III. ÚS 428/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 428/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , a , , zastúpených advokátom JUDr. Júliusom Bučekom, Námestie slobody 12, Humenné, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 92/2011 z 18. apríla 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 116/2013 z 30. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a odmieta.

O odvolaní žalovaných proti rozsudku súdu prvého stupňa a tiež aj odvolaní sťažovateľov proti výroku o trovách konania rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 3 Co/92/2011 z 18. apríla 2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, že dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je neplatná, zmenil rozsudok vo vzťahu k sťažovateľom tak, že žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie, a zmenil aj rozsudok, ktorým okresný súd určil, že sporné podiely nehnuteľností patria do dedičstva po ich nebohom predkovi, tak, že žalobu v tejto časti zamietol, keď konštatoval, že účastníkmi konania neboli aj ostatní dedičia, ktorí tvoria nerozlučné spoločenstvo z zmysle § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd zrušil rozsudok v časti, ktorá sa vzťahovala na žalobné nároky žalobkyne v 3. rade (nie je účastníčkou konania o tejto sťažnosti) a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie. Dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 3 Co 92/2011 z 23. júla 2012 krajský súd doplnil rozsudok o výrok o povinnosti žalobcov nahradiť trovy konania žalovanému v 2. rade a o výrok o nepriznaní náhrady trov konania vo vzťahu žalobcov v 1. a 2. rade k žalovanej v 1. rade.

Sťažovatelia napadli rozsudok krajského súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom dovolaním, okrem výroku v časti, v ktorej krajský súd potvrdil neplatnosť dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 116/2013 z 30. septembra 2014 dovolanie sťažovateľov smerujúce proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že žaloba vo vzťahu k žalovanému v 2. rade sa zamieta, a proti výroku o trovách konania odmietol a vo zvyšnej časti dovolanie zamietol.

po nebohom . No na základe odvolania žalovaných sme vďaka „nezávislosti a nestrannosti“ súdov, konkrétne Krajského súdu Prešov znovu prišli o naše vlastnícke právo. Na základe rozsudku Krajského súdu (Príloha 2), sp. zn. 3Co/92/2011, zo dňa 18.04.2012, kde ako predsedníčka senátu rozhodovala JUDr. Eva Šofranková, ktorá na prvé pojednávanie predvolala len nášho advokáta, na druhom pojednávaní už mala pripravený rozsudok, bez toho aby nás vypočula. Krajský súd rozhodol tak, že mení rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu žalobcov v 1. a 5. rade vo vzťahu k žalovanému v 2. rade zamieta. Mení rozsudok vo výrokoch o určenie, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po nebohom tak, že žalobu žalobcov v 1. a 2 rade zamieta. Pýtam sa, aký je potom nezávislý a nestranný súd, v ktorom žalobca nemôže vypovedať? Ďalej poukazujeme na skutočnosť, že Krajský súd sa pri rozhodovaní opieral len o výpovede žalovaných a ich svedkov, a vôbec nebral do úvahy výpovede žalobcov, a svedkov, ktorí svedčili v ich prospech. Ak sa v rozsudku spomínajú svedkovia , rod. a

Je dôležité poukázať aj na skutočnosť, že všetci títo svedkovia sú v príbuzenskom vzťahu k žalovanej v 1. rade a teda ich výpovede strácajú istú mieru dôveryhodnosti. My sme nemali ani jediného svedka v príbuzenskom vzťahu, okrem našej mamy , ktorá na týchto pozemkoch pracovala. S uvedenými pozemkami celý život samostatne hospodárili naši rodičia, neskôr naša mama „šla s uvedenými pozemkami do poľnohospodárskeho družstva“ a taktiež je dokázateľné, že na roľu , v živote nevstúpila , a nikdy z nej neužívala žiadne plody, nikdy ju ani neobrábala. Nanajvýš účelovou je argumentácia „teóriou o nerozdielnych spoločníkoch“ z dôvodu, že v spore absentovala matka žalobcov , ako tiež možná dedička

S týmto odôvodnením odvolacieho a dovolacieho súdu sa nemôžeme stotožniť, nakoľko predmetom žaloby nebolo určenie, že spoluvlastnícky podiel patrí dedičom , t. j. len žalobcom v 1. a 2. rade, ale že je predmetom dedičstva po poručiteľovi , a teda v prípade, že by súd v tejto častí žalobe žalobcov vyhovel prejednanie dedičstva bude následne predmetom dedičského konania, kde účastníčkou bude aj jeho manželka

toho ktorého sporu, ale v žiadnom prípade nie všeobecne, t.j. hypoteticky možných. Máme za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11C 462/01 470 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/116/2013 došlo k porušeniu našich základných práv a slobôd a to konkrétne čl. 46 Právo na súdnu a inú právnu ochranu a v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd čl.1 hovorí „nikoho nemožno zbaviť jeho majetku“ a taktiež: čl. 6 „každý má právo, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote.“ Taktiež prejednávaná vec na Okresnom súde nebola v primeranej lehote boli tam prieťahy a taktiež nezákonným uznesením, sp. zn. 3C/12/2009 boli porušené naše práva.

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú aby ústavný súd uznesením prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a „po vykonaní dokazovania“ vyniesol tento nález: „1. Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu č. k. 3Cdo/116/2013 zo dňa 30. septembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu Prešov, č. k. 3Co/92/2011, zo dňa 18.04.2012 porušené bolo. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 3Cdo/116/2013 zo dňa 30. septembra 2014 a rozsudok Krajského súdu Prešov, č. k. 3Co/92/2011, zo dňa 18.04.2012 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Prešov vracia na ďalšia konanie. 4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

1. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovatelia vyjadrujú svoju nespokojnosť najmä z dôvodu, že krajský súd ich nevypočul a opieral sa len o výpovede žalovaných a ich svedkov, ktorí boli väčšinou v príbuzenskom pomere k nim. Argumentáciu o nerozdielnom spoločenstve považujú za účelovú a spochybňujú nezávislosť a nestrannosť odvolacieho súdu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľov rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Co 92/2011 z 18. apríla 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 23. júla 2012, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07). V prípade sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia krajského súdu bol súdom, ktorý preskúmaval jeho rozsudok, najvyšší súd na základe opravného prostriedku sťažovateľov. Sťažovatelia teda využili na ochranu svojich označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Najvyšší súd v relevantných častiach odôvodnenia svojho rozsudku sp. zn. 3 Cdo 116/2013 z 30. septembra 2014 uviedol: «Dovolací súd sa stotožňuje s tým, že niektoré procesné úkony žalobcov vrátane dovolania, ktoré v konaní robili prostredníctvom , ich niekdajšieho advokáta, boli v značnej miere nejasné, nezrozumiteľné a aj protirečivé.

. . 1.2. Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. výslovne netvrdili. Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie označili za „tendenčné“ a voči nim „zaujaté“, pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či v konaní nedošlo k procesnej vade uvedenej v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. Mal pri tom na zreteli, že „neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného, rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97). Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu

Dôvodom na vylúčenie sudcu ale nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O. s. p.). Ak sa námietka zaujatosti týka len takýchto okolností, súd na námietku zaujatosti vôbec neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. So zreteľom na uvedené nie je ničím podložená argumentácia obsiahnuté v dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.

Dovolanie proti tomuto výroku je procesné prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. Žalobcovia v tejto časti dovolania namietli, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.

ktorá vec patrí do dedičstva, musia byť účastníkmi konania všetci tí, ktorí prichádzajú do úvahy ako dedičia poručiteľa. V súvislosti s tým poukázal na to, že ako dedičia po poručiteľovi , ktorý zomrel , prichádzajú do úvahy nielen jeho dve deti žalobcovia 1/ a 2/, ale tiež jeho manželka , ktorá však nebola účastníčkou tohto občianskeho súdneho konania. Túto skutočnosť označil odvolací súd za dôvod, so zreteľom na ktorý treba žalobu bez ďalšieho zamietnuť. Pokiaľ dôjde k sporu o tom, či určitá vec patrí alebo nepatrí do dedičstva po niektorom poručiteľovi, súdnou praxou akceptovaným procesným prostriedkom odstránenia tejto spornosti je žaloba o určenie, že sporná vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi.

že odvolací súd rozhodol bez zistenia rozhodujúcich skutkových okolností, resp. že nemal dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie a niektoré dôkazy nesprávne vyhodnotil, dovolací súd uvádza, že tieto ich námietky nemali žiadnu väzbu na ten zásadný dôvod, so zreteľom na ktorý bolo nevyhnutné žalobu v danej časti zamietnuť.»

Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci (najmä § 91 ods. 2 OSP) a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné, t. j. najvyšší súd interpretoval a aplikoval príslušné hmotnoprávne aj procesné právne normy spôsobom, ktorý zodpovedá ich účelu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z obsahu sťažnosti vyplýva aj nespokojnosť sťažovateľov s neprimerane dlhou dobou konania vo veci a porušenia ich vlastníckych práv. Vo vzťahu k dĺžke konania ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Za stavu, keď napadnuté konania bolo už právoplatne ukončené, ústavný súd už o danej otázke rozhodnúť nemôže, keďže už by nemohol naplniť definovaný účel základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napokon, sťažovatelia porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako ani svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam neuvádzali v petite svojej sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na zásadu viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), v dôsledku ktorej prerokúva predložené sťažnosti len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie a len vo vzťahu k petite označenému konaniu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015