III. ÚS 448/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 448/2015-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátskou kanceláriou ECKER ̶ KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 98/2014 z 12. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 71/2014 z 30. januára 2015 a takto

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako odporkyňa v konaní o náhradu škody v sume 33 000 000,00 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 30 Cb 69/2009. Navrhovateľ v uvedenom konaní po podaní svojho návrhu vo veci samej na základe výzvy súdu zaplatil súdny poplatok za návrh. Okresný súd v označenom konaní na základe návrhu sťažovateľky uznesením zo 14. marca 2012 uložil povinnosť účastníkom zložiť preddavok na trovy konania v sume 1 650 000 €. Navrhovateľ návrhom doručeným 10. apríla 2012 požiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a zároveň zobral späť návrh v časti o zaplatenie 31 045 390 € a žiadal konanie v tejto časti zastaviť a súčasne žiadal o zrušenie uznesenia zo 14. marca 2012. Okresný súd uznesením z 27. júna 2012 priznal navrhovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. júla 2012. Následne okresný súd po zložení preddavku sťažovateľkou a márnom uplynutí lehoty na zloženie preddavku aplikujúc § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) rozhodol o zastavení konania uznesením sp. zn. 30 Cb 69/2009 z 21. marca 2014 pre nesplnenie povinnosti uloženej právoplatným uznesením, ktorým súd uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 98/2014 z 12. septembra 2014, ktorým odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o zastavení konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka proti označenému zrušovaciemu uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 71/2014 z 30. januára 2015 dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné.

Zberný spis a vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 3. novembra 2015. Predseda krajského súdu v ňom zhodnotil námietky uvedené sťažovateľkou v sťažnosti ako nedôvodné a zastal zhodný názor, aký zaujal najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení, že v okolnostiach veci, ak by krajský súd svojím napadnutým uznesením nezrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania, došlo by k zásahu do práva navrhovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V závere vyjadrenia predseda krajského súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a navrhol nálezom vysloviť neporušenie označených práv uznesením odvolacieho súdu.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení doručenom 10. novembra 2015 uviedol, že „podľa názoru dovolacieho súdu tým, že odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení konania, zabránil zásahu do žalobcovho práva na súdnu ochranu, lebo podľa jeho názoru podmienky pre zastavenie konania splnené neboli. Účelom, ktorým zákonodarca sledoval ustanovením § 141a O.s.p., bolo zabrániť tzv. šikanóznym žalobám v sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma. Vychádzajúc zo zmieneného účelu zákona, súd musí preto pri interpretácii ust. 141a O.s.p. dbať aj na to, aby bola uchovaná primeraná rovnováha medzi legitímnou regulačnou funkciou preddavku a právom žalobcu na prístup k súdu.“. V závere vyjadrenia predsedníčka najvyššieho súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

1. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu predniesla zásadnú námietku, že krajský súd nerešpektoval právoplatné uznesenie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, pričom podľa jej názoru boli splnené zákonné predpoklady na aplikáciu § 141a OSP v tom zmysle, že sťažovateľka rešpektujúc uznesenie okresného súdu zložila súdom určený preddavok včas, pričom navrhovateľ túto povinnosť nesplnil, preto krajský súd mal potvrdiť uznesenie okresného súdu o zastavení konania. Vychádzala z toho, že následné oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov nemá v danom prípade relevanciu, keďže pre uznesenie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania bolo rozhodujúce posúdenie predpokladov u navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov v čase vydania uznesenia o povinnosti zložiť preddavok.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú rozhodovaciu prax, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Okresný súd v okolnostiach prípadu toto svoje zistenie oprel o skutočnosť, že navrhovateľ zaplatil súdny poplatok za návrh a že do vydania uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nepožiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľ však v zapätí po vydaní uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a súd po preskúmaní pomerov navrhovateľa ho uznesením oslobodil od súdnych poplatkov. Z uvedenej postupnosti úkonov okresného súdu a účastníkov je zrejmé, že úsudok súdu o predpokladoch na oslobodenie od súdnych poplatkov bol založený na anticipácii, že ak navrhovateľ zaplatil súdny poplatok za návrh a nežiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, tak je dostatočne solventný, a teda neexistujú u neho predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu pre účely rozhodnutia podľa § 141 a ods. 1 OSP. Tento predpoklad sa však ukázal ako mylný, keďže okresný súd na základe žiadosti navrhovateľa rozhodol uznesením o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov. Obe uznesenia nadobudli právoplatnosť, čím okresný súd sa ocitol v procesnej situácii, keď formálne boli splnené predpoklady na aplikáciu § 141a ods. 1 OSP, na druhej strane právoplatné uznesenie o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov vyvolávalo pochybnosti o povinnosti súdu aplikovať citované ustanovenie § 141a ods. 1 OSP za daných okolností a konanie uznesením zastaviť.

Z chronologickej postupnosti úkonov okresného súdu je zrejmé, že okresný súd pri vydaní uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nedostatočne skúmal predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov u navrhovateľa. V tejto súvislosti nie je bez významu aj skutočnosť, že uznesenie okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nie je možné napadnúť odvolaním alebo dovolaním, preto takéto

uznesenie

po jeho vydaní nadobudne právoplatnosť.

Ústavný súd preto konštatuje, že ak všeobecný súd po vydaní uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa 141a ods. 1 OSP zistí, že u účastníka sú splnené predpoklady na úplné oslobodenie od súdnych poplatkov a súd takémuto návrhu účastníka aj vyhovie v plnej miere, potom je potrebné v záujme zachovania práva na prístup k súdu konštatovať, že materiálne nie sú splnené podmienky na zastavenie konania podľa uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V opačnom prípade by tak došlo k neprípustnému zásahu do práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože by účastníkovi konania, u ktorého je preukázané, že splnil predpoklady na oslobodenie trov od konania v plnom rozsahu, bol sankcionovaný zastavením konania za to, že nie je spôsobilý splniť povinnosť, ktorú z objektívnych príčin uznaných súdom ani nedokáže.

Ústavný súd tak konštatuje, že pri prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil žiadne signály spochybňujúce z ústavného hľadiska napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, preto dospel k záveru, že napadnutým uznesením odvolacieho súdu neboli porušené označené práva sťažovateľky.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie

dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky a konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.