III. ÚS 431/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 431/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tpo 25/2015­86 z 26. marca 2015 a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

V súvislosti so záverom krajského súdu o nedostatku dôvodov na vylúčenie sudkyne pre prípravné konanie sťažovateľ uvádza, že krajský súd neskúmal objektívnu stránku nezaujatosti označenej sudkyne, hoci podľa jeho názoru nemožno poprieť objektívnu skutočnosť splatnej pohľadávky, pri ktorej je sťažovateľ čiastočným veriteľom otca sudkyne pre prípravné konanie. Tým malo dôjsť k namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ následne poukazuje na ustálené právne závery ústavného súdu formulované v súvislosti s otázkou nestrannosti a nezaujatosti zákonných sudcov (napr. III. ÚS 16/00, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09 a iné).

Sťažovateľ ďalej namieta aj nedodržanie zásad urýchlenosti rozhodovania vo svojej väzobnej veci (t. j. o žiadosti o prepustenie z väzby) poukazujúc na skutočnosť, že od jej doručenia okresnému súdu do dňa prevzatia napadnutého uznesenia malo uplynúť 2 a pol mesiaca. Postup okresného súdu bol podľa jeho názoru v rozpore s „požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby. Úloha okresného súdu pri rozhodovaní v sťažovateľovej veci totiž nebola splnená vyhlásením uznesenia, jeho písomným vyhotovením a ani následným doručením stranám trestného konania. Ale bolo povinnosťou okresného súdu urýchlene vec predložiť na rozhodnutie o sťažnosti sťažnostnému (krajskému) súdu. Okresný súd však túto povinnosť (ktorej korelujú práva obžalovaného podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru) nesplnil.“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiada, aby v jeho veci vydal ústavný súd takéto rozhodnutie: „1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/25/2015 uznesením zo dňa 26. 03. 2015 porušil základné právo sťažovateľa ... na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru... 2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 26. 03. 2015, sp. zn. 4Tpo/25/2015 sa zrušuje. 3. Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 33Tp/13/2015 uznesením zo dňa 13. 02. 2015 porušil základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru... 4. Uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 13. 02. 2015, sp. zn. 33Tp/13/2015 sa zrušuje. 5. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľa... prepustil neodkladne z väzby na slobodu. 6. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 Eur..., ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im právny poriadok zaručuje, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

Dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

Podľa judikatúry všeobecných súdov sa pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozumie taký vzťah k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o nezaujatosti orgánu trestného konania práve pre tento vzťah. Môže ísť o vzťah príbuzenský, priateľský, ale aj o vzťah negatívneho charakteru vyplývajúci napr. z toho, že medzi úradnou osobou a niektorou z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku došlo k sporom a pod. Existencia takéhoto pomeru musí byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Tz 53/92 z 18. februára 1993, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, zv. 3 – 4, r. 1994). Vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodov podľa § 31 Trestného poriadku možno len výnimočne, ak je evidentné, že jeho vzťah k účastníkom konania alebo k prejednávanej veci je takej intenzity, že nebude schopný nezávisle a nestranne o veci rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš Nd 2/2007 z 25. apríla 2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, zv. 1 r. 2008, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 8/2006 z 1. januára 2009, Zo súdnej praxe zv. 1, r. 2009).

Pokiaľ však ide o namietané porušenie práv uznesením krajského súdu č. k. 4 Tpo 25/2015 86 z 26. marca 2015, ústavný súd majúc právomoc na realizáciu ústavného prieskumu napadnutého uznesenia zistil, že k vzneseným dôvodom zaujatosti sudkyne okresného súdu krajský súd uviedol: „Nadriadený súd zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie, ktorá v posudzovanej veci je zákonným sudcom, nie je v žiadnom takom pomere k prejednávanej veci alebo k obvineným, či k iným osobám, ktorých sa úkony trestného konania (súdom prvého stupňa v súčasnom štádiu trestného konania v prejednávanej veci vykonávané) priamo týkajú, v dôsledku ktorého pomeru by mala byť z vykonávania úkonov trestného konania na podklade sťažnosti obvinených v súčasnom štádiu trestného konania v prejednávanej veci vykonávaných vo vzťahu k obvinenému vylúčená, pričom k sťažnostným námietkam obvineného v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žiadnu z ostatných skutočností, okolností a právnych úvah, ktorými obvinený prostredníctvom zvoleného obhajcu odôvodňoval opodstatnenosť návrhu na vylúčenie sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra

Naznačený prístup by však bol v príkrom rozpore so zákonnými povinnosťami sudcu a tiež jeho sudcovskou cťou. Sudca takisto uvádza, že konanie obhajcu , spočívajúce v postúpení splatnej pohľadávky alebo jej časti na osobu obvineného, vníma ako snahu tohto obhajcu o vytvorenie neprimeraného nátlaku na osobu sudcu a tiež snahu o vytváranie, či vnášanie nevhodného napätia do zákonného prejednávania a rozhodovania v tejto veci, pričom aj (ale nielen) s poukazom

. . Pokiaľ teda ide o osobu obvineného, sudca k tomuto nemá žiadny pomer. Obvineného sudca nepozná, nebol a ani nie je s ním v žiadnom vzťahu, to znamená ani v priateľskom, ani v nepriateľskom. Sudca tiež konštatuje, že ani v minulosti a ani v súčasnosti nemal a nemá s obvineným osobný či pracovný konflikt, rovnako tak sudca nemal a nemá s obvineným dlhodobejší bezprostredný osobný alebo pracovný kontakt, nakoľko pre sudcu je obvinený osobou neznámou, s ktorou je sudca v kontakte len na základe plnenia si povinností, vyplývajúcich mu z pozície a funkcie sudcu. Okolnosť, ktorá nastala s odstupom viac ako osem mesiacov od prvého kontaktu sudcu s osobou obvineného (prvý kontakt bol výsluch obvineného zo dňa 16. 05. 2014 a k postúpeniu pohľadávky malo prísť dňa 15. 12. 2014) a ktorou odôvodňuje obvinený vznesenie námietky, sa netýka bezprostredne osoby sudcu a nevytvára tak medzi sudcom a osobou obvineného žiadny vzťah. Sudca žije od roku 2004 v meste Nitra, vo vlastnej, samostatnej domácnosti a teda nežije v spoločnej domácnosti s dlžníkom obvineného, , pričom sa zároveň žiadnym spôsobom nepodieľa a ani nezúčastňuje

obvineného, sudca konštatuje, že nemá žiadnu vedomosť o existencii prekážky, ktorá by bránila obhajcovi konať od roku 2008 doposiaľ s cieľom vymôcť existujúcu pohľadávku. Sudca však má preukázateľné a nepochybné poznatky, že v iných

Sudca v období od vzniku pohľadávky neskúmal a teda ani nemá vedomosť, v akom štádiu vymáhania sa nachádza uvedená pohľadávka voči dlžníkovi a v tejto súvislosti dodáva, že pokiaľ existuje splatná pohľadávka voči dlžníkovi, nič nebráni veriteľovi, aby voči dlžníkovi postupoval zákonným spôsobom. Taký postup by bol legálny a žiadnym spôsobom nemôže ovplyvniť postup sudcu v konaní a v rozhodovaní v tejto trestnej veci.“.

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že toto uznesenie týkajúce sa sťažovateľom namietanej zaujatosti sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu je z hľadiska svojho obsahu ústavne udržateľné. Krajský súd síce obsah sťažovateľom vznesenej námietky len stručne zhodnotil ako právne irelevantnú a nenapĺňajúcu okolnosti predpokladané § 30 ods. 1 Trestného poriadku, avšak s prihliadnutím na odôvodnenie ním potvrdzovaného uznesenia okresného súdu, ktoré s napadnutým uznesením krajského súdu tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok, nemožno kvalifikovať napadnuté uznesenie krajského súdu ako arbitrárne ani ako ignorujúce zásadné okolnosti prípadu. Takou okolnosťou bolo zo strany sťažovateľa vytvorenie takej situácie, ktorá by mohla nezaujatosť konajúcej sudkyne spochybniť, avšak ktorá v skutočnosti na pomer namietanej sudkyne k sťažovateľovi priamo nedopadá, pretože rozhodovanie namietanej sudkyne by mohla ovplyvniť len nepriamo ̶ cez vzťah sudkyne k svojmu otcovi. Uvedené aj s ohľadom na spôsob vzniku tejto skutočnosti postúpením pohľadávky obhajcu na obvineného svojou intenzitou neodôvodňuje zásah ústavného súdu do záverov krajského súdu o nedostatku dôvodov na vylúčenie namietanej sudkyne v prípravnom konaní, a tak ústavnému súdu nezakladá ani právomoc napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť pre porušenie sťažovateľom označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ teda ide o namietané porušenie týchto práv uznesením krajského súdu v časti, ktorou bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu rozhodujúceho o nevylúčení sudkyne pre prípravné konanie z prejednávania sťažovateľovej trestnej veci zamietnutá, ústavný súd dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2.1 Pokiaľ ide o námietku, že konajúce súdy nepostupovali v sťažovateľovej väzobnej veci bezodkladne, ústavný súd pripomína, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A­164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A­8, bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A­107, bod 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

Vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby vyplývajú ústavnému súdu zo sťažnosti, uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského súdu, ako aj kópie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu tieto relevantné časové súvislosti: ­ 30. januára 2015 bola krajským prokurátorom v Nitre podaná okresnému súdu žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby, ­ 13. februára 2015 vydal okresný súd uznesenie, ktorým žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, ­ 2. marca 2015 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ­ 26. marca 2015 krajský súd vydal uznesenie č. k. 4 Tpo 25/2015­86, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obvineného zamietol, ­ 7. apríla 2015 malo byť doručené písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi.

2.2.2 Napokon zostalo posúdiť namietanú arbitrárnosť napadnutých uznesení, a to obzvlášť vo väzbe rozhodnutie nenahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ktorý svojím druhým výrokom žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a súčasne vyslovil, že účel väzby obvineného s ohľadom na jeho osobu a povahu prejednávaného prípadu nie je možné dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, ústavný súd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje nedostatok svojej právomoci. Právnu ochranu označených práv mal totiž právomoc poskytnúť krajský súd konajúci o riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu.

Keďže ústavný prieskum uznesenia krajského súdu, ktoré je rozhodnutím o riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu, čl. 127 ods. 1 ústavy nevylučuje, ústavný súd ho preskúmal z hľadiska obsahu práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru osobitne prihliadajúc na námietku vzťahujúcu sa na výrok o nenahradení sťažovateľovej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

V relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol, že okresný súd „správne zistil, že v tom štádiu trestného stíhania, v ktorom napadnutým uznesením o väzbe obvineného rozhodol, jednak neboli u neho zistené ani žiadne také okolnosti charakterizujúce povahu prejednávaného prípadu ani jeho osobu, ktoré by odôvodňovali záver o možnosti nahradiť dôvody u neho pretrvávajúcej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, ani (a tobôž) ustanovením § 80 odsek 2 (veta tretia) Trestného poriadku požadované výnimočné okolnosti prejednávaného prípadu, jednak že ďalšie trvanie väzby v prejednávanej veci nie je u obvineného v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti, pričom aj dôvodnosť oboch týchto záverov je opodstatnená tými istými skutočnosťami, okolnosťami a právnymi úvahami, ktoré v odôvodnení napadnutého stupňa uviedol súd prvého stupňa, na ktoré nadriadený súd preto iba ako na zákonu zodpovedajúce a vykonanými dôkazmi opodstatnené poukazuje, nepovažujúc za potrebné ich ani spresniť, ani (inak ako s poukazom na absenciu výnimočných okolností prípadu) doplniť. Podľa názoru nadriadeného súdu sú závery súdu prvého stupňa dostatočné, podrobné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ ­ obvinený ako aj jeho obhajcovia majú na posudzovanú vec odlišný názor, sama osebe nezakladá porušenie ním označených práv.“.

. . Ako súd už niekoľkokrát odôvodňoval, obvinený je členom rodiny , kde jeho matka ( ), jeho sestra ( ) ako aj jeho švagor ( ) sú toho času vo väzbe a rovnako tak sú z hľadiska právnej kvalifikácie vyšetrovaného skutku považovaní za členov organizovanej skupiny, čo je aj v tomto štádiu trestného konania nezmenené.

Z výsledkov dokazovania uskutočneného prostredníctvom dlhodobo nasadených informačnotechnických prostriedkov tiež vyplynulo, že obvinený mal byť súčasťou skupiny, ktorá mala pripravovať, organizovať a aj vykonávať nielen jednotlivé čiastkové útoky vyšetrovaného trestného činu (jednotlivé poistné udalosti), ale mal mať vedomosť a mal sa aj podieľať na usmerňovaní ďalších na veci zainteresovaných osôb vo vzťahu k obsahu ich výpovedí pred štátnymi orgánmi. Okrem toho, obvinený bol v neustálom kontakte s ostatnými členmi organizovanej skupiny, najmä s rodinou , pričom mal mať jedno z hlavných, ak nie priamo rozhodujúce postavenie v organizovanej skupine, z ktorej jednotlivými členmi mal mať spoločné záujmy, a preto dôvodná obava, že by v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol vyvíjať aktivity smerujúce k ovplyvňovaniu či už spoluobvinených alebo svedkov, zostáva zachovaná, a to bez ohľadu na to, že vo veci už boli vypočutí viacerí svedkovia. Z vyššie uvedených odposluchov vyplynulo aj dôvodné podozrenie, že by obvinený mal tendenciu opustiť miesto trvalého bydliska a skrývať sa pred orgánmi činnými v trestnom konaní na účely vyhnutia sa trestnému konaniu a vzhľadom na takto získané

majetkového statusu. V predmetnej trestnej veci sa podľa názoru súdu jedná priamo o učebnicový príklad odôvodnenosti tzv. preventívnej väzby, keďže táto sa nateraz nepochybne vyznačuje viacerými charakteristickými znakmi, medzi nimi najmä: rozsiahla majetková trestná činnosť, páchaná po dlhšiu dobu, páchaná opakovaním činov napĺňajúcich znaky rovnakej skutkovej podstaty a páchaná až do zadržania obvinených

nezistil. Tieto v žiadnom prípade nemôžu spočívať v okolnostiach samotného prípadu, pretože sa jedná o dlhší čas páchaný obzvlášť závažný trestný čin formou organizovanej skupiny, v dôsledku ktorého mala byť spôsobená škoda vo veľkom rozsahu a tiež nemôžu spočívať a ani nespočívajú v osobe obvineného, či v jeho osobných pomeroch, skôr naopak. Pokiaľ išlo o zásadu primeranosti a zdržanlivosti, s poukazom ako na dôvody väzby tak aj na dĺžku jej trvania, dospel súd k záveru, že v danom prípade, zohľadniac všetky jeho okolnosti a zohľadniac tiež osobu obvineného, zreteľne prevažuje záujem štátu na držaní obvineného vo väzbe nad jeho právom na osobnú slobodu.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti nespochybnil zákonné obmedzenie vyplývajúce z § 80 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého je možné väzbu osoby obvinenej z obzvlášť závažného zločinu nahradiť ponúknutou zárukou, sľubom alebo dohľadom, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvádzanej zákonnej úpravy ústavný súd v mnohých predchádzajúcich prípadoch (napríklad I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010, II. ÚS 466/2012, IV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013 alebo II. ÚS 149/2014) považoval za ústavne akceptovateľnú a nevidel žiadne známky arbitrárnosti v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide, pre nahradenie väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných okolností prípadov.

Na dodržanie limitov označeného základného práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru je potrebné, aby možnosť nahradenia väzby zárukou procesnoprávne predpisy na úrovni zákona súdnym orgánom rozhodujúcim o väzbe osoby obvinenej umožňovali. K porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru by došlo, ak by právne predpisy vopred vylúčili každý súdny prieskum väzby, ako aj možnosť domôcť sa v priebehu súdneho konania prepustenia z väzby poskytnutím peňažnej záruky. Len nemožnosť určitých kategórií zadržaných, ktorí boli obvinení zo závažných trestných činov, žiadať úspešne o dočasné prepustenie na slobodu je jednoznačne v rozpore so samotným právom priznaným v druhej časti vety čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krejčíř proti Českej republike č. 39298/04 a č. 8723/05 z 26. 3. 2009).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu obstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťou označeného základného práva na osobnú slobodu. Uznesenie krajského súdu totiž dostatočne reaguje na relevantné právne otázky nastolené sťažovateľom (najmä, či vyžadovanie výnimočných okolností prípadu pre prijatie väzbu nahradzujúcich inštitútov je praxou prekonané). Sťažovateľom formulované argumenty podľa názoru ústavného súdu prezentujú len nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v jeho právnej veci, ten však nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti, ktorou bolo namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu za zjavne neopodstatnenú, a to pre absenciu príčinnej súvislosti medzi týmto obsahom sťažovateľom označených práv a uznesením krajského súdu.