III. ÚS 455/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 455/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny zaručeného čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 9 Nt 4/2013­44 z 1. augusta 2013, uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3 Tos 96/2013­55 z 26. septembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 21/2015 z 9. apríla 2015 a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k. 9 T 50/2011­ 2009 z 28. júla 2011 uznaný vinným zo spáchania dvoch zločinov lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona a pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona a § 122 ods. 10 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ochranný dohľad, ochranné opatrenie zhabanie veci a tiež povinnosť nahradiť poškodeným spôsobenú škodu. Krajský súd uznesením č. k. 1 To/89/2011­2057 z 25. októbra 2011 odvolanie proti rozsudku okresného súdu zamietol a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) mal dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 1 Tdo 4/2012 z 21. marca 2012 odmietnuť. Podaním z 23. marca 2013 sťažovateľ žiadal okresný súd o povolenie obnovy konania, tento návrh však okresný súd uznesením č. k. 9 Nt 4/2013­44 z 1. augusta 2013 zamietol, pričom sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajský súd zamietol uznesením č. k. 3 Tos/96/2013­55 z 26. septembra 2013. Následne podané dovolanie zo 16. februára 2015 najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo/21/2015 z 9. apríla 2015 odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.

Sťažovateľ bližšie nezdôvodňuje, v čom mali byť ním označené práva porušené, namieta len postupy okresného súdu a krajského súdu. Tie „nad rámec podaného návrhu posudzovali jeho opodstatnenosť vo svetle obsahu ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa právneho poriadku SR dôvody obnovy právoplatne ukončeného trestného konania vymedzuje nielen Trestný poriadok v ustanovení § 394, ale aj iné právne normy, ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a konaní pred ním. Poukazoval som, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a tvrdil som, že môj podaný návrh na obnovu konania mal byť posúdený v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 a nie podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

2.2.1 Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. III. ÚS 209/2014 sa na ústavnom súde viedlo konanie o sťažnosti sťažovateľa doručenej 27. decembra 2013 proti uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu pre porušenie tých istých práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou. V tejto veci ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 209/2014­13 z 25. marca 2014 tak, že ju vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu pre nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie (bod 2.1 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu) a vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť (bod 2.2 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu) odmietol. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť doručená ústavnému súdu 27. apríla 2015 sa týka totožných vecí (t. j. rovnakého uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, a zároveň totožných práv zaručených ústavou a dohovorom) ako sťažnosť prerokovaná pod sp. zn. III. ÚS 209/2014, a keďže o tej časti sťažnosti už ústavný súd v minulosti konal a rozhodoval, ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2.2.2 Pokiaľ ide zvyšnú časť sťažnosti vzťahujúcu sa na uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti. S prihliadnutím na nedostatok kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, ako aj na jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu však ústavný súd pri ustálení tohto svojho záveru neprihliadal na nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti spočívajúce v absencii právnej argumentácie týkajúcej sa namietaného porušenia v petite sťažnosti označených práv zaručených ústavou, resp. dohovorom, ale sťažnosť vecne preskúmal, berúc na zreteľ najmä doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu v obdobných prípadoch.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí ako právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02), tak aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku sa právoplatným rozhodnutím rozumie: a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok oddaný proti rozhodnutiu podľa písmen a až g, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Ustanovenie § 368 ods. 2 Tr. por. bolo s účinnosťou od 1. septembra 2011 novelizované tak, že sa upravil okruh rozhodnutí, proti ktorým je prípustné dovolanie. Spoločným znakom všetkých týchto rozhodnutí je, že ide o tzv. meritórne rozhodnutia, teda rozhodnutia vo veci samej, ktorými sa trestného stíhanie obvineného končí ako celok. Uvedená zmena Trestného poriadku odrážala dovtedy ustálenú rozhodovaciu prax trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. júna 2006, sp. zn. 3 Tdo 5/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 2/2007 pod por. č. 19, str. 20 a nasl.), podľa ktorej by odporovalo logickým zámerom zákona (Trestného poriadku), ak by mimoriadnym opravným prostriedkom ­ dovolaním ­ bolo prípustné napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie nie vo veci samej, teda tie, ktorými bolo rozhodnuté len o parciálnych otázkach, resp. o otázkach nadväzujúcich na meritórne rozhodnutie. Takými sú z pohľadu celého trestného stíhania rozhodnutia upravujúce procesný postup, pribratie do konania, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto rozhodnutia majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripúšťa. Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, má teda v trestnom procese výnimočné postavenie a bolo by nelogické jeho osobitný štatút narúšať aj možnosťou napadnúť tiež parciálne rozhodnutia, ktorých zákonnosť a dôvodnosť (aplikácia) je posudzovaná napokon v celkovom kontexte pri rozhodovaní in meritum. Pripustenie možnosti určitej parciálnosti dovolania by napokon so sebou prinieslo aj nezodpovedné predlžovanie trestného stíhania, čo odporuje aj tendencii Trestného poriadku (ako vyplýva aj z rôznych lehôt) trestné veci prerokovať a rozhodnúť v primeranej lehote (§ 2 ods. 6, ods. 7 Tr. por.).“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 9. apríla 2015 a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto aj zvyšnú časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015