III. ÚS 416/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2014 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, Banská Bystrica (ďalej len „národná kriminálna agentúra“) sp. zn. PPZ – 740/NKA­FP­ST­2013 z 21. januára 2014 vznesené obvinenie za zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). V označenej trestnej veci Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 6. februára 2014 vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

V priebehu prípravného konania Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) podaním doručeným okresnému súdu 14. júla 2014 navrhla predĺžiť lehotu trvania väzby sťažovateľa (a ďalšieho obvineného) do 21. februára 2015. Okresný súd návrhu krajskej prokuratúry nevyhovel a uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 18. júla 2014 lehotu trvania väzby sťažovateľa (a ďalšieho obvineného) nepredĺžil.

Podľa názoru sťažovateľa týmto rozhodnutím krajský súd zasiahol do jeho označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práv zaručených dohovorom a svoje presvedčenie odôvodňuje tým, že s dôvodmi predĺženia lehoty trvania jeho väzby uvedenými v napadnutom uznesení krajského súdu «sa nemožno stotožniť. Odvolací súd polemizuje s totožnosťou stíhaného skutku, ktorá totožnosť je daná, podľa odvolacieho súdu, pokiaľ je zachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo totožnosť následku. Uvádza sa, že nie je na úkor totožnosti stíhaného skutku, ak neskôr určité skutočnosti pribudnú alebo odpadnú, pokiaľ sa nezmení podstata skutku.

. . Ak by sa totiž prijala argumentácia odvolacieho súdu pre trvanie väzby tak ako to tento súd ustaľuje, tak je možné považovať takéto závery za protiústavné. . . V danej veci. . . odvolací súd predlžuje väzbu z iných dôvodov než z tých, ktoré sú predmetom.

. . a nie osobu, proti ktorej sa má vzniesť obvinenie, či už za ďalšie skutky alebo toto rozšíriť v podobe pokračujúceho trestného činu bez ohľadu na to, či sa zmení alebo nie podstata skutku. . . Súd. . . viaže dôvodnosť trvania väzby na neisté okolnosti, ktoré majú nastať podľa úvahy súdu do budúcna. Svoje tvrdenie opiera odvolací súd o návrh krajského prokurátora v Banskej Bystrici s tým, že jednoducho konštatuje, že tento je dôvodný, nie že takéto dôvody vyplývajú z doposiaľ nazhromaždených dôkazov a zo spisu. Takéto hodnotenie potrebnosti trvania väzby nemá oporu v zákone.

. . s takýmito tvrdeniami treba veľmi citlivo narábať, pretože stále stojí otázka, čo keď žiadne skutočnosti, ktoré budú meniť rozsah obdobia páchania trestnej činnosti sa nezistia, resp. nenastanú. Tu nejde o zachovanie identity skutku, to je vec hmotnoprávna, ale o väzobné dôvody, či sú dané v zmysle už citovaného uznesenia o vznesení obvinenia. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Vzhľadom na závažnosť tohto zásahu vyžaduje sa po celý čas trvanie súdnej kontroly.

Takéto okolnosti odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neuvádza, len uvažuje o zachovaní rozsahu skutku, zachovaní identity, čo nemá nič spoločné s trvaním väzby. . . . . . úvaha o zachovaní totožnosti skutku nie je na mieste, pretože obvinený – sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k určitým skutočnostiam, o ktorých hovorí odvolací súd, že „pribudnú alebo odpadnú“, a teda väzbu jednoducho vykonáva aj za konanie, ktoré. .

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 35/14 zo dňa 14. 08. 2014 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 1, 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 35/14 a prikazuje, aby bol prepustený neodkladne z väzby na slobodu. 3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy konania v sume 284,08 EUR... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Gerega, advokáta a konateľa obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Gereg & Messingerová, s. r. o. Horná Strieborná 4... Banská Bystrica.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014, ktorým bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby v prípravnom konaní, k čomu podľa jeho presvedčenia neboli splnené podmienky.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru

Časť sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základných práv zaručených označenými článkami ústavy a listiny, ako aj práva zaručeného označeným článkom dohovoru, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 ̶ § 77 atď.). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne sa nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05, I. ÚS 156/2012).

Z uvedeného vyplýva záver, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namietal porušenie základných práv (zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa tieto práva vecne nevzťahujú, preto absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 o predĺžení trvania väzby sťažovateľa a namietaným porušením označených práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 okrem iného uviedol: «V tomto návrhu [rozumej návrh krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených, t. j. aj sťažovateľa] bolo poukázané, že u obvinených.

mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Obava z pokračovania v trestnej činnosti a teda väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. spočíva u oboch obvinených v tom, že aj s ostatnými spoluobvinenými vykonávali trestnú činnosť, ktorá je predmetom obvinenia, bez prerušenia dlhodobo, plánovito a vysoko organizovane s následným odstraňovaním usvedčujúcich dôkazov. Prokurátor argumentoval tiež tým, že v zákonnej sedemmesačnej lehote väzby, ktorá u obvinených končí 21. 8. 2014, nie je možné vyšetrovanie ukončiť a prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené dosiahnutie účelu trestného konania a preto navrhuje, aby bola lehota väzby obvinených predĺžená do 21. 2. 2015, čo je reálna lehota na skončenie prípravného konania. Predĺžiť väzbu treba najmä preto, lebo: po vykonaní znaleckého posudku v odbore účtovníctva ekonómie došlo s ohľadom na tam vykonané zistenia opakovane k zaslaniu výzvy na predloženie všetkých prijatých aj odoslaných faktúr od roku 2011 vo vzťahu k viacerým spoločnostiam; až po získaní a analyzovaní dokladov bude možné následne požiadať znalkyňu.

k podaniu obžaloby. Voči návrhu krajského prokurátora. . . na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených. . . zaujala stanovisko ako obhajoba obvineného , tak aj obvineného , a to či už písomne alebo v priebehu. . . výsluchu

. .; prokurátor v návrhu ani necituje, ktoré obdobie bude obdobím pre rozšírenie obvinenia; uznesenie o vznesení obvinenia je iba za máj roku 2012 a september 2012, teda iba za tieto dva mesiace; potrebná daňová dokumentácia, ako aj dôkazy ohľadne označených dvoch mesiacov už boli vykonané; daňová kontrola vo veci môže trvať dlho, čo neodôvodňuje aj také dlhé trvanie väzby; trestné konanie vo veci je umelo predlžované; ak by prokurátor obdobia možného rozšírenia trestného stíhania konkretizoval, bolo by možné eventuálne predložiť aj potrebné doklady.

. ., len ohľadom ktorého skutku možno rozhodovať, či je resp. nie je daný dôvod trvania väzby. Z uvedených dôvodov sudca pre prípravné konanie konštatoval absenciu splnenia zákonnej podmienky upravenej v ustanovení § 76 ods. 3 Tr. por., založenej na tzv. obťažnosti veci, ktorá spočíva v opodstatnenej potrebe vykonania ďalších dôkazných prostriedkov počas dokazovania v rozsahu predpokladanom v § 2 ods. 10 Tr. por. Majúc za to, že vzhľadom na rozsah a obsah vykonaného dokazovania, jeho vyhodnotenie, je možné ukončiť vyšetrovanie v základnej lehote trvania väzby obvinených.

. . . V písomne odôvodnenej sťažnosti prokurátor v podstate zopakoval argumentáciu z návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených, vrátane dôvodnosti trestného stíhania, opodstatnenosti väzobných dôvodov, ako aj opodstatnenosti návrhu na predĺženie lehoty väzby, lebo v zmysle § 76 ods. 3 Tr. por. vec nebolo možné pre obtiažnosť veci ukončiť a prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Obvinený v písomnom vyjadrení prostredníctvom svojho obhajcu k sťažnosti prokurátora navrhol, aby bola táto zamietnutá.

. .); z tvrdenia prokurátora nie je zrejmé, v akom smere má doplniť znalecký posudok; to, čo je možné dôvodne alebo nedôvodne predpokladať do budúcna, nemôže byť dôvodom väzby; dôvodom väzby nemôže byť ani predpoklad rozšírenia obvinenia o ďalšie zdaňovacie obdobia alebo

. . .

. . Konanie krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora proti napadnutému uzneseniu Okresného súdu. . . o nepredĺžení lehoty trvania väzby oboch obvinených znamená právne posúdenie nastolených zásadných právnych otázok (či je trestné stíhanie oboch obvinených dôvodné, či existujú dôvody väzby a či je opodstatnené väzbu oboch obvinených predĺžiť v zmysle návrhu krajského prokurátora) a rozhodnutie o nich.

. . . Krajský súd doposiaľ opakovane konštatoval, že u obvinených a je daná ako dôvodnosť trestného stíhania, tak aj väzobné dôvody (nenahraditeľné iným alternatívnym spôsobom) podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. (naposledy sa tak stalo v uzneseniach sp. zn. 5 Tpo 25/2014 zo 17. 6. 2014 a sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. 7. 2014). Tieto skutočnosti nespochybňuje v odôvodnení napadnutého uznesenia ani samotný Okresný súd.

. .“, pričom „členovia organizovanej skupiny si najmenej v období mesiacov máj a september 2012 takýmto spôsobom neoprávnene uplatnili nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty. . .“. Totožnosť stíhaného skutku je daná, pokiaľ je zachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo totožnosť následku. To znamená, že nie je na úkor totožnosti stíhaného skutku, ak neskôr určité skutočnosti pribudnú alebo odpadnú, pokiaľ sa nezmení podstata

bolo možné vtedy, keby bol tento návrh neopodstatnený. Krajský súd je však toho názoru, že návrh krajského prokurátora. . . na predĺženie lehoty trvania väzby oboch obvinených o 6 mesiacov je dôvodný najmä preto, lebo: trestné stíhanie oboch obvinených pre predmetný zločin, ako aj väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. sú opodstatnené; väzbu nemožno nahradiť iným alternatívnym spôsobom; návrh na predĺženie lehoty trvania väzby bol podaný včas; pre obtiažnosť veci nie je možné trestné stíhanie skončiť v zákonnej sedemmesačnej lehote väzby; dokazovanie treba doplniť vo viacerých smeroch (vrátane znaleckého dokazovania); prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 už bolo predmetom preskúmavania ústavným súdom vo vzťahu k jeho ústavnoprávnej udržateľnosti, a to na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (spolu)obvineným , ktorého sa toto rozhodnutie taktiež týkalo, a o ktorej ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 774/2014 z 10. decembra 2014 rozhodol tak, že ju ako zjavne neopodstatnenú odmietol. Aktuálna sťažnosť sťažovateľa sa s predošlou sťažnosťou spoluobvineného do značnej miery prekrýva a v tejto časti ústavný súd uvádza, že nemá dôvod meniť svoj skôr vyslovený právny názor, ktorým prezentoval ústavnú konformnosť napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd preto aj vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľa opakuje, že krajský súd na relevantné právne a skutkové otázky dal vo svojom rozhodnutí dostatočné odpovede, preto jeho odôvodnenie spĺňa nároky kladené zákonnom, ale aj ústavou a dohovorom na rozhodnutie týkajúce sa osobnej slobody.

Konajúci všeobecný súd k predĺženiu lehoty trvania väzby sťažovateľa pristúpil po tom, ako vyhodnotil pre takéto rozhodnutie zásadné právne otázky, a to či je trestné stíhanie sťažovateľa dôvodné, a teda či zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, či má znaky trestného činu a či je dôvodné podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ; či existujú zákonnom predpokladané dôvody väzby (§ 71 Trestného poriadku) a či sú dané podmienky predĺženia lehoty trvania väzby (naplnenie § 76 Trestného poriadku).

Z uznesenia národnej kriminálnej agentúry ČVS: PPZ­740/NKA­FP­ST­2013 z 21. januára 2014 vyplýva, že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za to, že „ako štatutárny zástupca obchodných spoločností... spoločne s od presne nezistenej doby najmenej však od mesiaca máj roku 2012 založili a riadili organizovanú skupinu osôb..., kedy ako štatutárni zástupcovia... obchodných spoločností... páchali... hospodársku trestnú činnosť, spočívajúcu v daňových trestných činoch... pričom... konali s cieľom získať daňovú výhodu... umelým vytváraním podmienok odôvodňujúcich uplatnenie si formálne správneho odpočítania dane z dane z pridanej hodnoty vo forme vrátenia vzniknutého nadmerného odpočtu DPH... svojím konaním umožnili obchodnej spoločnosti...“ i) „na základe takto vyhotovených dokladov dňa 25. 06. 2012 spracovať a následne predložiť príslušnému správcovi dane.... daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 a vykázať tam nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty vo výške 151.709,15 € a to na základe uplatnenia odpočítania si dane z pridanej hodnoty...“, resp. ii) „na základe takto vyhotovených dokladov dňa 25. 10. 2012 spracovať a následne predložiť príslušnému správcovi dane... daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012 a vykázať nadmerný odpočet vo výške 85.387,58 €...“.

Ako ústavný súd už vo svojom uznesení č. k. I. ÚS 774/2014­11 z 10. decembra 2014 uviedol, základnou východiskovou premisou rozhodnutia krajského súdu bolo stanovenie rozsahu stíhaného skutku, ktorého sa sťažovateľ mal dopustiť, tak ako bol tento skutok vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia a z ktorého vyplývalo, že sťažovateľ spolu s ďalším spoluobvineným sa mali dopúšťať trestnej činnosti „... od presne nezistenej doby najmenej však od mesiaca máj roku 2012...“, ako aj to, že „členovia organizovanej skupiny si najmenej v období máj a september 2010... neoprávnene uplatnili nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty“.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti na neverejnom zasadnutí bez toho, aby ho vypočul (aj napriek tomu, že sa svojho vypočutia domáhal), považuje ústavný súd taktiež za zjavne nedôvodnú a zastáva názor, že sťažovateľom namietaný postup krajského súdu bol zákonný, keďže zodpovedal príslušným ustanoveniam Trestného poriadku, na ktoré krajský súd jasne v odôvodnení rozhodnutia poukázal (§ 302 Trestného poriadku), a svoje rozhodnutie o zvolenom postupe presvedčivo ozrejmil (rozhodoval o právnych, nie skutkových otázkach, z čoho nevyplynula potreba účasti strán konania). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa k návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby vyjadril pred rozhodnutím prvostupňového súdu jednak písomne, ako aj ústne pri svojom výsluchu 18. júla 2014, taktiež sa písomne vyjadril k sťažnosti krajskej prokuratúry proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorá v podstate (ako to opakovane krajský súd uviedol) stála na tých istých dôvodoch ako samotný návrh na predĺženie lehoty väzby. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť predostrieť k veci všetky argumenty, ktoré považoval za potrebné uviesť.

Ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 419/2014 alebo sp. zn. II. ÚS 847/2014 a tiež rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že pokiaľ sa trestne stíhaná osoba mohla zúčastniť súdneho konania o väzbe v prvom stupni, potom nie je nevyhnutné, aby sa musela osobne zúčastniť opravného súdneho konania (Rahbar – Pagard proti Bulharsku, Graužinis proti Litve).