III. ÚS 425/2021

Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k uzneseniu č. k. III. ÚS 425/2021 z 29. júla 2021

3. K tomuto výsledku všeobecné súdy dospeli v procese, v ktorom uzavreli, že dohoda bývalých manželov o nenárokovaní si náhrady trov konania už bola uzavretá po právoplatnosti rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania a v procese rozhodovania (len) o výške trov už súd bol týmto rozhodnutím viazaný bez možnosti zohľadnenia takejto dohody. 4.

5. Nedokážem sa však stotožniť s výsledkom vybavenia tejto veci zo strany väčšiny senátu. Zmier je odvodený od slova ,,mier“ a ten je v medziľudských vzťahoch mimoriadne dôležitý. Musí mať prednosť pred sporom a konfliktom, a to počas celého konania, nevynímajúc obdobie po rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania. Ak súd na to neberie ohľad a napriek zmieru účastníkov vytvorí základ na nové súdne konanie, môže ísť nielen o porušenie jednoduchých zákonných noriem, ale najmä o devalváciu princípov práva a konanie proti samej podstate relevantných noriem. A to už je priestor na to, aby sa ústavný súd meritórne aktivoval.

Nárok na náhradu trov konania, hoci vzniká podľa procesného práva, je svojou podstatou (náhrada nákladov účastníka konania) nárokom hmotnoprávnym? Nevidím preto žiadny právne relevantný dôvod na to, aby ním strany nemohli disponovať (najmä pokiaľ sú dispozície pravidelne prípustné aj vo vzťahu k veci samej, napr. rozsudok pre uznanie nároku podľa § 282 a nasl. CSP a rozsudok pre vzdanie sa nároku podľa § 286 a nasl. CSP).

7. Spornou sa pred ústavným súdom stala aj otázka statusu „sťažnostného konania“, o ktorom rozhoduje sudca po rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka (ktorý pracuje v jeho senáte). Bezpochyby platí, že aj v konaní o sťažnosti je súd povinný chrániť aj práva protistrany, a teda je povinný sťažnosť s prílohami zaslať protistrane, čo implikuje povinnosť skúmať v kontradiktórnom procese dohodu o urovnaní a jej dopad na nárok na náhradu trov konania v konaní o sťažnosti. Preto považujem za problematické tvrdenie väčšiny: „Význam mimosúdnej dohody strán sudca v napadnutom rozhodnutí vysvetlil nearbitrárnym spôsobom, pričom naznačil, že ide o záväzný konsenzus strán a právoplatné rozhodnutie súdu nie je prekážkou jej plnenia. V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že žalovaná pristúpila k vymáhaniu náhrady trov konania, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na existenciu mimosúdnej dohody sa sťažovateľ môže v exekučnom konaní brániť tým, že vymáhaný nárok zanikol vzdaním sa práva (§ 574 Občianskeho zákonníka), čo je dôvodom na zastavenie exekúcie

8. Podľa väčšiny senátu ďalej: „Podľa § 245 Civilného sporového poriadku síce možno v sťažnosti uvádzať aj novoty (skutočnosti, ku ktorým došlo po rozhodnutí súdnym úradníkom, pozn.), v tomto prípade však nejde o novú skutočnosť či dôkaz, keďže dohoda bola uzavretá pred rozhodovaním vyššieho súdneho úradníka o výške trov a sťažovateľ ani netvrdí, že by bol tento argument predložil do spisu ešte pred jeho rozhodnutím. Sťažovateľ v sťažnosti proti rozhodnutiu súdneho úradníka argumentoval skutočnosťou, ktorá nespĺňala kritérium novoty, preto sudca pri rozhodovaní o sťažnosti nebol povinný na ňu prihliadať.“ Nestotožňujem sa s týmto názorom. Na tejto platforme stručne uvádzam, že novoty sú všetky tvrdenia a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred prvou inštanciu, bez ohľadu na dobu ich vzniku, pričom zákon rozlišuje medzi prípustnými a neprípustnými novotami. V preskúmavanej veci nevyplývajú z inštitútu sťažnosti podľa § 239 a nasl. CSP limity pre posúdenie dohody účastníkov konania tak, ako to prezentuje väčšina senátu. Vychádzajúc z dôvodovej správy k zákonu,

9. Ako som už uviedol, účastníci si želali zmier (dohodu) a súd ich posunul do (exekučného) konfliktu. Rozhodnutie o trovách konania je typické tým, že konštituuje právo na plnenie (pohľadávku). Je evidentné, že k napadnutému rozhodnutiu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť konkrétnu výšku trov došlo po dohode, a teda ide o novú právnu skutočnosť. Aj keď zdieľam podporu zastavenia exekúcie, vôbec to nemusí byť v praxi tak samozrejmá záležitosť (na porovnanie poukazujem na praktické aplikačné problémy vydaného a právoplatného rozkazu na už zaniknuté plnenie).

V uznesení väčšina senátu argumentuje: ,,Hmotnoprávny úkon strany je voči súdu účinný okamihom doručenia (§ 124 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ argument o uzatvorení mimosúdnej dohody predniesol až v sťažnosti podanej proti rozhodnutiu súdneho úradníka. Preto bolo rozhodnutie súdneho úradníka zákonné a zodpovedajúce vtedajšiemu obsahu spisu.“

Zodpovedá skutočnosti, že vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o výške trov nemal vedomosť o dohode. Aj pri uznesení je však pre súd rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 234 ods. 2 v spojení s § 217 ods. 1 CSP). Neprihliadať na celý obsah spisu k dátumu rozhodovania tak možno len v prípadoch, ktoré upravuje zákon (uplatnenie sudcovskej alebo zákonnej koncentrácie je pri rozhodovaní o trovách konania z povahy veci v podstate vylúčené, keďže sa o tomto relatívne samostatnom procesnom nároku rozhoduje až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej). Zákonodarca uplatňovanie novôt v sťažnosti obmedzuje v § 245 CSP tak, že v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné. Pre sťažovateľa bola argumentácia dohodou o zrieknutí sa práva na náhradu trov konania možnou i účelnou.

Keďže však pre sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti bude rozhodujúci stav, ktorý tu je v čase vydania rozhodnutia, musí súd prihliadnuť i na tzv. novoty oznámené po rozhodnutí súdnym úradníkom. 15. Z uvedeného zámeru zákonodarcu formulovaného v dôvodovej správe vyplýva, že novoty sú v sťažnostnom konaní prípustné, ak ide o okolnosti, ku ktorým došlo po rozhodnutí súdnym úradníkom, alebo ak ide o okolnosti, ku ktorým došlo pred rozhodnutím súdneho úradníka, tieto strana nestihla do uvedeného času oznámiť súdu.

17. Podľa čl. 4 ods. 1 CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

19. To, či má sťažnosť devolutívny účinok, ústavný súd nepovažuje za rozhodujúce, keďže takýto účinok nemusí mať ani žaloba na obnovu konania, ktorú zákonodarca systematicky zaradil medzi opravné prostriedky. Podobne zákonodarca uvažoval so žalobou pre zmätočnosť, ktorá rovnako nemusela mať devolutívny účinok. Obmedzenie prípustnosti

Napriek tomu nie je dôvod odvolanie nepovažovať za opravný prostriedok. 20. Na tomto základe pre účely ďalších úvah považujem sťažnosť za opravný prostriedok, ako sa to konečne podáva aj z čl. 142 ods. 3 ústavy. Sťažnosťou sa rozumie opravný prostriedok, ktorým sa začína konanie o sťažnosti, v ktorom sa táto sťažnosť musí riadne vybaviť – v súlade s imperatívnom čl. 142 ods. 3 ústavy – rozhodnutím sudcu (a to aj v prípadoch, kedy sťažnosť nie je prípustná, je oneskorená alebo podaná neoprávnenou osobou, aby bolo preskúmateľné, či a že sa tak stalo po práve). Keďže sťažnosť odkladá právoplatnosť napadnutého uznesenia, teda má vo vzťahu k právoplatnosti suspenzívny účinok, je patričné sťažnosť radiť medzi riadne opravné prostriedky. Je potom potrebné v prípadoch, keď právna úprava týkajúca sa sťažností a sťažnostného konania mlčí alebo niečo neupravuje, v zmysle čl. 4 ods. 1 CSP analogicky aplikovať právnu úpravu odvolania ako právneho inštitútu, ktorý je sťažnosti najbližší.

Dôvodmi odvolateľ/dovolateľ vymedzuje, v čom spočíva nesprávnosť napadnutej časti rozhodnutia. Zákonodarca to výslovne uvádza slovami: „V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)“ (§ 363 CSP), resp. „V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)“ (§ 428 CSP).

rozhodnutí súdnym úradníkom, musí súd prihliadnuť, pokiaľ budú tvoriť súčasť súdneho spisu. 23. K argumentu okresného súdu treba poznamenať, že je síce pravdou, že zákonodarca v § 243 CSP výslovne nehovorí o tom, že by náležitosťou sťažnosti bolo aj uvedenie rozsahu, v ktorom sa uznesenie napáda, uvedené však plynie nepriamo z identifikácie samotného napadnutého uznesenia a sťažnostného návrhu (čoho sa sťažovateľ domáha) a priamo z § 244

25. Rýchlosť konania nemôže ísť na úkor spravodlivosti. Uvedené zvýrazňuje skutočnosť, že zákonodarca vo vzťahu ku konaniu o sťažnosti nevyjadril, že by bol súd prvej inštancie sťažnostnými dôvodmi viazaný, ako to urobil napr. vo vzťahu k dovolaniu (§ 440 CSP) alebo odvolaniu (§ 380 ods. 1 CSP), vo vzťahu ku ktorému (odvolaniu) však zároveň stanovil, že na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie musí prihliadať aj na iné vady, ktoré vyplývajú zo spisu (a nielen na tie, ktoré sa týkajú procesných podmienok). Vo všetkých prípadoch pritom platí, že súd preskúmava rozhodnutie, a nie opravný prostriedok, ktorý je len prostriedkom, na základe ktorého rozhodnutie preskúmava. Prípadný iný názor strany než súdu konajúceho o opravnom prostriedku nie je určujúci.

na inom mieste 27. Ak sa účastník nezriekne nároku na náhradu trov konania, súd je povinný o trovách rozhodovať, aj keď sa nárok na ich náhradu výslovne neuplatnil (Z IV, s. 738). 28. Ak sa strana sporu zriekla náhrady trov konania, súd na tento jej úkon mal prihliadnuť. Ak sa za takýchto okolností, a teda pri, podľa môjho názoru, zásadnom porušení princípov a zásad civilného procesu v uznesení ústavného súdu uvedie, že napadnutému uzneseniu nemožno ,,v žiadnom prípade vyčítať arbitrárnosť“, tak s týmto záverom a celkovým výsledkom posúdenia ústavnosti sa nestotožňujem. Bol som preto za prijatie a meritórne preskúmanie veci.