III. ÚS 451/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 451/2015­21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti , , zastúpenej advokátkou , , vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 9 Cb/268/2010­503 zo 7. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , odmieta.

Sťažovateľka v sťažnosti doplnenej podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca 2015 uviedla: «. . . Sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania, vedeného v prvom stupni na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod č. k. 9Cb/268/2010 503 a následne v odvolacom konaní na Krajskom súde v Žiline pod č. k. 13Cob/147/2014, vo veci navrhovateľa (žalobcu) proti odporcovi (žalovanému) o zaplatenie 91.437,36 Eur s príslušenstvom. Konanie na Okresnom súde Liptovský Mikuláš začalo 29.10.2010. Okresný súd rozsudkom zo dňa 07.02.2014 zamietol žalobu v plnom rozsahu, a to s poukazom na námietku premlčania vznesenú odporcom (vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia). Sťažovateľ voči cit. rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš podal odvolanie (zo dňa 21.02.2014), v ktorom poukazoval na viaceré pochybenia v konaní, najmä namietal právne posúdenie veci a nesprávnosť aplikácie právnych predpisov na skutkový stav, pričom už tu poukazoval aj na zrejmé porušenie svojich základných a ústavných práv. Krajský súd v Žiline ako príslušný odvolací súd však rozhodol vo veci rozsudkom

. . Oba súdy v konaní vyslovili právny záver, že žalobe nie je možné vyhovieť, z dôvodu vznesenia dôvodnej námietky premlčania zo strany odporcu. Súdy v predmetnej veci konštatovali premlčanie nároku sťažovateľa (navrhovateľa) s poukazom na pripustené zmeny žaloby v priebehu konania, pričom súdy konštatovali, že v priebehu konania tu došlo k zmene skutkových okolností (a nielen k zmene právnej kvalifikácie, ako tvrdil sťažovateľ) keď konštatovali, že sťažovateľ pôvodne uplatnil nárok na plnenie z titulu zmluvy o dielo a až v ďalšom priebehu konania žiadal priznať plnenie z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Konajúce súdy pritom dospeli k záveru, že sťažovateľ si v konaní „uplatnil právo na plnenie z bezdôvodného obohatenia až dňa 30.05.2012“, a preto je potrebné vyhovieť námietke premlčania, ktorú v konaní vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia vzniesol odporca.

. . Máme za to, že súdy v tomto konaní závažne pochybili, keď prijali záver o tom, že by bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v konaní uplatnený až dňom 30.05.2012, a následne aj tým, že prijali záver o premlčaní tohto nároku.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu č. k. 9 Cb/268/2010­503 zo 7. februára 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra

2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 9 Cb/268/2010­503 zo 7. februára 2014 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

2. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014, ktorým tento súd v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu potvrdil, sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozhodol arbitrárne, keď sťažovateľkou uplatnený nárok z titulu bezdôvodného obohatenia považoval za premlčaný. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

stránke. Teda, o zmenu žaloby nejde len vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného, než v pôvodnej žalobe, alebo požaduje na základe rovnakého skutkového stavu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe, ale aj v takom prípade, ak žaloba síce i naďalej požaduje rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu (skutkového základu veci), než ako ho opísal v pôvodnej žalobe. Krajský súd poukazuje na to, že v občianskom súdnom konaní žalobca vymedzuje uplatnený nárok, a to nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodných skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Porovnajúc znenie skutkového základu, uvedeného v žalobe (pôvodne v žalobách) doručených okresnému súdu dňa 29.10.2010 a skutkového základu uvedeného v podaní žalobcu zo 30.05.2012, a aj v podaní doručenom okresnému súdu dňa 02.05.2013 jednoznačne bolo možné konštatovať, že ide o úplne rozdielny skutkový dej, z ktorého sa uplatňovaný nárok odvodzuje. Súhlasí preto krajský súd so záverom prvostupňového súdu, že žalobcom požadovanou zmenou návrhu v podaní

rovnaké plnenie, a to peňažné plnenie, avšak na základe iného skutkového stavu, než ho opísal v návrhu, teda požadoval na základe odlišného skutkového stavu rovnaké peňažné plnenie. Žalobca oproti žalobou uplatnenému nároku pristúpil tak k uplatneniu kvalitatívne, skutkovo a právne odlišnému nároku a z tohto dôvodu správne následne bola posudzovaná aj otázka premlčania tohto nároku a zaujaté k nemu stanovisko. Tento názor odvolacieho súdu vychádza i zo záverov vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2008, sp. zn. 1M Obdo V 19/2007, rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 480/2008 zo dňa 17. februára 2010, sp. zn. 32Cdo 1868/2009 zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 33Odo 157/2004 zo dňa 22. septembra 2005, sp. zn. 33Cdo 2144/2007 zo dňa 29. októbra 2009, 21 Cdo 2879/2007 zo dňa 9. júla 2008.

V prípade zmeny nároku nastávajú hmotno právne účinky dňom, kedy súdu došla zmena žaloby, alebo dňom, kedy bol tento úkon uskutočnený do zápisnice. S týmto okamihom je potom spojený dôsledok pre spočívanie premlčania, a to, že sa týmto dňom beh premlčacej doby zastavuje a tento okamih je tiež rozhodný pre posúdenie, či premlčacia lehota márne uplynula. V predmetnej veci bolo súdu prvého stupňa až dňa 30.05.2012 doručené podanie žalobcu, v ktorom zmenil skutkové okolnosti voči žalovanému, oproti tým, ktoré boli uvádzané v žalobe uplatneného nároku. Z tohto dôvodu, pokiaľ žalovaný v 1/ rade vzniesol námietku premlčania, keďže bolo medzi účastníkmi nesporné, že k poskytnutému plneniu zo strany žalobcu došlo 31.10.2007 a 21.11.2007, tak táto bola vecne správne posudzovaná prvostupňovým súdom cez úpravu v § 397 Obchodného zákonníka, so záverom o premlčaní nároku žalobcu, pre ktorý došlo k zamietnutiu žaloby, z titulu dôvodne vznesenej námietky

Inštitút premlčania zabraňuje dlhodobému trvaniu práva, ich zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva.

požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadruje podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti.

Krajský súd konštatuje, že okresný súd v predmetnej veci dôsledne procesne postupoval a prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych zhodnotení vykonaných okresným súdom, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa ust. § 219 ods.2 O. s. p.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa premlčania uplatneného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k. 9 Cb/268/2010­ 503 zo 7. februára 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie úhrady trov konania).