III. ÚS 464/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 464/2015­7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Serekom, Nová Doba 489/15, Nižná, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 29/2014 z 26. februára 2015 v časti výroku o trovách odvolacieho konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka ďalej konkretizuje, že v odôvodnení rozsudku krajský súd, čo sa týka výroku o trovách konania, uviedol, že sťažovateľke, zastúpenej advokátom, nepriznal nárok na ňou riadne uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s účasťou jej právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku v Žiline 26. februára 2015, a to v rozsahu uplatnenej náhrady za stratu času cestou z miesta sídla advokáta v Nižnej do Žiliny a späť a v rozsahu uplatnených cestovných výdavkov. V súvislosti s účasťou právneho zástupcu sťažovateľky na verejnom vyhlásení rozsudku jej krajský súd priznal nárok na náhradu trov konania len za účasť jej právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku v sume «32,27 € + 8,39 € rež. paušál a to s poukazom na § 11, ods. 1, písm. a) v spojitosti s § 13a, ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej ako „vyhláška“). Náhradu za stratu času a náhradu cestovných výdavkov Krajský súd Žilina nepriznal s odôvodnením, že tieto výdavky nepovažoval za účelne vynaložené a vyhodnotil ich iba ako navyšovanie trov konania.».

S predmetným názorom krajského súdu sa sťažovateľka nestotožňuje, považuje ho za rozporný s právnou úpravou vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“) a navyše za arbitrárny a právne neudržateľný.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky … priznané v čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina so sp. zn.: 10Co/29/2014­223 zo dňa 26. 02. 2015 čo do výroku o trovách odvolacieho konania porušené bolo.

2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 10Co/29/2014­223 zo dňa 26. 02. 2015 čo do výroku o trovách odvolacieho konania zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie. 3. Krajský súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia… ktorú sumu je povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Dušana Sereka do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil okrem iného najmä takto: «... Odvolací súd nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania ani náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou právneho zástupcu navrhovateľky na verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu. Na predmetnom úkone súdu nedochádza zo strany právneho zástupcu k žiadnemu úkonu právnej služby (v užšom slova zmysle) a už vôbec nie k úkonu, ktorý by vyžadoval konkrétnu znalosť veci. Účelom účasti účastníka, resp. jeho právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku (aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR) je prioritne „kontrola“ miesta a času vyhlásenia, zloženia senátu, zhody vyhláseného výroku a dôvodov s výrokom a odôvodnením v písomnom rozhodnutí atď. Predmetnú činnosť môže efektívnejšie ako advokát cestujúci zo vzdialenosti takmer 100 km do sídla konajúceho súdu vykonať iný advokát/substitút pôsobiaci v sídle súdu. V prejednávanom prípade pritom uplatnené hotové výdavky a náhrada za stratu času (154,89 eur) oproti odmene za dotknutý úkon právnej služby v sume 40,66 eur (a to i vrátane režijného paušálu) činia takmer 4­násobok. V danej spojitosti následne platí, že predmetný úkon právnej služby (osobitne súvisiace hotové výdavky) nie sú o poskytnutí bezprostredne právnej pomoci/služby, ale o navyšovaní trov konania...»

Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 78/03 dáva do pozornosti, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú vrátane možnosti uplatnenia účelne vynaložených náhrad cestovných výdavkov i náhrady za stratu času. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.

V prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou rozumie najmä voľba vhodného dopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie a miesto procesného úkonu (napr. pojednávania súdu), jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovej dopravy ako lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výšku náhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravného prostriedku (napr. osobného automobilu oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy) v konečnom dôsledku efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 94/2014).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.