III. ÚS 452/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 452/2014­37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť a , , zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom Pekárom, Krížna 44, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/446/1993 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/364/2011 a takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 452/2014­113 z 24. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť a (ďalej len „sťažovateľky“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/446/1993 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/364/2011.

­ v dňoch 11. 7. 1994 a 1. 3. 1995 došlo k zmene zákonného sudcu v danom konaní. ­ dňa 26. 4. 1995 boli právni zástupcovia účastníkov konania vyzvaní na predloženie dôkazov. ­ na výzvy súdu reagovali v dňoch 22. 5. a 23. 5. 1995. ­ dňa 26. 6. 1995 boli zasielané ďalšie výzvy účastníkom konania. ­ dňa 16. 8. 1995 bol právny zástupca žalovaných vyzvaný na predloženie vyjadrenia k stanovisku žalobcu. ­ dňa 12. 9. 1995 požiadal právny zástupca žalovaných o predĺženie procesnej lehoty na predloženie vyjadrenia k žalobe, keďže došlo k zmene právneho zastúpenia. Stanovisko súdu doručil 29. 9. 1995 a ďalšie vyjadrenie 9. 10. 1995. ­ dňa 30. 11. 1995 boli uvedené stanoviská doručované na vyjadrenie žalobcovi. ­ žalobca svoje vyjadrenie doručil súdu 10. 1. 1996. ­ na deň 4. 4. 1996 bol predvolaný právny zástupca žalovaných na informatívny výsluch, ktorý sa aj uskutočnil. ­ dňa 10. 9. 1996 bolo určené pojednávanie na deň 6. 11. 1996. ­ z dôvodu neúčasti žalobcu bolo pojednávanie odročené na deň 4. 12. 1996. ­ pojednávanie z uvedeného dňa bolo odročené na neurčito z dôvodu oznámenia právneho zástupcu žalobcu, či trvá na podanej žalobe, keďže došlo k zmene v tomto procesnom postavení. ­ žalobca dňa 11. 3. 1997 oznámil, že na podanej žalobe trvá. ­ dňa 24. 3. 1997 došlo k zmene zákonného sudcu v konaní. ­ nový zákonný sudca dňa 23. 9. 1997 určil termín pojednávania na deň 13. 10. 1997. ­ dňa 10. 10. 1997 požiadal žalobca o odročenie pojednávania. ­ na základe uvedenej žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 29. 10. 1997. ­ ďalšie pojednávanie, na ktorom boli vypočutí i traja svedkovia, sa uskutočnilo 19. 11. 1997. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia adries ďalších svedkov zo strany žalobcu. ­ mená a adresy svedkov oznámil žalobca 8. 12. 1997. ­ dňa 27. 3. 1998 bolo vytýčené pojednávanie na deň 15. 4. 1998.

­ na základe uvedenej žiadosti a zdokladovanej práceneschopnosti bolo pojednávanie zo dňa 29. 5. 2007 odročené na deň 4. 9. 2007. ­ dňa 3. 9. 2007 požiadal právny zástupca žalobcu o odročenie pojednávania, vytýčeného na 4. 9. 2007, z dôvodu neočakávaných zdravotných problémov, ­ pojednávanie bolo odročené na deň 28. 9. 2007. ­ na uvedenom pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté tak, že žaloba o zaplatenie 205.614,­ Sk bola zamietnutá. Vo zvyšnej časti bol uplatnený nárok čo do základu považovaný za opodstatnený a vylúčený na samostatné konanie. Prvý výrok rozsudku nadobudol právoplatnosť 24. 11. 2007. ­ dňa 21. 11. 2007 podal právny zástupca sťažovateliek proti druhému výroku rozsudku odvolanie, rovnako ako právny zástupca žalovaných dňa 23. 11. 2007. ­ dňa 28. 11. 2007 boli odvolania zaslané na vyjadrenie žalobcovi, ktorý svoje stanovisko doručil 24. 1. 2008. ­ dňa 8. 2. 2008 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. ­ odvolací súd vrátil spis tunajšiemu súdu dňa 9. 6. 2009 s rozhodnutím, ktorým odmietol odvolanie žalovaných proti rozsudku. ­ dňa 10. 6. 2009 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručované účastníkom konania. ­ dňa 13. 7. 2009 podal právny zástupca sťažovateliek proti rozhodnutiu dovolanie, ktorým navrhol zrušiť rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ako aj súvisiaci rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 28. 9. 2007. ­ dňa. 13. 8. 2009 sa právny zástupca žalobcu vyjadril k podanému dovolaniu, ­ dňa 28. 8. 2009 bol spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR v Bratislave. ­ dňa 23. 4. 2010 bol spis vrátený z Najvyššieho súdu SR s rozhodnutím, ktorým bolo

uznesenie

Krajského súdu v Košiciach z 30. apríla 2009 zrušené a vec vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie. ­ uznesením zo dňa 10. 3. 2011, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 11. 4. 2011, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j.

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprV/1003/2014 doručeným ústavnému súdu 28. novembra 2014, v ktorom uviedol: «... Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 23. 08. 2011 č. k. 17C 446/1993­512 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia sumy 616 842,­ Sk (20 475,40 €) s prísl., ­ rozsudok okresného súdu bol doručený ­ 29. 09. 2011 ­ zástupcovi žalobcu ( ), ­ 27. 09. 2011 ­ zástupcovi žalovaných 1, 2 ( ), ­ 29. 09. 2011 ­ zástupcovi žalovaných 3, 4 ( ), ­ 14. 10. 2011 ­ okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalobcu, ­ 17. 10. 2011 ­ bolo doručené odvolanie žalovaných 3,4, ­ 17. 10. 2011 ­ okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil chybu na strane 11 rozsudku z 23. 08. 2011 č. k. 17C 446/1993­512 pri podpise zákonnej sudkyne, ­ 18. 10. 2011 ­ okresný súd uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 1 228,50 € do 10 dní od doručenia uznesenia, ­ 18.10. 2011 ­ okresný súd nariadil doručiť odvolanie žalovaných 3, 4 žalobcovi na vyjadrenie a zároveň odvolanie žalobcu n a vyjadrenie žalovaným v 1. ­ 4. rade, ­ 27. 10. 2011 ­ okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie žalobcu na odvolanie žalovaných 3, 4, ­ 18. 11. 2011 ­ okresný súd uznesením z 18. 11. 2011 opravil výrok uznesenia okresného súdu z 18. 10. 2011 č. k. 17C 446/1993­541 o súdnom poplatku za odvolanie v sume 819,­ € (z 1 228,50 €), ­ 21. 11. 2011 ­ doručené vyjadrenie žalovaných 3, 4 na odvolanie žalobcu, ­ 24. 11. 2011 ­ doručené vyjadrenie žalovaných 1, 2 na odvolanie žalobcu, ­ 05. 12. 2011 ­ okresný súd vypracoval predkladaciu správu a spis s opravnými prostriedkami predložil odvolaciemu súdu. Krajskému súdu v Košiciach bol spis doručený 06. 12. 2011. Vec bola pridelená do senátu „5 Co“. Opatrením podpredsedu Krajského súdu v Košiciach bola vec pridelená do senátu „4 Co“ podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2011. ­ 07. 12. 2011 ­ bola vec pridelená na prejednanie JUDr. Šoltýsovej, ktorá dňom 01. 01. 2014 odišla do dôchodku, ­ 31.12. 2013 ­ bola vec pridelená na prejednanie JUDr. Ľubošovi Kunayovi – členovi senátu 4 Co, ­ 30. 01. 2014 ­ došlo k rozdeleniu vecí v senáte „4 Co“ a vec sp. zn. 5 Co 364/2011 bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie JUDr. Slovinskej. JUDr. Slovinská od 01.11. 2014 je členkou senátu „2 Co“, ale do tohto senátu „išla“ aj s vecou 5 Co 364/2011. Uvedená sudkyňa predmetnú vec študuje a pripravuje na rozhodnutie do 20. 02. 2015. Do pozornosti ústavného súdu dávame jednak kritérium zložitosti veci po skutkovej stránke ­ ide o „investičné náklady“ za obdobie rokov 1979 až 1982, resp. do roku 1988. Aj právne posúdenie nie je jednoznačné. Nemožno vyčítať účastníkom konania ich správanie, aj keď súd by bol privítal ich vyššiu aktivitu. Patrí sa pripomenúť, že žalované 3, 4 bývajú v a bolo potrebné aj ich vypočutie.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie peňažnej sumy tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Okresný súd a krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti síce uviedli, že zo skutkového hľadiska ide o zložitejší spor, s čím sa ústavný súd čiastočne stotožňuje z dôvodu, že predmetom konania je náhrada investičných nákladov za obdobie rokov 1979 až 1982, resp. do roku 1988. Avšak doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú vec.

Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že 14. júla 1992 bola na okresnom súde podaná žaloba. Dňa 7. júna 2005 okresný súd žalobu zamietol rozsudkom č. k. 17 C 446/93­302. Uznesením č. k. 4 Co/286/2005­348 z 30. augusta 2006 krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C/446/1993­405 z 28. septembra 2007 žalobu v časti o zaplatenie 205 614 Sk zamietol a zvyšnú časť uplatneného nároku vylúčil na samostatné konanie. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co/2008­448 z 30. apríla 2009 odvolanie žalovaných proti rozsudku súdu prvého stupňa odmietol. Dňa 13. júla 2009 podali žalovaní proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 5 Cdo 240/2009­463 zo 14. apríla 2010 zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co/2008­448 z 30. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co/117/2010­477 z 10. marca 2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, a v tejto časti veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 446/1993­512 z 23. augusta 2011 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie a spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, t. j. 17. marca 2014, už bol odstránený stav právnej neistoty v konaní na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 17 C 446/1993, v ktorom sa sťažovateľky nachádzali pred skončením príslušného súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo. Sťažovateľky si nebránili svoje práva v čase trvania porušovania ich základných práv okresným súdom. Vzhľadom na to, že základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/446/1993 porušené nebolo, ich sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateliek krajským súdom, ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu bol neefektívny, čo vyplýva z toho, že najvyšší súd uznesením č. k. 5 Cdo 240/2009­463 zo 14. apríla 2010 zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co/2008­448 z 30. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania na krajskom súde 6 rokov a 3 mesiace je už samo osebe neprimerané.

Uvedený postup krajského súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a neefektívna činnosť krajského súdu mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti a vzhľadom na to, že si sťažovateľky v petite sťažnosti neuplatnili finančné zadosťučinenie voči krajskému súdu, ústavný súd im primerané finančné zadosťučinenie voči krajskému súdu nepriznal a ich sťažnosti v požadovanom rozsahu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateliek trovy konania vyčíslil sumou 338,06 €, a to za dva úkony právnej služby vrátane dane z pridanej hodnoty (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie – sťažnosť).