III. ÚS 42/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv čl. 46 ods. l a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 215/2011 z 21 . septembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 47/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý

rozsudok

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 13. mája 2010 podal na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) «žalobu o určenie, že pozemkové nehnuteľnosti parc. č. , parc. č. , parc. č. a parc. č. vedené na LV č. ako parcely registra „C“ k. ú. patria v rozsahu 2/6­ín do dedičstva po poručiteľovi ».

K žalobe okrem iných písomností predložil notársku zápisnicu z 25. októbra 1993 „o oprávnenej držbe podľa zák. č. 293/92 Zb., na základe ktorej bola žalovaná v 1. rade zapísaná v evidencii nehnuteľností ako vlastník“, ako aj právoplatné uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 178/2009 z 20. októbra 2009, „podľa ktorého ust. § 2 až 9 zák. č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, už nemožno použiť, nakoľko boli s účinnosťou od 1. 12. 2000 vypustené a to zák. č. 393/2000 Z. z. a preto je potrebné od 1. 12. 2000 na posúdenie vydržania aplikovať ust. § 134 občianskeho zákonníka, vrátane skúmania splnenia všetkých podmienok vydržania/faktické ovládanie veci, vôľa nakladať s vecou ako vlastnou a dobrá viera, že im nehnuteľnosti patria a to nepretržite počas celej zákonom stanovenej 10­ročnej lehoty“.

Na základe odvolania podaného žalovanou v 1. rade krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 27. apríla 2011 zmenil tak, že žalobný návrh sťažovateľa zamietol. Ako sťažovateľ uvádza, krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie „nesprávnym právnym posúdením zo strany I. stupňového súdu... hoci zákonom č. 393/2000 Z. z. došlo k zrušeniu § 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb. a to pred uplynutím 10­ročnej doby od zápisu odporkyne v 1. rade a jej manžela do katastra nehnuteľností ako oprávnených držiteľov, vydané osvedčenie o vydržaní ostalo v platnosti. Z toho vyplýva, že ostali aj všetky účinky tohto osvedčenia v zmysle cit. § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb., ktoré je potrebné posúdiť podľa hmotného práva účinného v čase vydania osvedčenie. Hoci pred uplynutím kvalifikovanej 10­ročnej doby od zápisu odporkyne v 1. rade do katastra nehnuteľností došlo k zrušeniu predmetného ustanovenia zákona, podľa právneho záveru krajského súdu je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré platili ku dňu vydania osvedčenia o vydržaní, na ktorom podklade bola odporkyňa a jej manžel zapísaní do katastra nehnuteľností. Je pravdou, že zákon č. 393/2000 Z. z., ktorým došlo k zrušeniu § 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb. neobsahuje prechodné ustanovenia, pokiaľ však ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania uplynutím 10­ročnej doby, ide o ustanovenie hmotnoprávneho charakteru, a je preto potrebné aplikovať na tento právny vzťah ustanovenia zákona, ktoré platili ku dňu zápisu odporkyne a jej manžela do katastra nehnuteľností na základe notárskej zápisnice, tj. ku dňu 14. 4. 1994. Kvalifikovaným uplynutím času ­ 10­ročnej doby bez toho, žeby si vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam uplatnila iná osoba, nadobudla odporkyňa v 1. rade vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam osobitným spôsobom, na základe skutočnosti upravenej zákonom ­ § 2 zákona č. 293/1992 Zb. Po uplynutí doby 10 rokov sa odporkyňa v 1. rade stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností a nie je možné prihliadať na existujúce vzťahy spred tohto zápisu. Tieto skutočnosti mohli byť relevantné len počas plynutia ustanovenej 10­ročnej doby, spôsobom, ktorý predpokladal zákon. Z uvedeného dôvodu sú tvrdenia navrhovateľa, že jeho právny predchodca mal nadobudnúť spoluvlastnícky podiel v predmetných nehnuteľnostiach dedením po svojej matke na základe dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva Liptovský Mikuláš č. D/1694/91­38 zo dňa 13. 2. 1992, právne irelevantné.“.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol a uviedol v ňom, že podľa jeho názoru celkový právny záver krajského súdu bol správny a zodpovedal skutkovému stavu. Na tom nič nemení skutočnosť, že vecná správnosť rozsudku bola daná čiastočne z iných, než v ňom uvedených dôvodov.

Sťažovateľ je toho názoru, že ak krajský súd „v prejednávanej veci v celom rozsahu aplikoval ustanovenia zrušeného právneho predpisu /§ 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb./ s poukazom na jeho hmotnoprávnu povahu a teda nutnosť aplikovať na tento právny vzťah ustanovenia zákona, ktoré platili ku dňu zápisu odporkyne do katastra nehnuteľností, s tým, že uplynutím 10 ročnej doby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam osobitným spôsobom, na základe skutočnosti ustanovenej zákonom ­ § 2 zák. č. 293/1992 Zb., tak Najvyšší súd SR vo svojom vecne potvrdzujúcom rozhodnutí modifikoval právne závery odvolacieho súdu v tom, že odporkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním podľa ust.§ 134 OZ /teda nie podľa ust.§ 2 zákona č. 293/1992 Zb./, avšak z troch zákonných podmienok vydržania podľa § 134 OZ, dve podmienky /oprávnenú držbu a nepretržité trvanie držby po dobu 10 rokov/ posudzoval podľa /zrušeného/ ustanovenia § 2 zák. č. 293/1992 Zb.“.

Podľa názoru sťažovateľa na jeho argument, že „je právne neudržateľná situácia, kedy notárske osvedčenie o oprávnenej držbe nemôže po uplynutí 10 rokov nikto, ani súd, prehodnotiť a skúmať predpoklady a podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa § 134 OZ, hoci notárske osvedčenie o vydržaní možno spochybniť bez časového obmedzenia a dotknutá osoba sa môže kedykoľvek na súde domáhať určenia, že podmienky pre vydanie osvedčenia o vydržaní neboli splnené, alebo určenia, že je vlastníkom veci resp. že patrí do dedičstva po poručiteľovi“, ako aj argument, že «je právne neudržateľné, aby nikdy a nikto, ani súd po uplynutí 10 rokov odo dňa zapísania „oprávneného držiteľa“ do katastra nehnuteľností, nemohol skúmať a hodnotiť splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním», všeobecné súdy nedali žiadnu a už vôbec zrozumiteľnú či právne akceptovateľnú odpoveď, «prečo by mali mať „oprávnení držitelia“, ktorí svoje „postavenie oprávneného držiteľa“ nadobudli podľa právneho predpisu zrušeného ešte predtým, než mohli podľa tohto zrušeného predpisu nadobudnúť vlastníctvo, mali mať výsadnejšie „postavenie“ než osoby, ktoré boli do katastra nehnuteľností zapísané ako vlastníci na základe notárskej zápisnice o vydržaní /nie o oprávnenej držbe/. Pritom aj pred 1. 12. 2000, kedy boli zákonom č. 393/2000 Z. z. zrušené ust. § 2 až 9 zák. č. 293/1992 Zb., mohli notári podľa notárskeho poriadku spisovať nielen osvedčenia o oprávnenej držbe ale aj osvedčenia o vydržaní. /Zák. č. 397/2000 Z. z. a taktiež od 1. 12. 2000 boli podmienky osvedčenia o vydržaní len „sprísnené“/ Avšak vlastníctvo osoby zapísanej v katastri nehnuteľností na základe notárskeho osvedčenia o vydržaní, bez ohľadu na to, či sa tak stalo pred 1. 12. 2000 alebo po tomto dátume, možno „napadnúť“ na súde bez časového obmedzenia, avšak vlastníctvo osoby zapísanej v katastri ako vlastník na základe osvedčenia o oprávnenej držbe, po uplynutí 10 rokov odo dňa zápisu do katastra, podľa rozhodnutí Krajského súdu v Žiline i Najvyššieho súdu SR, už nemožno na súde „napadnúť“ žiadnou formou žaloby, nakoľko podľa ich právnych záverov nadobudli vlastníctvo vydržaním na základe osobitného /aj keď zrušeného/ zákona prípadne na základe „splnenia“ podmienok vydržania podľa ust.§ 134 OZ, z ktorých dve podstatné, rozhodujúce a spravidla sporné podmienky /oprávnenosť držby a jej nepretržité trvanie po dobu 10 rokov/, súd už ani nemá a nemôže skúmať, nakoľko vyplývajú resp. ich nadobudli zo zákona!! Súd teda môže skúmať len podmienku skoro samozrejmú, teda či ide o spôsobilý predmet vydržania.».

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia v petite sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovorom napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných základných práv napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy, resp. práv podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

Preto z ústavnoprávneho hľadiska môže byť relevantným len preskúmanie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V dôsledku toho nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, a ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti nie je ani podávanie výkladu právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v konkrétnom prípade aplikoval. Za výklad a aplikáciu zákonov je zodpovedný výlučne všeobecný súd, pričom ústavný súd sa obmedzuje na zistenie, či uskutočnený výklad je ústavne akceptovateľný a nie je popretím účelu, podstaty a zmyslu použitého predpisu. Z tohto dôvodu sa úloha ústavného súdu obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov podaného výkladu a aplikácie zákonov všeobecným súdom s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné neudržateľné a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 259/2012).

V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd predovšetkým vyslovil, že § 2 zákona o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam umožňoval, aby na základe notárskeho osvedčenia o držbe (vydaného za podmienok ustanovených zákonom) sa v evidencii (v katastri) nehnuteľností zapísal za vlastníka nehnuteľnosti ten, kto bol uvedený v tomto osvedčení. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak do desiatich rokov od zápisu neuplatní v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vlastnícke právo iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom na základe vydržania. Zároveň v zmysle § 2 ods. 3 uvedeného zákona zapísaná osoba nadobudla postavenie oprávneného držiteľa, a to po dobu desiatich rokov od zápisu, pričom toto ustanovenie odkazovalo na § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka (o držbe a oprávnenej držbe). Ďalej najvyšší súd uviedol, že „Novelou vykonanou zákonom č. 393/2000 Z. z. boli s účinnosťou od 1. decembra 2000 zo zák. č. 293/1992 Zb. vypustené ustanovenia § 2 až 9. Právne postavenie osôb zapísaných v katastri za vlastníkov nebolo novelou výslovne riešené.“.

Vydržanie vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. vyžadovalo splnenie podmienok, a to že išlo o osobu zapísanú v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, a že do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke právo k nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba. Zrušenie uvedeného ustanovenia k 30. novembru 2000, t. j. po ôsmich rokoch a šiestich mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok, že u žiadnej osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, nemohlo dôjsť k zavŕšeniu podmienok vydržania podľa tejto špeciálnej úpravy (pre neuplynutie desaťročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka). Tým však nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva splnením podmienok vydržania vyplývajúcich z § 134 Občianskeho zákonníka.

Takáto osoba nadobudla totiž postavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov odo dňa zápisu do katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie získala, nemalo na vznik a trvanie práva oprávnenej držby žiaden vplyv. Oprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako subjektívne právo a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v § 130 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, prípadne aj z ďalších prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov platných v čase ich vzniku.

nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretože by neprípustne odnímal už exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu právneho štátu, a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné právo a ochrany nadobudnutých práv.“.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý

rozsudok

najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil. Aj keď najvyšší súd rozhodol v rozpore s právnym názorom, ktorý prezentoval sťažovateľ, svoj rozsudok dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. V sťažnosti sťažovateľ iba opakuje a rozvádza námietky, ktoré už uplatnil v dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Takto poňatá sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovil právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Podľa čl. 128 ústavy podáva ústavný súd iba výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Výklad iných než ústavných zákonov ústavný súd nepodáva. Taktiež ústavný súd nepodáva fyzickým ani právnických osobám výklad zákonov a nižších právnych noriem, pretože k tomu nie je príslušný.

Pre úplnosť pripomíname, že ústavný súd neposkytuje právnu pomoc, to znamená právne rady a právne stanoviská ku konkrétnym právnym otázkam, pretože to nepatrí do jeho právomoci.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.