III. ÚS 469/2014

1. Základné právo spoločnosti FELA Management AG na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 3/2009 z 19. decembra 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 3/2009 z 19. decembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti FELA Management AG trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej právneho zástupcu spoločnosti GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013 doručená sťažnosť spoločnosti FELA Management AG, Basadingerstrasse 18, Diessenhofen, Švajčiarska konfederácia (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. decembra 2012 v konaní sp. zn. 2 Sžf 3/2009.

Sťažovateľ doručil obstarávateľovi 7. mája 2008 žiadosť o nápravu proti vylúčeniu jeho ponuky z verejného obstarávania podľa § 136 ods. 1 písm. e) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v tom čase (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), pričom túto žiadosť obstarávateľ zamietol. Preto sťažovateľ podal podľa § 138 ods. 1 písm. e) zákona o verejnom obstarávaní námietky proti vylúčeniu jeho ponuky zo súťaže, o ktorých Úrad pre verejné obstarávanie prostredníctvom svojej komisie pre rozhodovanie v konaní o námietkach (§ 140 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní) rozhodol rozhodnutím č. 534­84­7000/2008 z 22. júla 2008 tak, že ich zamietol. Sťažovateľ napadol rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorú Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S 121/08­250 zo 6. mája 2009 zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 9. októbra 2012 v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009 prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Odvolací

rozsudok

najvyššieho súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. februára 2013, ktorá bola uznesením č. k. I. ÚS 732/2014­35 z 3. decembra 2014 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Proti vylúčeniu svojej ponuky z verejného obstarávania sa však sťažovateľ bránil aj inou procesnou formou. V rámci revíznych postupov regulovaných v štvrtej hlave piatej časti zákona o verejnom obstarávaní doručil 25. júla 2008 obstarávateľovi podľa § 136 ods. 1 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní žiadosť o nápravu proti inému úkonu obstarávateľa, a to proti: «a) akceptovaniu vysvetlenia a údajov uvedených uchádzačom – skupinou dodávateľov , v liste označenom ako „Vysvetlenie súťažnej ponuky zo dňa 16.4.2008“, na základe ktorých Obstarávateľ posúdil ponuku tohto uchádzača ako spĺňajúcu požiadavky stanovené Obstarávateľom v súťažných podkladoch, b) nevyžiadaniu si vysvetlenia súťažnej ponuky Sťažovateľa v časti týkajúcej sa požiadavky P1.20 súťažných podkladov Obstarávateľom, c) rozširovaniu znenia požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny adresovanej Sťažovateľovi.»

K námietke sťažovateľa o vyhodnotení údajov skupiny dodávateľov Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že jeho komisia „preskúmala ponuku uchádzača z hľadiska splnenia požiadaviek kontrolovaného, na ktoré sa kontrolovaný dopytoval v žiadosti o vysvetlenie ponuky, pričom sa zamerala na to, či boli požiadavky kontrolovaného primárne preukázané už v samotnej predloženej ponuke uchádzača . Poskytnuté, i keď všeobecné vysvetlenie ponuky uchádzača totiž nemožno posudzovať samostatne, bez ohľadu na samotnú ponuku uchádzača, a teda či sú v nej preukázané predmetné požiadavky kontrolovaného“. Následne Úrad pre verejné obstarávanie poukázal na jednotlivé časti obsahu ponuky víťazného uchádzača relevantné z hľadiska otázok obstarávateľa, ktoré sťažovateľ podrobil kritike. Súčasne zdôraznil fakt, že «uchádzač využil právo podľa § 20 zákona o verejnom obstarávaní a celú svoju ponuku označil ako „dôvernú“. Teda zverejňovanie konkrétnych údajov z jeho ponuky, vrátane citácií, technických riešení a konkrétneho znenia ponuky ani zo strany úradu nie je možné... Z uvedeného dôvodu nemôže komisia úradu v danom rozhodnutí citovať konkrétne riešenia uvádzané uchádzačom v jeho ponuke, ale odkazuje iba na čísla strán a názvy kapitol v ponuke uchádzača kde bolo preukázané splnenie predmetných požiadaviek.».

K druhému okruhu námietok (nepožiadanie sťažovateľa o vysvetlenie požiadavky P1.20 súťažných podkladov) Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že „nesplnenie požiadavky P1.20 ako dôvodu vylúčenia už bolo predmetom konania o námietkach, ktoré podal navrhovateľ dňa 22. 05. 2008 a ktoré úrad rozhodnutím č. 534­84­700/2008 zo dňa 02. 07. 2008 zamietol ako neopodstatnené“. Rovnaký postoj zaujal Úrad pre verejné obstarávanie aj k tretiemu okruhu námietok.

Napokon sťažovateľ vo svojej žalobe namietol „rozširovanie znenia požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny...“. Sťažovateľ na otázku komisie obstarávateľa smerujúcej k uvedenej nezrovnalosti „odpovedal spolu s odpoveďami na iné otázky, ktoré Komisia obstarávateľa žalobcovi adresovala a keďže táto požiadavka na vysvetlenie ceny neobsahovala bližšie podrobnosti základných charakteristických parametrov ponuky tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 42 ods. 3 ZVO, odpoveď žalobcu bola formulovaná len v tej rovine, ktorá podľa názoru žalobcu mala vyjasniť snahu Obstarávateľa o porovnávanie s inými systémami elektronického výberu mýta v ostatných stredoeurópskych krajinách. Rozhodnutie Obstarávateľa o vylúčení ponuky uchádzača zo súťaže, ako jeden z dôvodov vylúčenia nakoniec uvádza aj to, že žalobcom predložené vysvetlenie k ponuke nie je v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 ZVO.“. Popísané skutočnosti sťažovateľ vo svojej žalobe kritizoval s poukazom na to, že otázka komisie obstarávateľa položená mu v žiadosti o vysvetlenie ponuky je formulovaná podstatne užšie v porovnaní s citáciou, ktorú potom použil obstarávateľ pri zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o nápravu ako argument proti dôvodom sťažovateľa. Podľa sťažovateľa „je evidentné, že doplnený text podstatne mení a precizuje požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie cenovej ponuky“. Sťažovateľ rozporoval záver Úradu pre verejné obstarávanie, podľa ktorého sa touto námietkou zaoberalo súvisiace rozhodnutie o zamietnutí námietok sťažovateľa proti jeho vylúčeniu zo súťaže, pretože „predmetom konania, o ktorom žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 534­84­7000/2008 bola otázka vylúčenia žalobcu zo súťaže a otázka ponúkanej ceny bola riešená jedine vo vzťahu k vysvetleniu cenovej ponuky žalobcom pričom sa žalovaný zaoberal len tým, či Obstarávateľ položil žalobcovi otázku na vysvetlenie ceny a tým, či žalobca poskytol dostatok dôkazov na to, aby umožnil Obstarávateľovi uznať toto vysvetlenie. Otázkou rozšírenia otázky na vysvetlenie ceny sa však žalobca (správne zrejme malo byť žalovaný, pozn.) v pôvodnom rozhodnutí nezaoberal a nakoľko je táto otázka z pohľadu žalobcu podstatná, namietal proti takému úkonu Obstarávateľa samostatným podaním. Žalovaný nemal dôvod nezaoberať sa takto položenou otázkou a svojim postupom navodil stav, kedy jeho rozhodnutie trpí vážnou materiálnou vadou spočívajúcou v odmietnutí práva žalobcu domáhať sa preskúmania zákonnosti postupu Obstarávateľa.“.

Napokon krajský súd uviedol, že „nedošlo k porušeniu princípu transparentnosti... Súd nezistil, že by žalovaný ani obstarávateľ, konal v rozpore s touto zásadou a teda aj so zákonom, pretože ich konanie nebolo nečitateľné, nekontrolovateľné alebo horšie kontrolovateľné. Zákon obsahuje celý rad inštitútov a ustanovení, ktorých cieľom je objektivizovať a sprehľadniť vo veľkej miere proces zadávania verejných zákaziek, pričom základným prostriedkom je právna úprava dohľadu nad zadávaním verejných zákaziek, ktorá patrí žalovanému ako orgánu dohľadu. V danom prípade súd konštatuje, že žalovaný postupoval v zmysle zákona o verejnom obstarávaní, preskúmal námietky žalobcov proti úkonu obstarávateľa, ktoré boli podané v zmysle § 138 ods. 2 písm. g/ ZVO a vo svojom rozhodnutí žalovaný nezistil, že by došlo k porušeniu princípu transparentnosti v konaní obstarávateľa a preto tieto námietky zamietol.“.

Sťažovateľ krajskému súdu vytýkal nesprávne ustálenie skutkového stavu „vo vzťahu k Prvému napádanému úkonu..., keď nijako neposudzoval to, či ponuka uchádzača spĺňa alebo nespĺňa záväzné požiadavky na predmet zákazky, aj keď to bolo zo strany Žalobcu vytýkané v smere posúdenia otázky dodržania princípov nediskriminácie a rovnakého zaobchádzania... Vo vzťahu k Druhému napádanému úkonu (nevyžiadanie vysvetlenia súťažnej ponuky uchádzača v časti týkajúcej sa požiadavky P1.20 súťažných podkladov, pozn.) súd prvého stupňa nesprávne ustálil aj samotné znenie napádaného úkonu. Žalobca totiž nenamietal proti tomu, že otázka na splnenie požiadavky P1.20 nebola adresovaná uchádzačovi . Žalobca namietal proti tomu, že takáto otázka nebola adresovaná Žalobcovi... Žalobca nikdy netvrdil, že nepožiadanie vysvetlenia niektorej otázky je samo osebe diskriminujúce, ale poukazoval na to, že pokiaľ je táto skutočnosť zaradená do širšieho radu úkonov, okolností a celého hodnotiaceho procesu

Obstarávateľa, môže byť nepožiadanie vysvetlenia v konečnom dôsledku diskriminujúce, čo sa v tomto prípade aj stalo. Pri posudzovaní Tretieho napádaného úkonu (rozširovanie znenia požiadavky obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny, pozn.) napokon súd opäť zúžil predmet samotnej žaloby a otázku diskriminačného postupu Obstarávateľa a Žalovaného preformuloval na otázku dodržania princípu rovnakého zaobchádzania, t. j. či v kontexte tohto úkonu nebol zvýhodnený samotný uchádzač . Takto námietka proti tomuto úkonu neznela. Žalobca trvá na svojich argumentoch vo vzťahu k Tretiemu napádanému úkonu, teda trvá na tom, že otázka Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle nízkej ceny bola formulovaná nejasne a nezrozumiteľne a následne v rámci revíznych postupov sa Obstarávateľ snažil nastoliť stav, akoby túto otázku položil v inom zmysle aj keď tomu tak nebolo.“.

K prvému dôvodu najvyšší súd uviedol, že z „§ 153 zákona č. 25/2006 Z. z. vyplýva, že všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie podľa tohto zákona s výnimkami tam uvedenými. Keďže ani jedna zo zákonných výnimiek sa nevzťahuje na konanie podľa piatej časti štvrtej hlavy (Revízne postupy) zákona č. 25/2006 Z. z. nie je možno priznať právnu relevanciu odvolacím dôvodom..., týkajúcich sa porušenia práva žalobcov na oboznámenie sa s odborným stanoviskom, ktoré malo byť dôvodom na prerušenie konania o námietkach podľa § 138 ods. 6 zákona č. 25/2006 Z. z. pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného. Nahliadanie do spisu vedeného v konaní o revíznych postupoch zákon č. 25/2006 Z. z. v znení účinnom v rozhodujúcom období, neupravoval. Z ustanovení zákona o verejnom obstarávaní vzťahujúcich sa na konanie o námietkach nevyplýva povinnosť žalovaného pred tým, ako vydá rozhodnutie, oboznámiť žalobcu s listinami, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorý je založený v rámci revízneho postupu podľa zákona č. 25/2006 Z. z. pretože na uvedené konanie nemožno aplikovať ustanovenia obsiahnuté v správnom poriadku. (Pokiaľ by správny poriadok bolo možné na takéto konanie o námietkach aplikovať, uvedená argumentácia žalobcu by bola dôvodná...).“.

Podľa najvyššieho súdu „z predloženého administratívneho spisu vyplýva, tak ako to vecne správne konštatoval i Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku, že žalobcovia požadovali informácie resp. prístup do uvedeného spisu. Na takýto postup mali použiť iné zákonné inštitúty napr. zákon o slobodnom prístupe k informáciám č. 211/2000 Z. z. Žalobcovia aj napriek tomu, že požadovali sprístupnenie spisu, nevyužili opravné prostriedky, v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, či už v procese administratívneho konania alebo v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia, resp. fiktívneho rozhodnutia v správnom súdnictve.“.

K problému vysvetlenia neobvykle nízkej ponukovej ceny najvyšší súd rekapituloval obsah žiadosti obstarávateľa o vysvetlenie ponuky v predmetnej časti, keďže sťažovateľom „ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E=0,9980 výrazne prekračuje hodnoty Efektívnosti výberu mýta bežne dosahované v okolitých stredoeurópskych krajinách“. Obstarávateľ potom neakceptoval vysvetlenie sťažovateľa s ohľadom na mieru porušovania mýtnej povinnosti vodičmi vozidiel v Rakúsku a Českej republike.

. . nestotožnil s dôvodmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/121/08 250, stotožnil sa len s výrokom rozsudku (§ 219 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol vecne správny“. Podľa názoru najvyššieho súdu pri posudzovaní predmetnej časti ponuky „postup verejného obstarávateľa umožnil žalobcom dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre ich ponuky“, ale „napriek tomu, že žalobcovia mali možnosť vysvetliť výšku ponukovej ceny najmä v kontexte deklarovanej výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta, ktorá bola parametrom ovplyvňujúcim cenu služby a s tým spojené náklady na zabezpečenie a dosiahnutie deklarovanej Efektívnosti, možno konštatovať.

Verejnému obstarávateľovi neboli žalobcami poskytnuté konkrétne argumenty, vysvetlenie ponuky v spornej otázke bolo všeobecné a nepresvedčivé, a preto vysvetlenie žalobcov nebolo v súlade s požiadavkou kontrolovaného podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z. Verejný obstarávateľ disponuje v procese verejného obstarávania širokou mierou voľnej úvahy čo sa týka skutočností, ktoré je potrebné zohľadniť na účely prijatia rozhodnutia o uzavretí zmluvy v rámci verejného obstarávania.

ponuky. Zásada proporcionality ako jedna zo všeobecných zásad úniového práva, verejnému obstarávateľovi ukladá, aby v prípade, ak sa stretne s nejasnou ponukou a žiadosť o spresnenie obsahu uvedenej ponuky by bola schopná zabezpečiť právnu istotu rovnako ako okamžité zamietnutie dotknutej ponuky, aby sa skôr rozhodol požiadať dotknutého uchádzača o spresnenie, akoby mal čisto a jednoducho zamietnuť jeho ponuku (Antwerpse Bouwwerken, T 195/08, 10.12.2009, bod 55; Adia interim, T 19/95, 8.5.1996, Zb. s.

Keďže v ďalšom sa Najvyšší súd SR nestotožnil s argumentáciou žalobcov uvedenou v podanom odvolaní a to z vyššie uvedených dôvodov, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 534­84­7000/2008 zo dňa 2.7.2008 v rozsahu ďalších žalobných i odvolacích dôvodov vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, ako i z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, k zamietnutiu námietok žalobcov prišlo na základe existujúceho zákonného dôvodu – predložené vysvetlenie ponuky žalobcov v otázkach neobvykle nízkej ponukovej ceny v kontexte a na základe Efektívnosti výberu mýta smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam bez poskytnutia konkrétnych argumentov a dôkazov.“.

V závere odôvodnenia najvyšší súd zhodnotil, že „neboli zistené v súdnom preskúmavacom konaní také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia...“.

2. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že „predložil tak prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu niekoľko príkladov, z ktorých bolo zrejmé, že ponuka víťazného uchádzača nespĺňala viaceré záväzné požiadavky na predmet zákazky podľa Súťažných podmienok, najmä vo vzťahu k splneniu požiadaviek P2.10, P2.25, P4.1 a P7.8 a iné. Ak Obstarávateľ nevylúčil uchádzača nespĺňajúceho záväzné požiadavky na predmet zákazky, diskriminoval tým všetkých ostatných uchádzačov, a teda aj Sťažovateľa.“. Aj napriek tomu „sa Najvyšší súd SR vôbec nezaoberal týmito dôvodmi týkajúcimi sa diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania so Sťažovateľom“, čím podľa sťažovateľa došlo „k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu“.

Sťažovateľ následne poukázal na obsah rozsudku Súdneho dvora z 29. marca 2012 vo veci sp. zn. C­599/10 a konštatoval, že je „z pohľadu Sťažovateľa neprípustné, aby v rámci správneho súdnictva súdy aprobovali taký postup správneho orgánu, ktorý jednak vlastným rozhodnutím akceptuje evidentnú nezákonnosť v procese verejného obstarávateľa založenú na nerovnakom zaobchádzaní (jednému účastníkovi sa umožní poskytnúť vysvetlenie a druhému sa ani nenaznačí nezrovnalosť) a jednak v tom istom prípade, kedy je jasné, že použijúc rovnakú mieru prísnosti posudzovania ponuky, akceptovanie vysvetlenia jedného uchádzača znamená jasnú diskrimináciu iného uchádzača (po vylúčení ponuky stačilo podľa pravidla obstarávateľa uchádzačovi len deklarovať pripravenosť splniť požiadavky bez relevantného preukázania skutočnosti, že táto pripravenosť vyplýva z ponuky) akceptuje aj zrejmú diskrimináciu a to bez toho, aby takéto rozhodnutie správneho orgánu bolo zrušené a takáto nezákonnosť bola súdmi meritórne deklarovaná“.

Sťažovateľ kritizuje aj tvrdený fakt, že najvyšší súd „sa nezaoberal tým..., že zo strany Obstarávateľa došlo k svojvoľnému rozšíreniu otázky na vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, ale naopak poukazoval na vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny vyplývajúcej z ponuky Sťažovateľa a matematický výpočet, ako možno dospieť k záveru, že Sťažovateľom uvedená ponuková cena je neobvykle nízka. Táto problematika je však predmetom inej ústavnej sťažnosti, ktorá bola Sťažovateľom na Ústavný súd podaná dňa 06.02.2013 a ktorá vychádzala z iných skutkových okolností, ako je tomu v tomto konaní... Predmetom tejto sťažnosti v spojitosti s neobvykle nízkou ponukovou cenou je výhradne iba rozšírenie znenia otázky Obstarávateľa v súvislosti s jej pôvodným znením. Sťažovateľ od počiatku tohto samostatného konania vymedzil jeho okruh iba na neoprávnené konanie Obstarávateľa vo vzťahu k rozšíreniu pôvodného znenia otázky Obstarávateľa týkajúcej sa neobvykle nízkej ponukovej ceny, pričom vôbec nepoukazoval na jej nesprávne matematické zdôvodnenie, čo uplatňoval v inom konaní.“.

Sťažovateľ sa pozastavuje nad tým, že „rozsudok Najvyššieho súdu SR, najmä jeho časť týkajúca sa odôvodnenia rozsudku, je takmer úplne identická s rozsudkom Najvyššieho súdu, sp. zn.: 3Sžf/116/2009 zo dňa 09.10.2012. Najvyšší súd SR v ňom dokonca absolútne nelogicky odkazuje na str. 47 aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 2S/121/08­ 250. Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd SR svojim postupom a konaním hrubo porušil Sťažovateľove právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, keď sa nielenže nezaoberal dôvodmi, ktoré boli predmetom Sťažovateľovho odvolania, ale sám svojvoľne rozšíril okruh tohto konania o skutočnosti, ktoré neboli predmetom tohto konania, ale ktoré sú predmetom konania iniciovaného Sťažovateľom ústavnou sťažnosťou podanej na Ústavnom súde dňa 06.02.2013.“.

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 469/2014­31 zo 6. augusta 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

4. Následne ústavný súd 23. septembra 2014 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 11. decembra 2014 sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti. Uviedol, že najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení „vôbec nezaoberal skutočnosťami Sťažovateľom uvádzanými v ústavnej sťažnosti a nijako ich nevyvrátil alebo nepotvrdil“. Sťažovateľ nesúhlasí s vysvetlením totožnosti podstatných častí odôvodnení napadnutého rozsudku a rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Sžf 116/2009, tak ako ho podal najvyšší súd. Napokon sťažovateľ zosumarizoval dôvody, ktorými namietal proti rozsudku najvyššieho súdu v sťažnosti, ako aj dôvody, v ktorých videl nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie. Sťažovateľ oznámil aj zmenu sídla svojho právneho zástupcu.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

2. Ústavný súd v úvode odôvodnenia svojho nálezu poukazuje na právnu a čiastočne i skutkovú náročnosť sťažnosťou kritizovaného verejného obstarávania a naň nadväzujúceho konania o žalobe sťažovateľa (i ďalších členov skupiny dodávateľov) podanej podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Konštatovaná náročnosť posúdenia ústavnej akceptovateľnosti popísaného procesu ako celku si po právnej stránke vyžadovala zohľadnenie viacerých aspektov.

2.3 Aspektom majúcim pre posudzovanú vec zásadný právny význam je aj všeobecná zásada ovládajúca konanie súdu v správnom súdnictve, a to je povinnosť prieskumu žalovaného správneho rozhodnutia len v rozsahu a z dôvodov vymedzených v žalobe (§ 250j ods. 1 a 2 OSP).

2.4 Napokon musel ústavný súd zohľadniť stabilizovanú súdnu rozhodovaciu prax, podľa ktorej súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

Nadväzne ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), preto odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu.

3. Žalobný dôvod formulovaný v žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku spočívajúci v porušení princípu rovnakého zaobchádzania nediskriminácie a princípu transparentnosti (§ 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní) v procese kritizovaného verejného obstarávania sťažovateľ konkretizoval troma čiastkovými výhradami, ktoré sa podľa názoru ústavného súdu dostali do polohy samostatných žalobných dôvodov.

Ústavný súd konštatuje, že na prvú námietku, ktorou sťažovateľ argumentoval v prospech záveru o diskriminačnom prístupe obstarávateľa k nemu, najvyšší súd nedal žiadnu odpoveď. Nepojal ju ani do rekapitulácie žalobných dôvodov (strany 36 a 38 odôvodnenia rozsudku), preto je dôvodný záver, že procesnom aspekte tvorenom v poradí prvým žalobným dôvodom neboli naplnené požiadavky na kvalitu odôvodnenia plynúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.2 Druhý žalobný dôvod, ktorým sťažovateľ namietal nerovnakosť v zaobchádzaní, spočíval v argumentácii, podľa ktorej komisia obstarávateľa sťažovateľa nevyzvala na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenej v súťažných podkladoch [podstata tejto požiadavky je v súťažných podkladoch vymedzená tak, že „služba Predpis mýta musí umožniť pružné nastavenie parametrov (sadzieb mýta) pre výpočet Mýta podľa Mýtnych úsekov (alebo ich skupín), podľa ročných období, dní v týždni alebo hodín v rámci dňa“], kým voči uchádzačovi takto postupovala. Súčasne komisia obstarávateľa zjavne nemala jasno v tom, na ktorom mieste ponuky sťažovateľa sa vysporiadanie s kritériom P1.20 nachádza, čo dokazuje obsah oznámenia o vylúčení sťažovateľovej ponuky z verejného obstarávania.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k problému splnenia požiadavky P1.20 dôvodil, že komisia obstarávateľa síce „požiadala žalobcov o vysvetlenie ponuky, žalobcovia na žiadosť... odpovedali dňa 16.4.2008“, avšak „z obsahu listinných dôkazov je preukázané, že dôvodom vylúčenia ponuky žalobcov bola i skutočnosť, na ktorú sa verejný obstarávateľ vo svojej žiadosti o vysvetlenie návrhu žalobcov nespýtal“. Preto najvyšší súd uzavrel, že „verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z., ako aj s čl. 6 Smernice 2004/18/ES zo dňa 31.3.2004... a konštatuje, že pokiaľ verejný obstarávateľ... v rámci procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil, že ich ponuka je nepresná a nie je v súlade s technickými špecifikáciami uvedenými v Súťažných podkladoch, potom... mal požiadať žalobcov... aj o vysvetlenie akým spôsobom bola splnená predmetná technická požiadavka...“.

V oznámení o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o nápravu č. 1220/18845/07/46 zo 16. mája 2008 (ústavný súd má k dispozícii túto listinu v súvisiacom spise sp. zn. I. ÚS 732/2014) obstarávateľ pri vysvetľovaní dôvodov zamietnutia rekapituluje na poslednej strane znenie vlastnej žiadosti o vysvetlenie ponuky takto: «Podľa § 42 ods. 3 ZVO Vás žiadame o vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny Vašej ponuky, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980 výrazne prekračuje hodnoty efektívnosti výberu mýta bežne dosahovaných v okolitých stredoeurópskych krajinách. Vzhľadom k tomu zaručujete, že iba 0,2 percent všetkých povinných platiteľov mýta v príslušnom sledovanom období nebude plniť svoju mýtnu povinnosť, a to ani priamo ani nepriamo prostredníctvom vynucovania a/alebo prostredníctvom doplatku. Potvrďte prosím, že v príslušnom sledovanom období 0,2 percent všetkých povinných Platiteľov mýta nebude plniť ich Mýtnu povinnosť, ani priamo použitím Palubnej jednotky, ani nepriamo prostredníctvom Služby vynucovania a/alebo prostredníctvom Doplatku mýta, čo obnáša 0,2 percent takzvane „residuálnej čiastky neplatičov“. Znázornite prosím súvislosť medzi Vami navrhnutou cenou za čiastkové služby Výber mýta, Predpis mýta a Služby Vynucovania v súvislosti s Vami navrhnutou Efektívnosťou výberu mýta E = 0,9980.»

Sťažovateľ teda v podstate v žalobe tvrdil, že obstarávateľ spodrobnil, a tým podstatne sprísnil svoje požiadavky na vysvetlenie sťažovateľovej ponuky bez toho, aby to sťažovateľovi oznámil a vyzval ho na adekvátne vysvetlenie, a následne absenciu náležitej očakávanej odpovede sťažovateľa vyhodnotil v jeho neprospech.

Najvyšší súd na rozsiahlom priestore svojho odôvodnenia (strany 42 – 48) rekapituluje podstatný obsah komunikácie medzi sťažovateľom a obstarávateľom, pomerne podrobne analyzuje matematické hodnotenia informácií poskytnutých sťažovateľom, na ktorých potom obstarávateľ založil záver o neprimerane nízkej cene za predmet obstarávania, a poukazuje na judikatúru Súdneho dvora zakotvujúcu povinnosť obstarávateľa umožniť uchádzačovi s ponukou obsahujúcou neobvykle nízku cenu preukázať jej serióznosť. Na uvedených podkladoch potom najvyšší súd konštatuje správnosť a zákonnosť záveru obstarávateľa i Úradu pre verejné obstarávanie. Uvádza, že vysvetlenie sťažovateľa „smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli žalobcovia predovšetkým preukázať reálnosť výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta bez zohľadnenia a odrazu k výške ponúkanej ceny. Verejnému obstarávateľovi neboli žalobcami poskytnuté konkrétne argumenty, vysvetlenie ponuky v spornej otázke bolo všeobecné a nepresvedčivé, a preto vysvetlenie žalobcov nebolo v súlade s požiadavkou kontrolovaného podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.“.

Časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (strany 42 – 48), do ktorej patrí aj citovaná pasáž, je doslovne identická s dôvodmi uvedenými najvyšším súdom v jeho rozsudku z 9. októbra 2012 v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009, v ktorom rozhodoval o odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o námietkach proti vylúčeniu sťažovateľa zo súťaže. Sťažovateľ však viackrát zdôrazňuje, že v námietkach proti jeho vylúčeniu zo súťaže nekritizoval dodatočné rozšírenie (špecifikovanie) požiadavky obstarávateľa na vysvetlenie cenovej ponuky.

Ústavný súd tak uzatvára, že najvyšší súd opomenul podstatný odvolací (i žalobný) dôvod prednesený sťažovateľom. Tento záver sa môže na prvý pohľad javiť ako nesprávny, keďže problémom vyhodnotenia neobvykle nízkej ceny (§ 42 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní) sa najvyšší súd zaoberal na takmer siedmich stranách svojho napadnutého rozsudku. Ústavný súd však po dôkladnom preskúmaní opravných prostriedkov podaných sťažovateľom, ako aj spôsobu, akým sa s nimi vo veci konajúce všeobecné súdy vysporiadali, dospel k záveru, že totožnosť žalobných a odvolacích dôvodov v oboch procesno­právnych líniách využitých sťažovateľom je len zdanlivá.

V analyzovaných reláciách ústavný súd dodáva, že právna úprava nie náhodou zakotvila predmetné dva prostriedky právnej ochrany v systematicky samostatných ustanoveniach zákona o verejnom obstarávaní [vylúčenie ̶ § 138 ods. 2 písm. e) zákona o verejnom obstarávaní, iný úkon ̶ § 138 ods. 2 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní]. Prejavilo sa to aj v sťažovateľových návrhoch na rozhodnutie o námietkach (pri námietkach proti vylúčeniu zo súťaže navrhoval zrušenie rozhodnutia obstarávateľa o jeho vylúčení zo súťaže a nariadenie jeho zaradenia späť do procesu verejného obstarávania, kým pri námietkach proti inému úkonu obstarávateľa navrhoval zrušenie použitého postupu verejného obstarávania, alternatívne nariadenie opätovného preskúmania a posúdenia súťažnej ponuky uchádzača ). Ak sa potom najvyšší súd v napadnutom rozsudku vysporiadal s kritikou sťažovateľa voči rozšíreniu otázok úplne identicky s kritikou prednesenou voči vyhodnoteniu jeho odpovedí na tieto otázky, zjavne nerešpektoval uvedenú dištinkciu, ktorá je s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu determinantom ústavnej kvality rozsudku najvyššieho súdu, pretože analyzovaný čiastkový aspekt odôvodnenia rozsudku stavia do pozície otázky podstatnej z hľadiska súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľovým právam.

Postulovanou charakteristikou „podstatnosti“ tu má ústavný súd na mysli väzbu na jeho ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam... (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Aj podľa rozhodovacej praxe ESĽP je splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež

rozsudok

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12. 1994, Annuaire, č. 303­B).

4. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je potrebné z ústavno­ právneho hľadiska hodnotiť kriticky aj pri komplexnom pohľade naň.

Najvyšší súd podrobne rekapituloval odvolacie dôvody v naratívnej časti odôvodnenia svojho rozsudku (strany 6 – 12). Na strane 35 svojho rozsudku, kde po citácii relevantných predpisov a opisu priebehu konania (predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru) začína formulácia samotných dôvodov potvrdzujúceho rozsudku, najvyšší súd najprv (strany 35, 36) vysvetlil zásadu viazanosti správneho súdu žalobnými dôvodmi, pričom túto pasáž svojho odôvodnenia ukončil záverom, podľa ktorého „napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie verejného obstarávateľa môže preskúmať len z dôvodov, ktoré boli obsiahnuté v žalobe“. Vo vzťahu k veci samej v nadväznosti na to potom uvádza, že „v žalobe i v odvolaní... vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného č. 536­86­7000/2008 zo dňa 2.7.2008 v zásade boli uplatnené dva druhy žalobných dôvodov...“.

K citovanej pasáži odôvodnenia ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd rozhodoval v súdnom konaní o preskúmaní rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 921­133­ 7000/2008 z 8. septembra 2008, nie rozhodnutia č. 536­86­7000/2008 z 2. júla 2008. V tejto časti je tak odôvodnenie napadnutého rozsudku zmätočné, keďže naznačuje ústavne neprípustný odklon od predmetu konania vymedzeného sťažovateľom v jeho žalobe.

Ako druhý najvyšším súdom identifikovaný žalobný dôvod sa potom v odôvodnení rozsudku uvádza „nezákonnosť dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov z procesu verejného obstarávania: 2.1 nesplnenie technickej požiadavky 2.2 neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“.

Dôvod označený najvyšším súdom ako „nesplnenie technickej požiadavky“ sa obsahovo kryje so žalobným dôvodom, ktorým sťažovateľ namietal nerovnakosť v zaobchádzaní spočívajúcu v tom, že komisia obstarávateľa sťažovateľa nevyzvala na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenej v súťažných podkladoch, kým voči uchádzačovi takto postupovala. Preto v tejto časti najvyšší súd žalobný dôvod identifikoval správne.

Žalobný dôvod označený ako „neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“ bol kritike ústavného súdu podrobený už v bode 3.3 tejto časti odôvodnenia nálezu.

Neprehľadnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu preukazujúca jeho nesústredenosť pri rozhodovaní ilustrujú aj ďalšie čiastkové pochybenia pri formulácii dôvodov rozsudku. Na strane 47 najvyšší súd konštatuje, že sa v časti žaloby „nestotožnil s dôvodmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/121/08­250...“, hoci najvyšší súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 180/2008­391 zo 4. augusta 2009. Na strane 49 rozsudku najvyšší súd „dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 534­84­7000/2008 zo dňa 2.7.2008... vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci...“. Pritom žaloba sťažovateľa smerovala proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921­133­7000/2008 z 8. septembra 2008.

Navyše, a to považuje ústavný súd za podstatné, najvyšší súd opomenul vyhodnotiť tri zásadné žalobné dôvody sťažovateľa v ich súhrne. Nemožno zabúdať, že sťažovateľ namietal porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, princípu nediskriminácie a princípu transparentnosti práve na podklade súčasného a previazaného pôsobenia všetkých troch nedostatkov vytýkaných postupu obstarávateľa (záver strany 11 a strana 12 odôvodnenia jeho odvolania). Najvyšší súd sa však zameral na ich jednotlivé posúdenie, pri ktorom na prvý z nich a v podstate ani na tretí nedal sťažovateľovi potrebné odpovede, a následne sa (celkom logicky) ani nemohol vysporiadať s ich synergickým pôsobením na kvalitu verejného obstarávania požadovanú uplatňovaním uvedených princípov zakotvených v § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní. Takto potom najvyšší súd neučinil zadosť nielen požiadavke na kvalitu odôvodnenia svojho rozhodnutia, ale ani povinnosti preskúmať súlad žalobou napadnutého postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu s § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní.

5. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v konaní o sťažovateľovom odvolaní nerešpektoval jeho základné právo na súdnu ochranu, pretože nedostatočne odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok, čo súčasne v spojení s nedostatkami prvostupňového rozsudku krajského súdu viedlo k absencii náležitého prieskumu žalovaného rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie v medziach sťažovateľovej žaloby. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu z 19. decembra 2012 v konaní sp. zn. 2 Sžf 3/2009 (bod 1 výroku tohto nálezu).

Po jednotlivom vysporiadaní sa so žalobnými dôvodmi najvyšší súd posúdi prípadné zistené nedostatky z hľadiska toho, či ich vzájomné pôsobenie nenarušilo princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie a princíp transparentnosti ako významné determinanty zákonom požadovanej kvality a akceptovateľnosti konaného verejného obstarávania.

Pritom bude potrebné vychádzať z chápania podstaty menovaných princípov predovšetkým v judikatúre Súdneho dvora (napríklad s prerokovávanou vecou súvisiaci

rozsudok

z 29. 3. 2012 v konaní sp. zn. C­599/10) zdôrazňujúcej povinnosť obstarávateľa rešpektovať pri neobvykle nízkej cene ponuky čl. 55 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/18/ES z 31. marca 2004, z čoho potom vyplýva povinnosť obstarávateľa formulovať jasne žiadosť adresovanú dotknutým uchádzačom, aby boli schopní v plnom rozsahu a účinne odôvodniť serióznosť svojich ponúk (bod 31 rozsudku Súdneho dvora). Súčasne je potrebné zohľadniť povinnosť obstarávateľa zaobchádzať s rôznymi uchádzačmi rovnako a lojálne tak, aby sa na konci výberového konania a vzhľadom na jeho výsledok nezdalo, že žiadosť o objasnenie neoprávnene zvýhodnila alebo znevýhodnila uchádzača alebo uchádzačov (bod 41 rozsudku Súdneho dvora).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 € pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 € a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 268,13 €. K tomu bolo potrebné pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd vyčíslenú sumu zvýšil o 20 % dane z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Spolu tak má sťažovateľ nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015