnému zrušeniu rozsudku okresného súdu a vráteniu veci okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom by v ďalšom období okresný súd nekonal v predmetnej veci plynulo a bez zbytočných prieťahov, nič nebráni sťažovateľovi, aby sa opätovne obrátil na ústavný súd so sťažnosťou.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.