III. ÚS 454/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 454/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom Mgr. Ondrejom Zacharom, 1. mája 1018/81, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v súvislosti s podaním z 25. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti, ako aj skutočností známych ústavnému súdu z jeho rozhodovacej činnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona a iné. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením sp. zn. 33 Tp 38/2014 zo 16. mája 2014, pričom väzba mu začala plynúť 13. mája 2014. Dňa 10. februára 2015 malo byť postúpené okresnému súdu podanie sťažovateľa «označené ako „Sťažnosť na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre prípravné konanie a porušovanie ustanovení trestného poriadku zo dňa 25.1.2015“». To isté podanie bolo okresnému súdu doručené aj 18. marca 2015, a to jeho postúpením z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažovateľ uvádza, že k predmetnému podaniu sa okresný súd vyjadril listom z 31. marca 2015, avšak o tejto „ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby nekonal“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Ústavný súd pripomína, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A­164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A­8, bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A­107, bod 55).

Aj keď sťažovateľ nenamieta porušenie práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a obsahovú spätosť uvedeného článku s čl. 17 ods. 5 ústavy prihliadol aj na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vzťahujúcu sa na čl. 5 ods. 4 dohovoru. V prípade pozbavenia osobnej slobody väzbou z nej vyplýva právo obvineného iniciovať preskúmanie zákonnosti jeho väzby v primeraných intervaloch, nie však právo obvineného podávať žiadosti o prepustenie z väzby bez akýchkoľvek obmedzení a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu rozhodnúť o každej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu bez ohľadu na jej obsah (m. m. II. ÚS 757/2014).

Pri rozhodovaní o tejto sťažnosti bol ústavný súd nútený prihliadnuť aj na skutočnosti, ktoré mu boli známe z jeho rozhodovacej činnosti vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 431/2015. Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 431/2015 z 8. septembra 2015 vyplýva, že 30. januára 2015 bola krajským prokurátorom v Nitre predložená okresnému súdu iná žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 tak, že ju zamietol. Následne 2. marca 2015 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu proti tomuto uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd zamietol uznesením č. k. 4 Tpo 25/2015­86 z 26. marca 2015.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase doručenia podaní sťažovateľa okresnému súdu, t. j. 10. februára 2015 a 18. marca 2015, z postupu, v súvislosti s ktorým sťažovateľ odvodzuje porušenie práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, konal okresný súd a následne Krajský súd v Nitre ako nadriadený súd súbežne aj o inej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom o nej rozhodoval zákonom predpísaným spôsobom ̶ t. j. uznesením o väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Zároveň je nespochybniteľné, že uvedené podania, ktoré vo svojom texte obsahovali aj vetu končiacu sa slovami, „a preto žiadam o prepustenie z väzby“, boli okresnému súdu doručené pred uplynutím 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom okresného súdu a obsahom sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť už pri jej predbežnom prerokovaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015