III. ÚS 460/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 460/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,a , , zastúpených advokátom JUDr. Liborom Hetmerom, advokátska kancelária, Turecká 49, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 15 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/02 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 4/2008 a uznesením z 29. októbra 2008, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2013 a rozsudkom z 12. júna 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 22/2013 a uznesením zo 4. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako podanú oneskorene.

Odôvodnenie:

Proti rozsudku krajského súdu z 23. septembra 2009 podali sťažovatelia (a ďalší obžalovaný) odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 To 3/2010 z 12. júna 2013 podľa § 258 ods. 1 písm. e) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší Trestný poriadok“) zrušil prvostupňové rozhodnutie vo výrokoch o uložených trestoch a sám rozhodol tak, že sťažovateľovi v 1. rade uložil trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a sťažovateľovi v 2. rade v trvaní 5 rokov. Oboch zaradil na výkon trestu podľa § 48 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) do ústavu so stredným stupňom stráženia a opäť obom uložil trest prepadnutia veci – strelných zbraní, ktorých vlastníkom sa stal štát.

Sťažovatelia druhostupňové rozhodnutie z 12. júna 2013 napadli dovolaním, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 22/2013 zo 4. júna 2014 rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol z dôvodu, že neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), d), g) a i) Trestného poriadku.

. . sa vo svojom odvolaní domáhali oslobodenia spod obžaloby z dôvodu konania v nutnej obrane a domáhali. . . sa osobnej prítomnosti na verejnom zasadnutí“. Sťažovatelia sú presvedčení, že „Odvolací súd vo svojom rozsudku a v konaní, ktoré mu predchádzalo.

Odvolací súd opomenul. . . ustanovenie § 202 odst. 3 Tr. por., na základe ktorého sa hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného nemôže konať, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody prevyšujúci 5 rokov.

. ., v ktorom predvolaní uviedol, že prítomnosť obžalovaných nie je nutná a verejné zasadnutie sa môže vykonať aj v našej neprítomnosti. Obhajcovia. . . ako aj generálny prokurátor navrhli, aby sa verejné zasadnutie o odvolaní nekonalo, jeho termín bol preložený za účelom jeho vykonania na Okresnom súde v Nových Zámkoch, na ktorý by obaja obžalovaní aj napriek svojim zdravotným problémom sa mohli dostaviť.“. Sťažovatelia svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 12. júna 2013 ospravedlnili zdravotnými dôvodmi neumožňujúcim ich dopravu na miesto jeho konania, a preto zastávajú názor, že najvyšší súd „nemal konať na verejnom zasadnutí.

a . . . a ich obhajobu treba dôsledne zvážiť treba posúdiť ako konanie v nutnej obrane, pričom dovolací a odvolací súd na toto stanovisko Najvyššieho súdu SR vôbec neprihliadali. . . .Všetky konajúce súd neprihliadli na konania oboch sťažovateľov ako na konanie v nutnej obrane, ale uznali ich vinnými, čím porušili ustanovenia Čl. 15 odst. 4 Ústavy SR. . .“. Podľa názoru sťažovateľov „taktiež nie je správne a spravodlivé stanovisko odvolacieho súdu. .

. . sa stratilo a neboli použiteľné. . .“. Sťažovatelia konštatujú, že „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom a mnohé navrhované dôkazy neboli vykonané. . .“. Napokon sťažovatelia dodávajú, že „konanie a rozhodnutie dovolacieho aj odvolacieho súdu vnímajú ako diskriminačné, nakoľko aj napriek dlhému času a enormnému úsiliu boli odsúdení, pričom len bránili svoje životy pred priamymi útokmi ozbrojených členov zločineckej skupiny, predtým trestaných za závažnú trestnú činnosť.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyhovel ich sťažnosti a vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/02 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 4/2008 a uznesením z 29. októbra 2008, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2010 a rozsudkom z 12. júna 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 22/2013 a uznesením zo 4. júna 2014 boli porušené ich základné práva zaručené v čl. 15 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň požadovali napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že trestné konanie vo veci sťažovateľov bolo právoplatne skončené vydaním druhostupňového rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 To 3/2010 z 12. júna 2013. Konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 22/2013 zo 4. júna 2014.

Podľa zistenia ústavného súdu rozhodnutie o dovolaní, t. j. ostatné, v trestnej veci sťažovateľov vydané rozhodnutie, ktoré je relevantným pre posúdenie včasnosti podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, bolo sťažovateľovi v 1. rade doručené 30. júla 2014 v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, sťažovateľovi v 2. rade bolo toto

uznesenie

doručené 6. augusta 2014 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce a napokon ich obhajcovi (aktuálnemu právnemu zástupcovi) bolo dovolacie rozhodnutie doručené 30. júla 2014. Uvedené dátumy sú tými momentmi, ktoré určili právoplatnosť rozhodnutia vo vzťahu k plynutiu lehoty v trvaní dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu.