III. ÚS 437/2023

1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájam k uzneseniu ústavného súdu č. k. III. ÚS 437/2023 zo 7. septembra 2023 odlišné stanovisko. 2. Pre účely kontextu v úvode uvádzam v krátkosti opis procesnej situácie, ktorá bola predmetom posúdenia ústavným súdom. Sťažovateľka vystupovala v upomínacom konaní na okresnom súde ako žalovaná. Predmetom sporu bol nárok žalobcu , zo spotrebiteľskej zmluvy o splátkovom úvere. Okresný súd platobným rozkazom zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi istinu, úrok a úrok z omeškania. Okresný súd uložil platobný rozkaz do elektronickej schránky sťažovateľky, a to 3. januára 2013. Sťažovateľka sa o uložení platobného rozkazu do elektronickej schránky dozvedela 1. februára 2023, keď sa do nej prihlásila. Vecne odôvodnený odpor proti platobnému rozkazu podala 16. februára 2023. Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka sťažovateľkin odpor odmietol ako oneskorene podaný (nedodržanie 15-dňovej lehoty). Sťažovateľka podala proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažnosť. Uviedla, že nemala vedomosť o doručení platobného rozkazu už 19. januára 2023 a o tom, že od tejto doby jej začína plynúť lehota na podanie odporu. Bez ohľadu na (ne)dodržanie procesných lehôt ako spotrebiteľ zastávala názor, že platobný rozkaz nemal byť vôbec vydaný, a to z dôvodov výskytu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, na ktoré je súd povinný prihliadať ex offo, ako aj z dôvodu absencie zákonom požadovaných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy. Napadnutým uznesením okresný súd sťažnosť sťažovateľky zamietol. I.a. uviedol, že keďže podala odpor proti platobnému rozkazu oneskorene, nebolo povinnosťou súdu zaoberať sa podaným odporom meritórne, teda reagovať na námietky meritórnej povahy. 3. V posudzovanej veci som navrhoval vec prijať na ďalšie konanie v celom rozsahu. Kľúčovým determinantom môjho postoja je to, že lehota, ktorej márne uplynutie sa sťažovateľke počítalo v jej neprospech, môže odporovať právu Európskej únie, čo je vážny dôvod na ingerenciu ústavného súdu. 4. Uvedenú otázku už Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) riešil vo veci C-448/17 ( ), kde k slovenskej právnej úprave povedal: „Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“(zvýraznenie doplnené, pozn.).

7. V súvislosti s potrebou aplikácie práva Európskej únie a jeho prednosťou pred vnútroštátnym právnym poriadkom odkazujem na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo/268/2021 z 28. februára 2022, podľa ktorého je potrebné vnímať aj zásadu, na ktorej je Civilný sporový poriadok vybudovaný (čl. 3 ods. 1), v zmysle ktorej každé jeho ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Taktiež je dôležité uviesť, že v citovanom rozsudku najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nepovažoval za potrebné riešiť právnu otázku (dovolanie odmietol) v situácii, keď už bola vyriešená i.a. rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie C-485/19.

8. Reagujúc na väčšinové rozhodnutie senátu, neopomínam ani uznesenie pléna ústavného súdu č. k. Plz. ÚS 1/2022 z 15. júna 2022 vo veci zjednotenia právnych názorov senátov ústavného súdu, kde ústavný súd v pléne ustanovil ako ústavnekonformný a ústavou predpokladaný ex offo prieskum neprijateľných zmluvných podmienok v rámci exekučného konania aj v situácii, keď je exekučným titulom platobný rozkaz a spotrebiteľ proti platobnému rozkazu odpor nepodal. Tu je ale potrebné uviesť, že riešenie týchto otázok v rámci výkonu rozhodnutia pri platobných rozkazoch by nemalo byť zásadou, ale len záchrannou brzdou, ktorá by mala byť potrebná len výnimočne. Je teda zrejmé, že ak sa v rámci súdneho konania indikuje prítomnosť neprijateľných zmluvných podmienok, vec sa v uvedenej časti nemá vôbec dostať do fázy výkonu rozhodnutia.

10. Predmetom posúdenia ústavného súdu teda bola vec, kde SD EÚ jasne obdobnú zákonnú lehotu kvalifikoval ako odporujúcu zásade efektivity práva Európskej únie. Ingerencia ústavného súdu v podobe zrušenia napadnutého uznesenia bola z môjho pohľadu nevyhnutná. Sťažovateľke sa vyčíta práve nedodržanie lehoty, ktorej normovanie za obdobných okolností mohlo znamenať kolíziu s právom Európskej únie. Súd dôsledne nerealizoval výkon spravodlivosti vrátane možnosti prejudiciálneho konania (je totiž sporné samotné vydanie platobného rozkazu v posudzovanej veci). Poznamenávam, že tak mal urobiť ex offo. Ako interpretuje SD EÚ v uznesení C-807/19, reflektujúc už aj na prejudiciálne konanie vyvolané slovenským súdom vo veci C-448/17, ,,Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vydanie platobného rozkazu, pokiaľ predpokladá, že tento návrh je založený na nekalej podmienke uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle smernice 93/13, mohol v prípade, že spotrebiteľ nepodá odpor, požiadať veriteľa o dodatočné informácie s cieľom preskúmať prípadnú nekalú povahu tejto podmienky.“ (zvýraznenie doplnené, pozn.).

11. Uvedené okolnosti boli dostatočné na vyvodenie záveru, že ústavná sťažnosť sa má posúdiť v úplnom meritórnom prieskume, nevylučujúc napokon ani predloženie prejudiciálnej otázky zo strany samotného ústavného súdu k rozporu lehoty na odpor s princípom efektivity úniového práva (tentokrát lehoty v zákone o upomínacom konaní). Z uvedených dôvodov preto podľa môjho názoru neboli splnené podmienky na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.