III. ÚS 473/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 473/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml., advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 173/2008 a takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 473/2015-12 z 22. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 173/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Následne ústavný súd 12. októbra 2015 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. novembra 2015. V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis, vyjadrenie predsedu okresného súdu s chronológiou úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní.

Sťažnosťou napadnuté konanie, ktoré je predmetom tejto sťažnosti, teda začalo vrátením veci najvyšším súdom na ďalšie konanie okresnému súdu 9. apríla 2008. Zo zapožičaného súdneho spisu ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania: - 9. decembra 2008 bolo pojednávanie odročené pre ospravedlnenú neúčasť žalobcu bez prejednania veci, - 27. januára 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom, - 7. apríla 2009 podal žalobca odvolanie, - 20. mája 2009 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu žalobcu, - 27. mája 2009 vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, - 20. mája 2010 krajský súd uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, súdny spis bol vrátený okresnému súdu 24. júna 2010, - 8. septembra 2011 bola okresnému súdu doručené urgencia sťažovateľky o určenie termínu pojednávania, - 5. júna 2012 sa uskutočnilo pojednávanie odročené na 11. október 2012 pre účely ďalšieho dokazovania, - 11. októbra 2012 pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci z dôvodu ospravedlnenej neúčasti právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní, - 26. marca 2013 pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu úmrtia žalobcu, - 12. septembra 2013 okresný súd uznesením prerušil konanie do právoplatného skončenia dedičského konania po zosnulom žalobcovi, - 13. februára a 1. októbra 2014 doručená urgencia sťažovateľky na určenie termínu pojednávania, - 21. novembra 2014 bola okresnému súdu doručená kópia právoplatného uznesenia v dedičskej veci zosnulého žalobcu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2014, - 21. novembra 2014 okresný súd vyzval dedičov, či trvajú na podanej žalobe, - 4. decembra 2014 bolo okresnému súdu doručené splnomocnenie advokáta na zastupovanie jedného z dedičov žalobcu v konaní, - 19. mája 2015 urgencia okresného súdu adresovaná zákonnému zástupcovi dvoch maloletých dedičov, aby oznámil, či trvajú na podanej žalobe, - 17. júna 2015 oznámenie zákonného zástupcu dvoch maloletých dedičov zosnulého žalobcu, že bude pokračovať v konaní, - 24. novembra 2015 pojednávanie odročené na 16. február 2016 pre účely rokovania o mimosúdnom riešení sporu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní konštatuje, že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi. Prvým identifikovaným obdobím nečinnosti v trvaní takmer 10 mesiacov je obdobie od vrátenia súdneho spisu najvyšším súdom na ďalšie konanie okresnému súdu 9. apríla 2008 do prvého uskutočneného pojednávania vo veci 27. januára 2009, keď okresný súd rozhodol rozsudkom. Druhým obdobím nečinnosti je obdobie v trvaní necelých dvoch rokov od vrátenia veci na ďalšie konanie krajským súdom 24. júna 2010 v dôsledku zrušenia rozsudku okresného súdu uznesením krajského súdu (sp. zn. 2 Co 177/2009 z 20. mája 2010) do ďalšieho relevantného úkonu okresného súdu vo veci, a to pojednávania uskutočneného 5. júna 2012. Od 5. júna 2012 do prerušenia konania uznesením z 12. septembra 2013 okresný súd síce určil dva termíny pojednávaní, avšak tieto sa neuskutočnili, pretože prvé pojednávanie bolo odročené v dôsledku ospravedlnenej neúčasti právnej zástupkyne žalobcu a druhé pojednávanie bolo zmarené v dôsledku úmrtia žalobcu. Ústavný súd prihliadajúc na skutočnosť, že ide o konanie, ktoré začalo v roku 1999, hodnotí aj toto obdobie v trvaní viac ako 15 mesiacov prísnejšie, teda ako zbytočný prieťah.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu obdobie nečinnosti okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu ̶ prerušenia konania uznesením z 12. septembra 2013 do právoplatného skončenia dedičského konania po zosnulom žalobcovi 16. augusta 2014 neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho neodôvodnenú nečinnosť v trvaní približne piatich rokov, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde, správanie sťažovateľky a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.