III. ÚS 417/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Tpo 13/2014­164 z 21. augusta 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Východ Košice (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ­91/NKA­PZ­VY­2012 zo 4. apríla 2014 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za pokračovací zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b), ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a iné.

Uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 Tp 130/2014­19 z 5. apríla 2014 bol sťažovateľ v tejto trestnej veci z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažnosť Krajská prokuratúra v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“), o ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 5/2014 zo 6. mája 2014 v zložení senátu: predseda senátu JUDr. Martina Zeleňáková (referujúca sudkyňa ̶ spravodajkyňa) a sudcovia JUDr. Peter Tobiaš a JUDr. Monika Halkociová rozhodol tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 8 Tpo 13/2014 z 21. augusta 2014 porušil jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a svoje presvedčenie odôvodnil takto: „Podľa bodu 2.3 rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove väzobné veci zapisované do registrov Tpo a Tos, v ktorých už krajský súd konal, sa po ich opätovnom predložení pridelia senátu, predsedom ktorého je sudca, ktorý bol v pôvodnom konaní sudcom spravodajcom. Ak pôvodný sudca spravodajca nie je predsedom senátu, vec sa pridelí senátu, členom ktorého je tento sudca, ktorý v tejto veci bude opäť sudcom spravodajcom. Ak je vo veci viac sudcov spravodajcov, pridelí sa senátu, predsedom alebo členom ktorého je posledný sudca spravodajca. To neplatí, ak poslednému sudcovi spravodajcovi bola vec pridelená postupom podľa bod 2.4. písm. a), d). Podľa bodu 2.4 vec bude pridelená bez využitia technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR senátu, predseda ktorého je sudca, ktorý má v príslušnom týždni pohotovosť a) ak napadla vec, v ktorej bola podaná sťažnosť proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty väzby, b) keď sa koná na verejnom zasadnutí o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí do väzby, c) ak sa koná o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí do väzby v konaní podľa § 204 ods. 1 Tr. por., d) ak sa má rozhodnúť o vylúčení sudcu pre prípravné konanie. Zákonným sudcom sťažovateľa je predsedníčka senátu a sudkyňa spravodajkyňa JUDr. Martina Zeleňáková. Preto pokiaľ vo veci rozhodol iný sudca, bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi... Po opätovnom predložení veci na krajský súd nebol dôvod na postup podľa bodu 2.4 písm. a, d) rozvrhu práce, pretože nešlo o prípad, aby išlo o vec, v ktorej bola podaná sťažnosť proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty väzby alebo sa malo rozhodnúť o vylúčení sudcu pre prípravné konanie...“

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 80/2010, IV. ÚS 71/2012, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010, III. ÚS 122/2012).

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že konanie pred všeobecnými súdmi, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia, inicioval sťažovateľ podaním žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, následkom čoho je potrebné napadnuté rozhodnutie považovať za rozhodnutie o osobnej slobode. Sťažovateľ v súvislosti s týmto rozhodnutím namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy (resp. čl. 38 ods. 1 listiny). Z judikatúry ústavného súdu ale vyplýva, že osobná sloboda a jej ochrana sú predmetom čl. 17 ústavy (prípadne čl. 8 listiny). Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo byť pozbavený slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, I. ÚS 69/08).

Ak teda sťažovateľ v tejto veci namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, javí sa jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnená, pretože tieto ustanovenia ústavy a listiny sa aplikujú pri rozhodovaní vo veci samej a neaplikujú sa na rozhodovanie všeobecného súdu o väzbe, keďže špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy (čl. 8 listiny) týkajúce sa osobnej slobody obsahujú jej základné hmotné a procesné atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci aj na zákonného sudcu (pozri napr. IV. ÚS 500/2011, I. ÚS 445/2014, uznesenie z predbežného prerokovania č. k. III. ÚS 207/2014­25 z 18. marca 2014). Z uvedeného dôvodu je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Týmto osobitným opatrením bolo opatrenie pod sp. zn. 1 SprO/815/2014 z 26. júna 2014, ktoré bolo vydané „Za účelom zabezpečenia bezodkladného konania a rozhodovania vo väzobných veciach, ktoré napadnú krajskému súdu v období od 30. 6. 2014 do 2. 9. 2014...“, a podľa relevantnej časti ktorého „Do súdneho oddelenia Tpo (v poradí nad 1000) sa mechanicky zapisujú sťažnosti proti rozhodnutiam okresného súdu podľa § 72 ods. 3 Tr. por. a podľa § 76 ods. 3 Tr. por. Tieto veci sa prideľujú tak, že o sťažnostiach bude rozhodovať sudca, ktorý má pohotovosť v príslušnom týždni, kedy sa koná verejné zasadnutie pri neakceptovaní návrhu prokurátora na vzatie do väzby... Veci, v ktorých bolo podaná sťažnosť proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby, sa pridelia sudcovi, ktorý má v príslušnom týždni pohotovosť. Nápad ostatných vecí registra Tpo, ktoré sa prideľujú prostredníctvom elektronickej podateľne, sa riadi opatrením ako pri zapisovaní do registra Tos.“. Podľa ustanovenia týkajúceho sa zapisovania vecí do registra Tos „Veci, ktoré napadnú do registra Tos, sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú sudcom prostredníctvom elektronickej podateľne...“.

V závere opatrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprO/815/2014 z 26. júna 2014 je uvedené, že „Tento osobitný spôsob prideľovania vecí sa týka iba sudcov, ktorí v príslušnom týždni, ak napadne vec, čerpajú riadnu dovolenku...“.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd pod sp. zn. 1 SprO 981/2014 na základe žiadosti podpredsedu krajského súdu z 29. júla 2014 pozastavil nápad na trestnom úseku v senáte „4 Tpo“, predsedníčkou ktorého bola JUDr. Martina Zeleňáková, a to od 29. júla 2014 do 28. augusta 2014 z dôvodu čerpania dovolenky „predsedu senátu“, a to na základe „Opatrenia predsedu Krajského súdu 1 SprO 815/2014 zo dňa 26. 6. 2014 v súvislosti s rozhodovaním vo väzobnej agende počas dovolenkového obdobia“. Z tohto dôvodu bola vec sťažovateľa, ktorá napadla v tomto období (prvá polovica augusta 2014) pridelená náhodným výberom prostredníctvom elektronickej podateľne do senátu „8 Tpo“.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, stalo sa právne bezpredmetným zaoberať sa ďalšími v petite sťažnosti uvedenými požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015