III. ÚS 457/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 457/2015­42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 Nt 109/2014 a jeho uznesením z 19. decembra 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 20/2015 a jeho uznesením zo 17. marca 2015 a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

Z obsiahlej sťažnosti (66 rukou písaných strán) vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 8/2011 zo 4. marca 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 23 To 31/2011­414 z 12. mája 2011 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 a 2 písm. c) a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 145 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a 3 a § 39 ods. 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov. V napadnutom konaní sťažovateľ žiadal o obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 T 8/2011, avšak okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku jeho návrh zamietol. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajský súd uznesením č. k. 23 Tos 20/2015­69 zo 17. marca 2015 zamietol ako nedôvodnú.

Napokon v sťažnosti a v jej doplnení doručenom súčasne so sťažnosťou tiež sťažovateľ opakovane žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom (pripojac k návrhu aj „bianko“ splnomocnenie), ktorý by „skutočnosti a dôvody môjho podania právne relevantne a najmä kvalifikovanejšie – odborne uviedol, aby... nedošlo k jej tzv. odloženiu pre niektorý nedostatok podania“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd neprihliadal na formálne nedostatky sťažnosti, ale zameral sa na preskúmanie jej celkového obsahu (aj keď zbytočne obšírnemu, resp. opakovane obsahujúcemu tie isté námietky a tvrdenia). V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberal najmä otázkou, či výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základných práv a slobôd, pri ktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnými súdmi mohlo podľa doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie – v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 20/2015­69 zo 17. marca 2015 zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorý podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol sťažovateľov návrh na obnovu konania, pretože nezistil podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol, že „obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je v Trestnom poriadku (§ 394 a nasl.) koncipovaná tak, aby bolo možné napraviť aj právoplatný rozsudok (odsudzujúci, ale aj oslobodzujúci) v dôsledku toho, že vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste. Obnova konania z dôvodov podľa § 394 ods. 1 Tr. por. sa teda týka nedostatkov skutkových zistení. Nadriadený súd sa preto vytýkanými chybami, týkajúcimi sa správnosti procesného postupu súdu prvého stupňa v pôvodnom konaní ani vytýkanými chybami týkajúcimi sa správnosti použitej právnej kvalifikácie, nezaoberal. V konaní o návrhu o povolenie obnovy konania nie je súd oprávnený preskúmavať tieto otázky, pretože na to nemá zákonný podklad. Eventuálne procesné pochybenia a pochybenia v uplatnenej právnej kvalifikácii môžu pri splnení podmienok uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. byť predmetom iného mimoriadneho opravného konania – dovolania. V konaní o povolení obnovy konania nie je možné preskúmavať ani postup súdov v pôvodnom konaní, týkajúci sa vysporiadania sa zákonným spôsobom s vykonanými dôkazmi. Nemôže súd skúmať ani správnosť vysporiadania sa pôvodne konajúcich súdov s rozpormi vo výpovediach svedkov, resp. v iných dôkazoch. Taktiež k návrhu odsúdeného na výsluch svedkov, ktorí neboli vypočutí na hlavnom pojednávaní, , , , a , senát nadriadeného súdu uvádza, že ide o opakovanie návrhu odsúdeného už z pôvodného konania pred súdom (zápisnica o verejnom zasadnutí zo dňa 28. 01. 2011 č. l. 358), kde pri predbežnom prejednaní obžaloby bol návrh na výsluch týchto svedkov pôvodne konajúcim súdom zamietnutý, a to aj vrátane navrhovanej rekonštrukcie, resp. vyšetrovacieho pokusu. Aj z tohto pohľadu nemožno hovoriť o tom, že ide o dôkazy súdu skôr neznáme. Odsúdeným uvádzaná okolnosť, že títo svedkovia mali prísť následne na miesto činu, nie je takou významnou okolnosťou, ktorá by mohla spochybniť výpovede priamych svedkýň o priebehu protiprávneho konania odsúdeného.“.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02), ako aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nezasahuje do obsahu sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom. Krajský súd totiž potom, ako v odôvodnení svojho uznesenia vyložil, že v súvislosti s návrhom na obnovu konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa môže všeobecný súd zaoberať len nedostatkami v skutkových zisteniach, posúdil relevantnú námietku sťažovateľa o potrebe doplnenia skutkového stavu v pôvodnom konaní, pričom ju vyhodnotil ako nedostatočnú, keďže vykonanie týchto dôkazov sťažovateľ navrhoval už v pôvodnom konaní a ich vykonanie bolo v skoršom konaní príslušným procesným spôsobom zamietnuté. Takýto výklad relevantných otázok v danom prípade nezasahuje podľa názoru ústavného súdu do obsahu označených práv ústavne nekonformným spôsobom.

Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že z prerokovania o návrhu na obnovu konania je vylúčený len sudca alebo senát, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. Uvedené zákonné vylúčenie sudcov sa však netýka zloženia senátu súdu druhého stupňa rozhodujúceho o sťažnosti proti uzneseniu o návrhu na obnovu konania. Pokiaľ teda v sťažovateľovej veci rozhodoval ten istý senátu krajského súdu o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 8/ 2011 zo 4. marca 2011, ako aj o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014, nemohlo bez ďalšieho dôjsť k porušeniu práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, keďže vec prerokúval súd obsadený v súlade so zákonom upravujúcim podrobnosti o konaní súdov v trestných veciach. V zmysle zmocnenia daného ústavou (čl. 46 ods. 4 ústavy) boli totiž podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zverené zákonu, pričom v danej veci je týmto zákonom Trestný poriadok.

Sťažnosť teda napriek svojej rozsiahlosti neobsahuje také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bola vo veci návrhu na obnovu konania zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd nemohol vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na neho nadväzujúcich práv zaručených čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru a práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7, keďže uznesením krajského súdu nebolo zasiahnuté do ich obsahu. Krajský súd rozhodoval v danej veci striktne rešpektujúc relevantnú zákonnú úpravu a skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, nemôže byť právnym základom vyslovenia porušenia označených práv.