III. ÚS 437/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 5/2012, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 129/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 341/2014 „ako celku“ (ďalej spolu len „napadnuté konanie ako celok“), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 341/2014 zo 14. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť založil na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a to že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, pričom tvrdil, že „konania odporovali požiadavke na spravodlivosť súdneho konania, boli poznačené prílišným formalizmom, sú arbitrárne, ústavne nekonformne odôvodnené, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“. Sťažovateľ tvrdil, že „v čase podania dovolania sa sťažovateľ nachádzal v Ústave na výkon väzby , kde nemal prístup k svojmu spisovému materiálu a nemal prístup k judikatúre súdov na internete, teda nemohol podať dovolanie kvalifikovane a za rovnakých podmienok, ako by ho mohla podať protistrana v spore. Vinou väzby, ktorá sa ukázala ako nezákonná – viď. ústavnému súdu známe rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Tos/1/2015 zo dňa 15. januára 2015 – bolo závažným spôsobom porušené jeho základné právo chránené čl. 47 ods. 3 ústavy.“. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej tvrdil, že „mu Krajský súd v Bratislave odňal možnosť konať pred súdom a to tým, že ho ako účastníka konania neupovedomil do väzby zákonom predpokladajúcim spôsobom o mieste a čase vyhlásenia rozsudku dňa 21. mája 2014“. V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že „takýmto postupom mu bol odmietnutý prístup k súdu a na súdnu ochranu“. Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýkal aj „porušenie práva rovnosti a kontradiktórnosti súdneho konania“ a tvrdil, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že „k dovolaniu sa vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla dovolanie zamietnuť... Toto vyjadrenie odporkyne však ani do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi doručené, najvyšší súd ho sťažovateľovi nedoručil do rozhodnutia o dovolaní.“. Vychádzajúc z už opísaného sťažovateľ tiež namieta, že „uznesenie najvyššieho súdu pokiaľ ide o naplnenie prípustnosti dovolania pre odňatie možnosti konať pred súdom, je formalistické, ústavne neakceptovateľné a je prejavom zjavnej svojvôle a arbitrárneho formalizmu“.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, teda že mu postupom súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietaná skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádzal v čase odvolacieho a dovolacieho konania vo výkone väzby, nemala vplyv na výkon jeho procesných práv, ktoré napokon aj realizoval (podal dovolanie, pozn.), pričom ostatné dôvody, ktoré uviedol v dovolaní (prílišný formalizmus, arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, spravodlivosť a pod.) zjavne nezakladajú tento ním namietaný dôvod prípustnosti dovolania. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že krajský súd ho neupovedomil „do väzby“ o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť požiadať krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami podľa § 214 ods. 3 OSP, ktorým by krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku aj do ústavu na výkon väzby, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa § 156 ods. 3 OSP, teda oznámenie na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďže sťažovateľ netvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa § 156 ods. 3 OSP, a zároveň netvrdil, že požiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebol v okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa § 237 písm. f) OSP. Vychádzajúc z uvedeného a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania, za súčasného konštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 OSP ústavný súd dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa.

Odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravy nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, že v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku nápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná pre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon­Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].

Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv vo vzťahu k postupu okresného a krajského súdu v napadnutom konaní, je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany okresného súdu a krajského súdu v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať, keďže napadnuté konanie bolo už právoplatne skončené doručením rozsudku krajského súdu sťažovateľovi 4. augusta 2014. Pokiaľ ide o napadnutý postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v napadnutom konaní, tak dovolacie konanie začalo doručením dovolania sťažovateľa zo 7. augusta 2014 na dovolací súd, ktorý o podanom dovolaní rozhodol napadnutým uznesením zo 14. januára 2015. Z uvedeného vyplýva, že dovolacie konanie na najvyššom súde netrvalo ani šesť mesiacov.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).