III. ÚS 429/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Radovan Pala, LL.M PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra 2014.

Na základe podnetu Sťažovateľky podal generálny prokurátor v zákonnej lehote mimoriadne dovolanie doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší súd“) dňa 25. februára 2010 a navrhol Rozsudok Okresného súdu a Rozsudok Krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie bolo podané z dôvodu, že Krajský súd svojim postupom odňal Odporcovi možnosť konať pred súdom v rozpore s § 237 písm. f) OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. a) OSP a zároveň vec nesprávne právne posúdil v rozpore s § 243f ods. 1 písm. c) OSP. Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 3 MObdo/2/2010 zo dňa 28. apríla 2011 tak, že Rozsudok Krajského súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 1“). Najvyšší súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom Generálneho prokurátora, že Krajský súd odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom, keď na základe nečakaných, prekvapivých právnych záverov rozhodol a týmto porušil práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces. Predtým, ako vo veci opätovne začal konať Krajský súd, Ústavný súd na základe sťažnosti Odporcu zrušil Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 314/2001­39 zo dňa 9. novembra 2011 (ďalej ako „Nález Ústavného súdu 1“) Uznesenie Najvyššieho súdu 1 z dôvodu, že bolo porušené základné právo Odporcu na súdnu ochranu, keď mu nebolo doručené mimoriadne dovolanie. V intenciách Nálezu Ústavného súdu 1 Najvyšší súd mimoriadne dovolanie listom zo dňa 7. septembra 2012 Odporcovi zaslal. Najvyšší súd po odstránení nedostatku vec opätovne prejednal a dňa 31. októbra 2012 na základe uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 4/2012 Rozsudok Krajského súdu zrušil a vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 2“). Následne Ústavný súd Nálezom III. ÚS 179/2013 zo dňa 18. júla 2013 (ďalej ako „Nález Ústavného súdu 2“) rozhodol, že základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Odporcu bolo Uznesením Najvyššieho súdu 2 porušené.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra 2014, ktorým tento súd mimoriadne dovolanie odmietol ako neprípustné, sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­ A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 M Obdo/3/2013 z 30. septembra 2014 najvyšší súd uviedol: „... Za základnú otázku v tomto dovolacom konaní s poukazom na vyjadrenie žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 3 O. s. p./ označil, či s poukazom na ustanovenie § 243e O. s. p. ide o dovolanie prípustné, teda čí Generálny prokurátor Slovenskej republiky mohol účinne podať mimoriadne dovolanie za predpokladu, keď podľa žalovaného nebola splnená podmienka, že ochranu žalobkyne nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Citoval ustanovenie § 243e O. s. p., z ktorého vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bolo porušený zákon /§ 243f/, ak to vyžaduje ochrana práv zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami podá proti takémuto rozhodnutiu mimoriadne dovolanie... S poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 179/2013 ­ 43 zo dňa 18. júla 2013 žalobkyňa mohla rozsudok po právnej stránke napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písmeno a/ O. s. p., to jest, že v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., nie však z dôvodov ustanovených v § 241 ods. 2 písmeno b/ a c/ O. s. p., to jest, že konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za následok neprávne rozhodnutie veci alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čo však žalobkyňa nepodala a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov. Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný názorom Ústavným súdom Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písmeno c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243i odmietol...“

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, III. ÚS 179/2013).

Sťažovateľka dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Cob 117/2007­664 z 3. februára 2009 z dôvodu, že v konaní došlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 OSP, nepodala, teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, čo má za následok, že mimoriadne dovolanie v danom prípade nie je prípustné.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa prípustnosti mimoriadneho dovolania, s ktorými sa nestotožnil, a preto mimoriadne dovolanie odmietol pre neprípustnosť z dôvodu, že sťažovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Cob 117/2007­664 z 3. februára 2009, a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.