III. ÚS 461/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 36/2014 z 23. októbra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Západ (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS: PPZ­99/NKA­FP­YA­2013 z 3. októbra 2014 vznesené obvinenie za zločin poškodzovania veriteľa spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 5 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 14/2014 z 5. októbra 2014 vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s určením začiatku plynutia lehoty väzby od 6:00 h 2. októbra 2014.

Ako sťažovateľ uvádza, 2. októbra 2014 bol zadržaný „z dôvodu vyšetrovateľom deklarovanej existencie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku... Tieto dôvody väzby však neboli nikde konkretizované a nebol som s nimi v rozpore so zákonom ani aj ani môj obhajca oboznámený pri mojom zadržaní (porušenie § 85 ods. 4 Tr. poriadku)... Z návrhu prokurátora na vzatie obvinených... do väzby zo dňa 3. 10. 2014 vyplýva, že existuje jeden jediný dôvod na ich vzatie do väzby a to ich údajné ovplyvňovanie svedka v minulosti. Dňa 2. 10. 2014 bol zadržaný a následne aj vypočutý ako podozrivý z trestného činu poškodzovania veriteľa, pričom vo svojej výpovedi neuvádza, že by som na neho mal v minulosti pôsobiť, prípadne ho ovplyvňovať. Dňa 3. 10. 2014 bol vypočutý v postavení svedka... potom ako bol... zo zadržania vyšetrovateľom prepustený... už... uviedol, že som ho mal ovplyvňovať v tom, ako mal vypovedať v minulosti na polícii...“.

Uznesenie

o vznesení obvinenia sťažovateľ hodnotí ako svojvoľné rozhodnutie, ktoré nerešpektuje kogentnú právnu normu, resp. jej interpretáciu, a ako také, ktoré je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti. Je presvedčený, že bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a v rozpore so základnou zásadou trestného konania vyjadrenou v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a je teda nezákonné.

Rovnako za arbitrárne považuje sťažovateľ aj uznesenie okresného súdu, ktorým bol vzatý do väzby, a to z dôvodu, že okresný súd neskúmal náležitosti vyžadované zákonom pre rozhodnutie o vznesení obvinenia. V odôvodnení uznesenia o väzbe okresný súd cituje skutočnosť, že „obvinený rozhodol o zrušení spoločnosti .. bez likvidácie zlúčením s nástupníckou spoločnosťou ..“, pritom sťažovateľ tvrdí, že takúto „obchodnú transakciu... nemohol vykonať, nakoľko dňa 23. 5. 2012... nebol spoločníkom spoločnosti a teda... nevykonával funkciu valného zhromaždenia a taktiež... nebol ani jej konateľom...“. Taktiež okresný súd vôbec neskúmal, „či dôvod väzby dňa 2. 10. 2014 – teda v deň zadržania“ sťažovateľa „existoval, či bola dodržaná litera Tr. poriadku konkrétne § 85 ods. 1 v spojení s § 71 ods. 1) a teda či zadržanie... bolo zákonné“, keďže skutočný dôvod, pre ktorý bol sťažovateľ vzatý do väzby, bol orgánom činným v trestnom konaní známy až 3. októbra 2014 zo svedeckej výpovede . Sťažovateľ považuje za nezodpovedanú zo strany okresného súdu ani otázku kvalifikácie spáchania skutku spolupáchateľstvom, keďže „v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia sa nenachádzal ani jeden argument, ktorý by obsahoval právnu úvahu vyšetrovateľa vo vzťahu k ustanoveniu § 20 Tr. zákona, a teda že... sa mal dopustiť prevodu časti podniku po vzájomnej dohode s obvineným “.

Druhostupňový súd vo vzťahu k «formálnemu dôvodu väzby použil... len frázovité, nekonkrétne a všeobecné formulácie. ... neuviedol na základe akých skutočností mal za preukázané, že dňa 2. 10. 2014 existoval u mojej osoby dôvod väzby a teda že zadržanie bolo zákonné, neuviedol čím boli naplnené formálne a materiálne podmienky väzby a ani neuviedol akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní spravoval s ohľadom na preukázané skutočnosti. Vzhľadom na to, že Krajský súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí..., mal... obzvlášť opatrne prihliadať aj na moje písomné podania a s argumentmi v nich uvedenými sa náležite vysporiadať. Toto však Krajský súd opomenul, čo je typický znak arbitrárnosti rozhodnutia v dôsledku jeho nepreskúmateľnosti pri absencii náležitého odôvodnenia. Rozhodnutie... javí teda znaky „blanketového“ rozhodnutia, pričom ho ani vlastnoručne nepodpísal predseda senátu (táto vada len umocňuje znak arbitrárnosti), ale len pracovníčka súdu, ktorá ho zrejme vyhotovila.».

Podľa presvedčenia sťažovateľa je uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2014 z 23. októbra 2014 v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Za arbitrárne považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj v časti odôvodnenia, „v ktorej sa zaoberal zamietnutím... alternatívneho návrhu na prípadné nahradenie... väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Aj v tejto časti sa... stotožnil s dôvodmi... uznesenia prvostupňového súdu...“. Podľa sťažovateľa „Dané

odôvodnenie.

.. vykazuje znaky frázovitosti, nie je preskúmateľné a preto nemožno akceptovať stanovisko krajského súdu, ktorý sa s ním stotožnil.“.

Sťažovateľ uviedol, že v tejto trestnej veci už bol 14. mája 2012 o 9.30 h „zadržaný z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b)... a písm. c)...“ Trestného poriadku a následne 15. mája 2012 o 11.30 h zo zadržania opatrením vyšetrovateľa prepustený, a teda „obmedzený na osobnej slobode v trvaní 24 hod. 30 min.“. Opätovne bol v rovnakej trestnej veci zadržaný 2. októbra 2014 o 6.00 h „z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b)“ Trestného poriadku a sudkyni pre prípravné konanie odovzdaný 3. októbra 2014 o 21.00 h, čo predstavuje čas v trvaní 39 hodín. Sťažovateľ z uvedeného vyvodil, že celková doba jeho zadržania predstavuje 63 hodín a 30 minút. Správnosť takéhoto postupu počítania lehoty zadržania sťažovateľ odvodzuje analogicky od počítania trvania väzby, že „aj čiastkové obmedzenie osobnej slobody jednotlivca formou väzby sa započítava na celkové trvanie väzby a teda celková lehota väzby spolu s už vykonanou väzbou nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6 Trestného poriadku“.

Sťažovateľ v závere argumentácie zhrnul, že „pokiaľ si Krajský súd osvojil dôvody väzby tak ako ich určil Okresný súd Skalica, bol povinný vysporiadať sa ústavne konformne s dôvodmi väzby, avšak: 1) nevysporiadal sa s tým, že obvinený bol nezákonne zadržaný, nakoľko nebola dodržaná litera Tr. poriadku: § 85 ods. 1 v spojení s § 71 ods. 1 a teda v deň zadržania obvineného 2. 10. 2014 neexistoval dôvod väzby, 2) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje nepravdivé informácie, ktoré sú v rozpore s ostatnými písomnými dôkazmi zaradenými do spisu, a tiež so skutočnosťou, že v predmetnom uznesením nebola špecifikovaná objektívna a ani subjektívna stránka trestného činu teda zavinenie, 3) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje len strohú sumarizáciu dôkazov a nie sú v ňom rozvedené zistené skutočnosti a neobsahuje právne úvahy o ich hodnotení tak, ako to predpokladá § 176 ods. 2 Tr. poriadku, 4) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že neboli naplnené formálne a materiálne podmienky väzby, 5) neodôvodnil náležite svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa s odôvodnením zamietnutia sťažnosti obvineného smerujúceho voči uzneseniu Okresného súdu Skalica, čo napĺňa typické znaky arbitrárnosti rozhodnutia...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 23. 10. 2014, sp. zn.: 5 Tpo 36/2014, porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základné právo zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho právo zaručené v čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 23. 10. 2014, sp. zn.: 5 Tpo 36/2014, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ súdom rozhodujúcim o jeho väzbe vytýka, že neskúmali (i) neexistenciu dôvodu na zadržanie jeho osoby 2. októbra 2014, (ii) nepravdivosť skutočností uvedených v uznesení o vznesení obvinenia, (iii) nedostatok zákonných náležitostí odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia a (iv) absenciu formálnych a materiálnych podmienok väzby. Je presvedčený, že taktiež došlo k prekročeniu lehoty zákonom ustanovenej na zadržanie jeho osoby.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a obdobne čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ videl v tom (pozri odôvodnenie sťažnosti s. 9), že „Krajský súd v Trnave predpoklad nezákonnosti zadržania nezobral pri rozhodovaní o vzatí do väzby do úvahy“, t. j. druhostupňový súd neprihliadol na sťažovateľom tvrdenú skutočnosť, že 2. októbra 2014, teda v čase jeho zadržania, neexistoval, resp. orgánom činným v trestnom konaní nebol (nemohol byť) známy dôvod [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], pre ktorý bolo možné sťažovateľa zadržať. Ten sa stal známym až po výsluchu relevantného svedka 3. októbra 2014.

V obdobnom vzťahu je aj ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré je aplikovateľné na konanie o trestnom obvinení (teda vo veci samej), a ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré upravujú všetky prípustné dôvody pozbavenia osobnej slobody. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien­fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Ako z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu malo dôjsť postupom vyšetrovateľa, ktorý nevyhovel žiadosti obhajcu o vyhotovenie kópie vyšetrovacieho spisu podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku, resp. postupoval v rozpore s právnou úpravou tak, že oznámil obhajcovi dátum, kedy si kópiu vyšetrovacieho spisu môže sám vyhotoviť.

Ako už bolo uvedené, v zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či mal, resp. nemal byť sťažovateľ vzatý do väzby. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak

odôvodnenie

jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 5 Tpo 36/2014­80 z 23. októbra 2014, ktorým sám rozhodol o väzbe sťažovateľa po zrušení prvostupňového rozhodnutia, okrem iného uviedol: «Obhajca obvineného ... písomne zdôvodnil sťažnosť proti napadnutému uzneseniu nasledovne. Predovšetkým poukázal na tzv. doktrínu „ovocia z otráveného stromu“ a namietal nezákonnosť zadržania obvineného i jeho vzatia do väzby. Má za to, že v prípade osoby obvineného sa vyžaduje vyšší stupeň podozrenia zo spáchania skutku, pričom podľa jeho právneho názoru dňa 2. októbra 2014 neexistoval u kolúzny dôvod väzby. Uviedol, že zadržanie obvineného bolo arbitrárne, a to z dôvodu uľahčenia vyšetrovania, zjednodušenia vyšetrovacích úkonov, pôsobenia na podozrivých psychickou formou za tým účelom, aby sa buď priznali k spáchaniu trestnej činnosti, resp. označili iné osoby, ktoré sa predmetnej trestnej činnosti mohli ešte dopustiť. Namieta splnenie formálnych a materiálnych podmienok existencie väzby, taktiež nedostatočné odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľom, pričom kládol dôraz na ním proklamovanú okolnosť v tom smere, že vyšetrovací spis nepreukazuje kolúzne konanie obvineného . V tomto smere spochybnil výpovede svedka , poukázal na jeho procesné postavenie v konaní a v týchto súvislostiach aj na dočasne odloženie vznesenia obvinenia . Navrhol, aby sťažnostný súd napadnuté uznesenie zrušil a obvineného prepustil na slobodu. Postupu okresného súdu vytkol, že neaplikoval ustanovenie § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. s akcentom na právny názor, že väzba tohto obvineného mala byť nahradená dohľadom probačného úradníka... Krajský súd... zistil, že sťažnosť obvineného je čiastočne dôvodná.

postupom podľa § 72 ods. 2 Tr. por. z dôvodov ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. Svoje rozhodnutie i procesný postup v súlade so zákonom aj odôvodnil, takže tento je absolútne preskúmateľný. Na podklade spisového materiálu správne a zákonom predpísaným spôsobom dospel v súčasnom štádiu trestného konania k tomu ťažiskovému záveru, že obvinený Kekeli je dôvodne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný zločin poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 20, § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Tr. zák., za ktorý mu hrozí trest odňatia slobody vo výmere od troch do ôsmich rokov.

prípadu. Nevyžaduje sa, aby spáchanie trestného činu obvineným bolo nezvratne preukázané už v tomto štádiu trestného konania, t. j. prípravného konania, keďže preukazovanie či vyvracanie podozrenia zo spáchania trestného činu je cieľom vyšetrovania a neskôr najmä dokazovania v konaní pred súdom.

hod. Sudca okresného súdu však pochybil, keď v postupe svojho konania sám nevyhlásil aj výrok podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda nerozhodol o nahradení väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním, resp. takým výrokom, že návrh obvineného na nahradenie jeho väzby týmto dohľadom zamieta.

Táto povinnosť súdu vyplýva aj z právnych noriem, ktoré majú tzv. silnejšiu povahu, pričom sa jedná o článok 5 odsek 3 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj z článku č. 154c Ústavy

. .

Keďže si krajský súd v napadnutom rozhodnutí závery okresného súdu o existencii dôvodov väzby sťažovateľa osvojil a odkázal na ne ako na správne v celom rozsahu, a to bez toho, aby ich opakoval vo svojom uznesení, ústavný súd preskúmal z hľadiska ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľa aj prvostupňové rozhodnutie č. k. Tp 14/2014­38 z 5. októbra 2014. Vo vzťahu k takémuto postupu ústavný súd pre úplnosť poukazuje na svoj konsolidovaný právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (obdobne II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože konania na oboch stupňoch z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Rovnako tak ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre, a to aj vo vzťahu k väzobným veciam, zdôrazňuje, že odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).

. K tomuto skutkovému a právnemu záveru primárne poukazujem na obsah doposiaľ zadováženého vyšetrovacieho spisu, predovšetkým na doposiaľ realizované procesné úkony, prioritne výsluch zadržaného – podozrivého , výsluch svedka , výsluch zadržaného – podozrivého , výsluch svedka , výsluch zadržaného – podozrivého , výsluch obv. , výsluch svedka , výsluch svedka , výsluch svedka , výsledky znaleckého dokazovania atď.

doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania, a ďalších dôvodných skutočností, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Súd si overil dôvody návrhu prokurátora z vyšetrovacieho spisu, z doteraz získaných dôkazov, ako aj výsluch samotného obvineného. Zistil, že dochádzalo k obchádzaniu nárokov veriteľov, tak ako je to uvedené v uznesení o vznesení obvinenia, čomu nasvedčujú najmä listinné dôkazy o prevode tovarových zásob, ako aj výberov peňazí v hotovosti. Toto bolo realizované obv. Kekelim ako aj spoluobvineným Ing. Truhlářom. Tieto skutočnosti nasvedčujú teda, že skutok sa stal, že má znaky § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Tr. zák. a že sa na ňom podieľali obaja obvinení, pravdepodobne aj s inými, doteraz neustálenými osobami. Práve podrobný priebeh obchodných transakcií, zdanlivo zákonných, krytých nedovolenými praktikami v riadnom obchodnom styku, môže objasniť svedok

Z citovaných častí odôvodnení uznesení oboch všeobecných súdov rozhodujúcich o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že tieto na podstatné a pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa relevantné skutkové a právne otázky dali jednoznačné odpovede, ktoré v žiadnom prípade nesignalizujú arbitrárnosť alebo nedostatočnú odôvodnenosť týchto rozhodnutí.

Okresný súd, so závermi ktorého sa krajský súd stotožnil, skutočnosti, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, a že sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení (teda aj sťažovateľ), vyvodil z dovtedy zrealizovaných procesných úkonov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise, predovšetkým z výsluchov zadržaných – podozrivých, ako aj z výsluchov svedkov, ktorých v rozhodnutí zreteľne označil. Rovnako tomu mali nasvedčovať znalecké dokazovanie a listinné dôkazy (napr. o prevode tovarových zásob, ako aj výberov hotovosti). Prvostupňový súd na základe jemu predloženého spisového materiálu, ale aj z vykonaného výsluchu sťažovateľa dospel k zisteniu, že konaním sťažovateľa (a ďalších) došlo k obchádzaniu nárokov veriteľov tak, ako to bolo uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Reálnu danosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku u sťažovateľa okresný súd oprel najmä o výsluch svedka , ktorý mal uviesť, že sťažovateľ sa už aj v minulosti dopustil proti nemu konania, z ktorého vyplýva dôvodná obava, že ho bude v súvislosti s týmto trestným konaním ovplyvňovať. Okresný súd a následne ani krajský súd neopomenuli odôvodniť ani to, prečo sťažovateľovmu návrhu na nahradenie väzby nevyhoveli, a to konkrétne do úvahy prichádzajúcim konaním, ktoré by probačný a mediačný úradník nemohol ovplyvniť.

Vo vzťahu k ne/odôvodnenosti uznesenia o vznesení obvinenia ústavný súd už vo svojej judikatúre už uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m. IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013, III. ÚS 626/2014).

V súvislosti s námietkou o nesplnení zákonných podmienok pre zadržanie sťažovateľa 2. októbra 2014, pretože existencia dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bola známou až 3. októbra 2014, a to po výsluchu svedka , ústavný súd podotýka (odhliadnuc od toho, že v tejto súvislosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozri bod 1 tohto odôvodnenia), že zvlášť v prípravnom konaní nie je možné prehliadať fakt, že vyšetrovateľ v rámci vyšetrovania trestnej činnosti nepracuje a nemôže pracovať iba s poznatkami získanými vykonaním procesných úkonov podľa ustanovení Trestného poriadku, ale aj s informáciami, ktoré síce nemajú svoj pôvod v procesných úkonoch a nie sú ani priamo zadokumentované vo vyšetrovacom spise, ale ktoré následne v konečnom dôsledku môžu vyvolať potrebu vykonania im zodpovedajúcich regulárnych procesných úkonov dôležitých pre trestné konanie (napr. „sprocesnenie“ poznatkov pochádzajúcich z operatívnej činnosti polície). Podobne inštitút zadržania potom môže slúžiť a v podstate aj slúži na predbežné overenie odôvodnenosti podozrenia zo spáchania trestného činu konkrétnou osobou, ale aj overenie, či sú alebo nie sú dané dôvody väzby u tejto osoby.

Ak by teda aj v čase zadržania sťažovateľa vyšetrovateľom podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku z procesných úkonov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise explicitne nevyplývala existencia dôvodu jeho väzby, avšak v priebehu zadržania došlo vykonaním procesného úkonu (výsluchu svedka) k potvrdeniu danosti takéhoto dôvodu a súd o väzbe na jeho základe o osobnej slobode rozhodol, nemohlo dôjsť k zásahu do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu, a preto ani napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za také, ktoré by označené základné právo porušovalo. Inak povedané, rozhodujúcim vo vzťahu k zachovaniu ochrany základných práv sťažovateľa v tomto prípade bolo, že v čase rozhodovania všeobecnými súdmi o väzbe bola existencia väzobného dôvodu dostatočne preukázaná.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu konania o jeho vzatí do väzby tak pred okresným súdom, ako aj krajským súdom námietku ním tvrdeného prekročenia prípustnej lehoty zadržania neuplatnil, ústavný súd nemá na základe dosiaľ uvedeného právomoc rozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Prípadné tvrdenie o povinnosti prihliadať na uvedenú okolnosť ex offo, teda že nebola zo strany sťažovateľa povinnosť na túto skutočnosť konajúce súdy upozorňovať, nemá v rovine požadovanej ústavnoprávnej ochrany základných práv žiadnu relevanciu a nemožno ho akceptovať. Ak je sťažovateľ presvedčený, že postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (v tomto prípade orgánu činného v trestnom konaní) došlo k porušeniu jeho práv, je v jeho záujme, aby takéto porušenie namietal (sám naň poukázal) v konaní pred príslušným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi), do právomoci ktorého spadá prípadná náprava takéhoto zásahu do zaručených práv. V opačnom prípade sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (a to aj s prihliadnutím na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov).

Podľa § 58 ods. 1 druhej vety Spravovacieho poriadku sa prvý výtlačok rozsudku považuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku. Prvý výtlačok rozsudku sa označí na prvej strane slovom „prvopis“; na tento účel možno použiť aj pečiatku s týmto označením.

Podľa § 58 ods. 3 Spravovacieho poriadku rovnopisy rozsudku sa vyhotovujú v takom počte, aby mohli byť doručené všetkým osobám, ktorým sa podľa predpisov o konaní pred súdom doručujú. Ďalej sa vyhotoví aj potrebný počet rovnopisov na účely konania o opravných prostriedkoch a ak tak ustanovuje táto vyhláška, vyhotoví sa potrebný počet rovnopisov aj na účely úschovy súdneho spisu.

Podľa § 60 Spravovacieho poriadku pri písomnom vyhotovení iných rozhodnutí súdu sa ustanovenia § 58 a 59 použijú primerane.

Podľa § 61 ods. 1 Spravovacieho poriadku ak predpisy o konaní pred súdmi neustanovujú inak, prvopis rozhodnutia súdu vlastnoručne podpisuje predseda senátu, samosudca alebo súdny úradník, ktorý rozhodnutie vydal...

Podľa § 61 ods. 2 Spravovacieho poriadku v rovnopise rozhodnutia súdu sa na konci po pravej strane pripojí meno, priezvisko a funkcia toho, kto podľa odseku 1 podpísal prvopis, spravidla vyznačený použitím výpočtovej techniky; ak má akademický titul alebo vedeckú hodnosť, pripojí sa aj toto označenie. Na konci po ľavej strane sa pripojí doložka „Za správnosť vyhotovenia:“ spolu s menom a priezviskom asistenta spravidla vyznačená použitím výpočtovej techniky. Doložku podpíše vlastnoručne asistent, ktorý rovnopis vyhotovil.

Podľa § 61 ods. 3 Spravovacieho poriadku ak o to účastník konania na účely vyššieho overenia požiada, sudca alebo súdny úradník, ktorý podpísal prvopis rozhodnutia vo veci samej podľa odseku 1, mu bez zbytočného odkladu vlastnoručne podpíše predložený rovnopis tohto rozhodnutia. Ak sudca alebo súdny úradník na súde nie je, podpíše predložený rovnopis zastupujúci sudca alebo zastupujúci súdny úradník určený rozvrhom práce a ak predložený rovnopis nemôže podpísať ani zastupujúci sudca alebo zastupujúci súdny úradník, podpíše ho predseda súdu; odsek 1 posledná veta platí rovnako.