III. ÚS 419/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 419/2015­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14, Bratislava, a maloletého , , , zastúpeného , , ako zákonným zástupcom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Em 5/2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 152/2014 a jeho uznesením z 3. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a maloletého odmieta.

Odôvodnenie:

Okresný súd uznesením sp. zn. 60 Em 5/2012 z 29. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2014“) návrhy sťažovateľa zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd podanému odvolaniu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa sťažovateľov konajúce súdy svojimi rozhodnutiami a postupom, ktorý im predchádzal, porušili ich označené práva, keďže neumožnili maloletému sťažovateľovi uplatniť právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor. Nikdy nekontrolovali činnosť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín (ďalej len ,,kolízny opatrovník“), ktorý vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka maloletého sťažovateľa, či tento pozná slobodný názor maloletého.

Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s návrhom sťažovateľa zo 7. apríla 2014 na zmenu kolízneho opatrovníka (z dôvodu kolízie záujmov medzi kolíznym opatrovníkom a maloletým sťažovateľom), keďže maloletý sťažovateľ „na Okresnom súde vedie proti kolíznemu opatrovníkovi diskriminačnú žalobu sp. zn. 16 C/12/2014“.

Taktiež podľa názoru sťažovateľov konajúce všeobecné súdy neumožnili maloletému sťažovateľovi „uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“, pričom krajský súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorú namietal v odvolaní, že prvostupňový súd neumožnil maloletému sťažovateľovi byť v konaní vypočutý.

Napokon podľa sťažovateľov došlo k porušeniu ich v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru tým, že konajúce súdy sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré sťažovateľ predložil pri podávaní jednotlivých návrhov na výkon rozhodnutia, pričom táto povinnosť konajúcich súdov v žiadnom prípade nezaniká tým, že sa sťažovateľ nezúčastnil 30. septembra 2014 pojednávania na okresnom súde.

12. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... 296,44 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej...“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. K namietaného porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa označeného postupu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Občiansky súdny poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovaných medzinárodnými zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení v postupe prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú sťažovateľ aj využil. Ochranu ich právam zaručeným ústavou a dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči postupu prvostupňového súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Napadnuté konanie okresného súdu bolo právoplatne skončené 29. decembra 2014, v spojení s uznesením krajského súdu z 3. decembra 2014.

Návrh sťažovateľa na zmenu kolízneho opatrovníka zo 7. apríla 2014 sa v spise okresného súdu sp. zn. 60 Em 5/2012 nenachádza. Fotokópiu označeného návrhu (avšak bez prezenčnej pečiatky okresného súdu) sťažovateľ pripojil k sťažnosti podanej ústavnému súdu. Z tejto vyplýva, že predmetný návrh podal sťažovateľ minimálne k ďalším štrnástim konaniam vedeným na okresnom súde. Všeobecný súd pri rozhodovaní vychádza z toho, čo sa nachádza v súdnom spise, a takýto návrh sťažovateľa sa v čase jeho rozhodovania v ňom nenachádzal.

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietaného porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Keďže predmetom sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľov konaním všeobecného súdu pri výkone predbežného opatrenia, je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri rozhodnutie Apis verzus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia (III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012)].

Ústavný súd z predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu zistil, že takýto návrh sťažovateľa sa v ňom nenachádza. Nachádza sa tam iba návrh sťažovateľa z 9. septembra 2013, v ktorom žiadal o „stiahnutie/odvolanie ÚPSVaR Trenčín z funkcie kolízneho opatrovníka maloletého “ z dôvodu, že tento si nevykonáva svoju funkciu „objektívne a plne v súlade s právami a záujmami maloletého... “.

Z odvolania sťažovateľa podaného proti uzneseniu okresného súdu z 29. septembra 2014 však vyplýva, že sťažovateľ v ňom poukázal na skutočnosť, že obaja sťažovatelia podali proti kolíznemu opatrovníkovi „diskriminačné žaloby“ a opakovane poukazovali na to, že maloletý sťažovateľ „nie je zastúpený nezaujatým kolíznym opatrovníkom“. V závere odvolania sťažovateľ zároveň apeloval na krajský súd, keď uviedol, že „súd musí v konaní 60 Em 5/2012 zmeniť rozhodnutie o kolíznom opatrovníkovi podľa § 31a Občianskeho súdneho poriadku, pretože maloletého... zastupuje v konaní osoba, ktorá... nepresadzuje základné práva maloletého a naopak presadzuje záujmy matky dieťaťa.“.

Krajský súd k tomu uviedol, „že v prípade nespokojnosti s postupom orgánu sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka, ak námietka smeruje proti konaniu fyzickej osoby, ktorá zastupuje orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately na základe plnej moci, ako je tomu aj v prejednávanom prípade, posúdiť postup zamestnanca je oprávnený príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny“.

Keďže v čase rozhodovania krajského súdu (3. decembra 2014), ale aj okresného súdu (29. september 2014) už existovali minimálne dve rozhodnutia okresného súdu (sp. zn. 34 P 96/2013 z 11. júna 2014 a sp. zn. 32 P 171/2009 z 3. júla 2014), ktorými bol návrh sťažovateľov na zmenu kolízneho opatrovníka z dôvodu podaných diskriminačných žalôb proti nemu, nepovažoval ústavný súd uplatnenú námietku sťažovateľov za takú, ktorá bola v príčinnej súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa čl. § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2.2 K námietke o nevypočutí maloletého sťažovateľa

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že maloletému sťažovateľovi nebolo umožnené uplatniť jeho právo „byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“, pričom krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenou v odvolaní, že „prvostupňový súd neumožnil sťažovateľovi 2, byť v konaní vypočutý“.

Krajský súd k uvedenému vo svojom uznesení z 3. decembra 2014 uviedol, že maloletý „je účastníkom predmetného konania, v ktorom je na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín, č. k. 60Em/5/2012­16 zo dňa 22. novembra 2012 zastúpený kolíznym opatrovníkom – Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Otec maloletého namietal, že nakoľko jeho maloletý syn nebol pred súdom prvého stupňa vypočutý, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, resp. bolo porušené jeho právo byť vypočutý v zmysle čl. 12 Dohovoru opravách dieťaťa. Preto odvolací súd posudzoval, či nevypočutím maloletého pred súdom prvého stupňa došlo k porušeniu jeho práva ako účastníka konania na realizáciu jeho procesných práv priznaných mu za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v občianskom súdnom konaní.“.

Ďalej krajský súd uviedol, že „Procesným spôsobom záväzky z Dohovoru Slovenskej republiky vykonáva ustanovenie § 100 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť samostatne vyjadriť svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa. Prejavenie názoru účastníka na prejednávanú vec je jedným zo základných práv účastníka konania. Spôsob, akým tento názor súd zisťuje, sa však neuskutočňuje výlučne výsluchom účastníka. Aj pri osobe plne procesné spôsobilej jej názor na prejednávanú vec môže súd zisťovať prostredníctvom jej zástupcu, resp. z písomného podania. U osôb maloletých právna úprava (§ 100 ods. 3 O. s. p.) rieši základný procesný rámec na tento úkon súdu. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa. Postup súdu závisí od veku a rozumovej vyspelosti maloletého samostatne vyjadriť svoj názor, od povahy veci, ktorá je predmetom konania, ako aj ďalších okolností, ako napr. prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Pri zisťovaní názoru dieťaťa súd koná v súčinností s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý je povinný poskytnúť dieťaťu potrebnú pomoc na uľahčenie priebehu zisťovania jeho názoru na vec, a to v prostredí vhodnom alebo vytvorenom na tento účel (§ 21 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele). V danom prípade bol názor maloletého dieťaťa zistený prostredníctvom kolízneho opatrovníka, konkrétne z listinných dôkazov – záverov a písomných správ vypracovaných Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Nakoľko súdom nariadeného pojednávania sa oprávnený ako protistrana nezúčastnil, nepredniesol svoje návrhy, nepredložil súdu nové dôkazy, ani nežiadal vykonať dokazovanie výsluchom maloletého, resp. kolízneho opatrovníka, vykonanie výsluchu kolízneho opatrovníka ani maloletého podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné a vykonanie dokazovania oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov predložených kolíznym opatrovníkom a povinnou na pojednávaní a výsluchom povinnej bolo postačujúce.“.

Sťažovatelia vo všeobecnosti nesúhlasia s právnym názorom krajského súdu, ktorý namietaným uznesením potvrdil výrok uznesenia okresného súdu z 29. septembra 2014 o zamietnutí návrhu na súdny výkon o jeho styku s maloletým sťažovateľom. Podľa sťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účelu aplikovaných právnych noriem dospeli k záverom, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ namieta, že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade sa nedostatočne vysporiadal s dôkazmi ním predloženými (keď on predložil dôkazy o nerealizácii styku 4. až 7. júna 2010; 18. júla 2010; 12. až 14. septembra 2012; 21. až 24. septembra 2012; 26. až 28. septembra 2012; 5. až 8. októbra 2012; 10. októbra 2012; 21 až 23. novembra 2012; 22. až 25. mája 2013; 5. až 7. júla 2013) a okresný súd sa podľa neho vysporiadal iba s časťou dôkazov a o nerealizácii styku s maloletým 21. septembra 2012, 26. septembra 2012, 5. októbra 2012 sa vôbec nevysporiadal, pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou sťažovateľa nijako nevysporiadal.

Podľa § 272 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) súd je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe vykonateľného rozhodnutia súdu.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuť pojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného, oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.

V danej veci z obsahu spisu krajský súd zistil, že sťažovateľ sa návrhom zo 17. septembra 2012 (ktorý ďalej doplňoval o ďalšie nezrealizované styky s maloletým, pozn.) domáhal výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým sťažovateľom, a to na základe uznesenia okresného súdu „č. k. 30P/174/2011­37 zo dňa 17. júna 2011, ktorým súd nariadil predbežné opatrenie tak, že upravil styk otca – t. j. oprávneného s maloletým na každý párny týždeň od piatku od 18,00 hod. do pondelka do 18,00 hod. a každý nepárny týždeň od stredy od 18,00 hod. do piatku do 18,00 hod. Matke – t. j. povinnej súd predmetným rozhodnutím uložil povinnosť maloletého na stretnutie s oprávneným riadne pripraviť a odovzdať ho oprávnenému pred dverami bytu, v ktorom matka žije s maloletým. Oprávnenému zároveň súd uložil povinnosť na tom istom mieste v dohodnutom čase odovzdať maloletého povinnej. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.07.2011 a vykonateľnosť dňa 23.06.2011. Oprávnený svoj návrh odôvodnil tým, že povinná mu bez objektívnych dôvodov odmieta odovzdávať maloletého syna na stretnutia v zmysle uvedeného rozhodnutia súdu.“.

Krajský súd pre účely rozhodnutia v danej veci vychádzal z tvrdení oprávneného (sťažovateľa), povinnej, ako aj zo správ a úradných záznamov kolízneho opatrovníka, ktoré odzrkadľujú objektívny stav danej situácie. V neposlednom rade odvolací súd prihliadol na pojednávanie uskutočnené 29. septembra 2014, ktoré súd prvého stupňa nariadil pre účely objasnenia daného stavu a vysporiadania sa s odlišnými tvrdeniami a vyjadreniami sťažovateľa a povinnej týkajúcimi rešpektovania rozhodnutia okresného súdu zo 17. júna 2011 povinnou. Týmto postupom súdu prvého stupňa bola podľa názoru krajského súdu „účastníkom konania v plnom rozsahu daná možnosť reagovať na odlišné tvrdenia protistrany, objasniť vzniknuté rozpory, ako aj možnosť zlepšiť vzájomnú komunikáciu, ktorú Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín videl vo svojej správe zo dňa 18.12.2012 ako dôvod problematickej realizácie styku maloletého s oprávneným“.

Ako krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, „Na predmetné pojednávanie, ktoré bolo nariadené na deň 29.09.2014, sa však dostavila iba povinná a kolízny opatrovník. Oprávnený sa napriek skutočnosti, že mu bolo dňa 12.09.2014 riadne doručené predvolanie na toto pojednávanie, pojednávania nezúčastnil, neúčasť na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil, neoznámil dôvod svojej neúčasti, ani nežiadal o odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď za splnenia podmienok stanovených v § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával v jeho neprítomnosti, pričom prihliadol na obsah spisu i vykonané dôkazy. Týmto konaním oprávneného sa oprávnený vzdal možnosti preukázania svojich tvrdení uvádzaných v písomných podaniach adresovaných súdu prvého stupňa, ako aj možnosti objasnenia vzniknutej spornej situácie.“.

Je pravdou, že v jednotlivých návrhoch sťažovateľa, ktoré neustále doplňoval o ďalšie nezrealizované stretnutia s maloletým sťažovateľom, boli tieto napokon ustálené takto: 18. júl 2010,4. až 7. jún 2010, 12. až 14. september 2012, 21. až 24. september 2012, 26. až 28. september 2012, 5. až 8. október 2012, 10. október 2012, 21. až 23. november 2012, 22. až 25. máj 2013, 5. až 7. júl 2013. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že po jeho výzve z 22. novembra 2012 v zmysle § 272 ods. 3 OSP už povinná nebránila styku sťažovateľa s maloletým, pričom toto tvrdenie nebolo ničím vyvrátené. Dôkazy, na ktoré poukazuje sťažovateľ, že sa s nimi okresný súd nevysporiadal (21. septembra 2012, 26. septembra 2012, 5. októbra 2012), boli všetky datované ešte pred výzvou okresného súdu z 22. novembra 2012.

Keďže okresný súd z dôvodov, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, nepristúpil k nariadeniu výkonu rozhodnutia o styku s maloletým, dospel k záveru, že po výzve už nedochádzalo k rešpektovaniu uznesenia okresného súdu zo 17. júna 2011 a následne návrh na súdny výkon rozhodnutia zamietol. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dostatočné dôvody, pre ktoré v posudzovanom prípade bol zamietnutý návrh sťažovateľa na výkon rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu je zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný.

2.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu uvedených práv garantovaných ústavou a dohovorom neuviedli žiadne relevantné konkrétne dôvody a ich porušenie odvíjajú v súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že už prima facie nie je daná príčinná súvislosť medzi týmito označenými právami sťažovateľov a napadnutým uznesením krajského súdu, respektíve postupom, ktorý mu predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015