III. ÚS 453/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 453/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 256/2014­496 z 30. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «. . . Žalobou zo dňa 21.06.2010, v spojení s jej doplnením zo dňa 16.07.2010 sa sťažovateľ v právnom postavení žalobcu domáhal určenia vlastníckeho práva k veciam vymedzeným nasledovne: vonkajší parovod evidovaný pod č. , ktorý je vedený cez pozemky parc. č. , , až , až , až , , , a , všetky evidované v katastri nehnuteľností (ďalej len „KN“) na , k. ú. a patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN na , k. ú. , vonkajší parovod plynovej kotolne evidovaný pod č. , ktorý je vedený cez pozemky parc. č. , , až , až , až , , , a , všetky evidované v KN na , k. ú. a patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN na LV č. , k. ú. , technológia plynovej kotolne, ktorá patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN na , k. ú. , vrátane dvoch kusov plynových kotlov BK6 evidovaných pod č. , , parný kotol evidovaný pod č. , riadiaci systém výmenníkovej stanice evidovaný pod č. , chemická úpravovňa vody evidovaná pod č. , systém regulácie vykurovania evidovaný pod č. , plynová prípojka evidovaná pod č. ,

. Spoločne s nehnuteľnosťami a stavbami nadobudol žalobca súčasne aj ich súčasti a príslušenstvo, ktoré bolo predmetom sporu. nadobudla nehnuteľnosti kúpnou zmluvou od spoločnosti , ktorá ich nadobudla od spoločnosti . . nadobudla nehnuteľnosti na exekučných dražbách EX , EX a EX vykonanej súdnym exekútorom , súdnym exekútorom, so sídlom

Odvolanie postavil žalobca na nasledujúcich skutočnostiach: 1. Žalobca bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, pretože je stále v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník nehnuteľností a existencia Dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy, uzatvorenej dňa 24.10.2006 medzi žalobcom a spoločnosťou , z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny na tejto skutočnosti nič

ex lege. 3. Žalobcu by nijakým spôsobom nezbavovalo jeho správanie sa vo vzťahu k predmetu žaloby jeho vlastníckeho práva. Žalobca relevantne preukázal vlastníctvo predmetu sporu, ktoré v čase vyhlásenia rozsudku trvalo a naďalej trvá, pričom je irelevantné, či sa žalobca z pohľadu súdu správal ako vlastník alebo nie. 4. Žalobca zároveň poukázal na nevykonateľnosť rozsudku. Osobou povinnou vydať

10Co/256/2014 496 zo dňa 30.12.2014 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom odvolacieho konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku mal za to, že námietka žalobcu týkajúca sa záveru Okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že došlo k uzatvoreniu dohody o odstúpení od zmluvy je dôvodná. V ďalších častiach však Krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. Žalobca sa zúčastňovaním na ponukových konaniach na predmet sporu a nedovolávania sa ich vylúčenia z podstaty mal správať ako nevlastník. Vzhľadom na uvedené mu muselo byť zrejmé, že predmet sporu bol súčasťou súpisu podstaty. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplynula správnosť názoru Okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

. .»

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu č. k. 10 Co 256/2014­496 z 30. decembra 2014 má arbitrárny charakter z dôvodu, že ide o rozsudok svojvoľný a sťažovateľ namieta aj postup odvolacieho súdu týkajúci sa nepripustenia možnosti dovolania z dôvodu otázky zásadného právneho významu. Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé. Podľa názoru sťažovateľa aktívna účasť na ponukových konaniach či nedomáhanie sa vyradenia vecí zo súpisu podstaty ho v žiadnom prípade nezbavuje jeho vlastníckeho práva k predmetu sporu. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

vlastníckeho práva predávajúceho. V čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia, ktorý čas je pre rozhodnutie rozhodujúci (§ 154 ods. 1 O. s. p.) nebol predávajúci vlastníkom nehnuteľností, od ktorých prevodu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.10.2006 odvodzuje navrhovateľ svoje vlastnícke právo k veciam tvoriacim hmotný predmet aktuálneho súdneho sporu. Nedošlo totiž k vykonaniu zápisu (vkladu) vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, ktorý má vecnoprávne účinky.

Záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určení jeho vlastníckeho práva k veciam tvoriacim hmotný predmet sporu z dôvodu, že došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006, je teda nesprávny. Odhliadnuc od uvedeného je rozsudok súdu prvého stupňa

nedomáhal sa ich vylúčenia z nej, naopak, zúčastňoval sa predmetných ponukových konaní ohľadom odkúpenia týchto vecí, pričom nebol úspešný. Z uvedeného vyplýva, ako správne poznamenal súd prvého stupňa, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca sa nikdy nesprával ako vlastník daných vecí. Vzhľadom na jeho aktívnu účasť v konkurznom konaní ponukovom konaní je zrejmé, že mu zároveň musela byť známa skutočnosť, že predmetné veci boli súčasťou súpisu podstaty (že boli do neho zaradené).

opatrením č. k. 55K/10/2005 495 zo dňa 6.5.2010 udelil odporcovi 1/ súhlas na predaj (aj) predmetných vecí odporcovi 2/ s povinnosťou odporcu 1/ uzatvoriť s kupujúcim písomnú zmluvu. Navrhovateľ uvedené skutkové okolnosti v celom priebehu konania nijako nespochybňoval.

s tvrdením odvolateľa, že bol a je vlastníkom dotknutých vecí keď svoje vlastníctvo zistil až po vypracovaní právnej analýzy bez ohľadu na to, že sa zúčastnil ponukového konania v súvislosti s konkurzným konaním úpadcu (či už z dôvodu právnej opatrnosti alebo z dôvodu, že nemal vedomosť o svojom vlastníckom práve). Odvolací súd tu poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011). Okrem opísaného vyplýva nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa aj z posúdenia otázky prevodu (prechodu) príslušenstva (odvolateľ právnu otázku ne/vyhodnotenia sporných vecí ako súčasti hlavnej veci nenamieta), v ktorej spojitosti odvolací súd uvádza:

Obdobne to platí aj v prípade, ak dochádza k prechodu vlastníctva k hlavnej veci na základe rozhodnutia štátneho orgánu, resp. ak sa hlavná vec nadobúda na dražbe udelením príklepu (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/18/2011 zo dňa 30.8.2012). „Příslušenství tvoří věci samostatné, které mohou být samostatným předmětem právních vztahů a jejich právní režim nesleduje ze zákona bez dalšího režim věci hlavní. Platné právo nemá ustanovení o tom, že by na nabyvatele věci hlavní přecházelo i příslušenství věci. K převodu příslušenství na nabyvatele věci hlavní je vždy třeba projevit zákonem předepsaným způsobem vůli převést i příslušenství; nebyla li vůle převést i příslušenství věci hlavní právně významným způsobem projevena, příslušenství na nabyvatele věci hlavní nepřechází. Opačný názor nelze opřít o žádné ustanovení

Právní úkony týkající se převodu nemovitosti musí být učiněný písemnou formou, a to i v případe, že jde o nemovitost, která není předmětem evidence v katastru nemovitostí. Je­li příslušenstvím věci hlavní nemovitost (půjde zejména o tzv. vedlejší stavby na převáděném pozemku), je základním předpokladem k tomu, aby mohlo k převodu příslušenství vůbec dojít, vyjádření vůle toto příslušenství převést, a to v písemné formě. Teprve vyjádření vůle převést příslušenství věci, kterým je nemovitost, vytváří předpoklady pro zkoumání, zda tato vůle byla vyjádřená dostatečné určitě pro to, aby mohla vyvolal právní účinky sledované účastníky. (rozsudok veľkého senátu NS ČR sp. zn. 31 Cdo/2772/2000 zo dňa 11.9.2003).“ Neobstojí teda argumentácia odvolateľa (s jeho poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo/133/2001 zo dňa 14.8.2001), že ak si účastníci zmluvy nedohodnú, že predmetom zmluvy nie je príslušenstvo veci, platí, že príslušenstvo (hlavnej) veci zdieľa jej osud. Samotný Nejvyšší soud ČR vo vyššie citovanom rozsudku sp. zn. 31 Cdo/2772/2000 zo dňa 11.9.2003, pričom ide o rozhodnutie veľkého senátu, výslovne uviedol, že nemožno súhlasiť s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 28Cdo/133/2001 zo dňa 14.8.2001, že vedľajšie stavby prechádzajú ako príslušenstvo v prípade prevodu hlavnej stavby na nadobúdateľa bez toho, aby ich bolo treba v zmluve výslovne uviesť a identifikovať. V prípade prevodu (prechodu) vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v exekučnom konaní je (v zmysle § 134 ods. 3 Exekučného poriadku) nutné rozlišovať, či príslušenstvom hlavnej veci je hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť. V prvom prípade, teda ak príslušenstvom hlavnej veci (nehnuteľnosti) je hnuteľná vec, stáva sa nadobúdateľ hlavnej veci aj vlastníkom príslušenstva, toto na neho prechádza s vlastníctvom hlavnej veci. V druhom prípade, teda ak príslušenstvom hlavnej veci (nehnuteľnosti) je iná nehnuteľnosť, je nevyhnutné, aby bola vôľa previesť toto príslušenstvo jednoznačne vyjadrená, a to v písomnej forme vzhľadom na požiadavku zakotvenú v § 46 ods. 1 Obč. zák. Uvedené však nie je v okolnostiach súdenej veci právne významné, nakoľko navrhovateľ nezískal „hlavnú vec“ v režime exekúcie, ale na základe kúpnej zmluvy, vo vzťahu ku ktorej platia závery (o potrebe prejaviť relevantnú vôľu previesť i príslušenstvo hlavnej veci) uvedené v predchádzajúcich odsekoch.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7 C 132/2010­457 z 23. januára 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 256/2014­496 z 30. decembra 2014 a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základným právom vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho žalobe ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).