III. ÚS 479/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2014 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“), doplnená podaniami doručenými 4. apríla 2014, 7. apríla 2014, 9. apríla 2014, 2. júla 2014 a 29. septembra 2014, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 16/2011 a jeho rozsudkom z 11. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

K doplneniam sťažnosti a príloh, ktorými sťažovatelia viackrát rozširovali svoju sťažnosť jednak o právne zdôvodnenie, ako aj o množstvo príloh (aj nepotrebných), ústavný súd dodáva, že to viedlo k väčšej neprehľadnosti sťažnosti ako takej. Naopak, rozhodnutia, s ktorými sa ústavný súd považoval za potrebné oboznámiť (dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj prvostupňové rozhodnutie), sťažovatelia k sťažnosti nepriložili.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že existenciu vád konania uvedených v § 237 OSP, medzi ktoré patrí aj vada spočívajúca v tom, že postupom súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, nezistil. S uvedeným však sťažovatelia nesúhlasia, keďže podľa ich názoru ,,nedostatok riadneho odôvodnenia prvostupňového a odvolacieho súdu absentuje pri otázke posúdenia zodpovednosti Mesta Košice za škodu, ktorá žalobcom v 1. a 2. rade vznikla, pri otázke posúdenia začatia plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovaným v 2. až 7. rade a na uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade Mestu Košice a pri otázke posúdenia existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodnutí zaviazať žalobcov v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným v 2. až 7. rade vo výške 24.635,­ EUR“.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľov nemožno zistiť právny názor najvyššieho súdu na otázku, „kedy začala plynúť objektívna premlčacia lehota na náhradu škody uplatnenej voči žalovanému v 1. rade Mestu Košice“. Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú, že „investovali svoje peňažné prostriedky v značnej výške do stavebných prác a dodávok na predmetnej nehnuteľnosti na , čím ju zhodnotili a tým sa žalovaní v 2. až 7. rade sa na úkor žalobcov obohatili, bezdôvodné obohatenie do dnešného dňa nevydali a žalovaný v 1. rade Mesto Košice žalobcom v 1. a 2. rade svojim konaním spôsobil škodu, lebo v rozhodnom období vykonávalo oprávnenia vlastníka nehnuteľnosti na , ktoré v skutočnosti nemalo a zavinilo, že žalobcovia v 1. a 2. rade investovali svoje peňažné prostriedky do nehnuteľnosti na v dobrej viere, že si predmetné zrekonštruované nehnuteľnosti v budúcnosti v zmysle zákona č 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov od Mesta Košice odkúpia za úradne určenú cenu do svojho vlastníctva a teda v domnení, že investujú do svojho budúceho majetku a nie, že investujú do majetku neznámych osôb trvale žijúcich mimo územia Slovenskej republiky, od ktorých je fakticky nemožné nútene vymôcť zaplatenie akejkoľvek pohľadávky, pokiaľ sa ju nerozhodnú zaplatiť dobrovoľne.“.

Ďalej týmto doplnením sťažnosti sťažovatelia konkretizovali svoje námietky proti rozsudku najvyššieho súdu o „arbitrálnosť (svojvôľu) v dôkaznom a rozhodovacom procese a odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody na základe ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol stabilizovaný výklad daný v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo judikátu: 106/2003 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. Apríla 2001, sp. zn. MCdo 2/1), podľa ktorého výšku nárokov oprávneného držiteľa na náhradu nákladov, ktoré oprávnene vynaložil na vec počas oprávnenej držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu veci vlastníkovi. Počiatok plynutia premlčacej doby na náhradu nákladov, ktoré oprávnený držiteľ účelne vynaložil na nehnuteľnú vec počas oprávnenej držby, začína v deň po vydaní predmetu držby jeho vlastníkovi.“.

Ďalej sťažovatelia namietajú, že doterajší predpojatý formalizmus zo strany najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní, ako aj v súdnych konania, ktoré mu predchádzali na okresnom súde a krajskom súde, „mal za následok nevymožiteľnosť práva žalobcov v 1. a 2. rade a ako súhrnu zákonných a faktických možností na dosiahnutie uplatneného právneho nároku, čim došlo k porušeniu práva sťažovateľov ... zakotveného v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V ďalšom doplnení sťažnosti z 9. apríla 2014 sťažovatelia poukazujú na to, že im vznikol nárok na „zaplatenie peňažnej náhrady za vykonané stavebné práce a dodávky, ktorými zrekonštruovali a zhodnotili nehnuteľnosť na . Žalovaný v 2. až 7. rade sa na úkor sťažovateľov obohatili tým, že sa ich majetok zväčšil a Mesto Košice sa bezdôvodne obohatilo, tým, že sa jeho majetok nezmenšil, tým že sťažovatelia plnili za Mesto Košice, čo podľa zákona č. 138/1991 Zb. majetku obcí malo plniť samo Mesto Košice a to predmetnú nehnuteľnosť zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať... Predmetná nehnuteľnosť... bola delimitovaná z Bytového hospodárstva š. p. na Mesto Košice na základe delimitačného protokolu č. 130 zo dňa 4. 11. 1992, ktorý deklaroval prechod majetkových práv na Mesto Košice a Mesto Košice nadobudlo do svojho majetku predmetnú nehnuteľnosť dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Žalovaný v 2. až 7. rade rod. a spol. ako aj Mesto Košice prvý krát podali návrh na zápis do listu vlastníctva boli do listov vlastníctva ako vlastníci nehnuteľností zapísaný až v roku 1997... Predmetná nehnuteľnosť... bola zverená ako národný majetok do správy Domovej správe ako celok na základe Rozhodnutia Finančného odboru rady

Sťažovatelia preto na základe uvedeného navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil: 1. Základné právo sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1M Cdo 16/2011... o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 15C/1377/2001 zo dňa 26. 03. 2010 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/155/2010 zo dňa 16. 11. 2010, porušené bolo. 2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 16/2011 zo dňa 11. 12. 2013 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Sťažovateľom v 1. a 2. rade priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €... 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov v 1. a 2. rade Mgr. Moniky Dunčákovej advokátky náhradu trov konania...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pre predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sa ďalej uvádza že „Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v mimoriadnom dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani takáto vada však dovolacím súdom v konaní zistená nebola. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.“.

Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli, že žalobcovia vynaložením investícií na uvedenú nehnuteľnosť poskytli žalovaným 2/ až 7/ plnenie bez právneho dôvodu, ktoré zakladá ich bezdôvodné obohatenie. S touto právnou kvalifikáciou žalobcami uplatneného nároku sa stotožnil aj generálny prokurátor, nesúhlasil však so závermi súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej doby. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi

deň. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

Rovnaký prístup sa prezentuje aj v teórii (porovnaj Imrich Fekete, Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 515 – 516; Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák a kolektív, Občanský zákoník I. Komentář, C. H. Beck, Praha 2008, 1. vydanie, str. 554; Josef Vaněk, Neoprávnený majetkový prospech, Bratislava 1989, str. 169 – 172). Pokiaľ generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní tvrdil, že na začatie plynutia objektívnej premlčacej doby je nevyhnutný aj ďalší predpoklad, a to existencia povinnej osoby, voči ktorej sa oprávnený môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia (zrejme v zmysle vedomosti oprávneného o povinnej osobe), s týmto jeho názorom sa nemožno stotožniť, nakoľko plynutie tejto premlčacej doby podmieňuje okolnosťou, ktorej splnenie zákon nevyžaduje. Z podaného výkladu je tak zjavné, že objektívna premlčacia doba môže uplynúť a z tohto dôvodu sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia môže premlčať bez toho, že by sa oprávnený o bezdôvodnom obohatení alebo obohatenom subjekte vôbec

Deklaratórne rozhodnutia teda zostávajú svojou povahou skutočnosťou len procesnou, vytvárajúcou procesné vzťahy založené záväzným výrokom súdu o hmotných subjektívnych právach, ktoré jestvovali už pred vydaním rozhodnutí a ktoré majú teda účinky ex tunc. Deklaratórny rozsudok nemá preto vplyv na existenciu hmotnoprávnych vzťahov medzi účastníkmi konania (k tomu porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. februára 2012 sp. zn. 28 Cdo 208/2012). Rozsudky vydané vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 23C 533/97, právoplatné 27. júla 1999, resp. 23. októbra 1999, s ktorými generálny prokurátor spájal názor o začatí plynutia objektívnej premlčacej doby, tvrdiac, že objektívna premlčacia doba mohla začať plynúť najskôr 27. júla 1999, majú povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzujú už jestvujúce hmotné práva, nekonštituuje sa nimi žiadny nový právny stav a nie je daný dôvod od nich počítať začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Všeobecne platí, že bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu

So zreteľom na to, že žalovaní 2/ až 7/ už v konaní pred súdom prvého stupňa právne relevantným spôsobom vzniesli námietku premlčania, dovolací súd považuje za správny aj záver nižších súdov, že v danej situácii nebolo možné žalobcom premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažovateľmi namietaný postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 16/2011 pri prerokovaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a jeho napadnutý rozsudok opodstatňujú prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľmi formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ich označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovatelia v sťažnosti v podstate namietajú: ­ z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je možné zistiť právny názor najvyššieho súdu na otázku, kedy začala plynúť objektívna premlčacia lehota na náhradu škody uplatnenej proti mestu Košice ako žalovanému v 1. rade, ­ najvyšší súd sa nezaoberal existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP na strane sťažovateľov vo vzťahu k priznaniu trov konania úspešným žalobcom v 2. až 7. rade, ­ najvyšší súd síce skonštatoval, že nezistil vadu spočívajúcu v tom, že postupom súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, avšak nedostatočné

odôvodnenie

rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu považujú sťažovatelia za skutočnosť, ktorá mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom, ­ najvyšší súd sa nezaoberal návrhom sťažovateľov na preskúmanie podmienok konania v zmysle § 103 OSP, a to či účastníci súdneho konania mali v čase rozhodovania dovolacieho súdu spôsobilosť mať práva a povinnosti.

Vo vzťahu k prvej a druhej námietke sťažovateľov ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd podrobne preskúmal mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané v právnej veci sťažovateľov, ktoré bolo odôvodnené § 243f ods. 1 písm. c) OSP – t. j. nesprávnym právnym posúdením veci, a to v súvislosti s uplynutím objektívnej premlčacej doby iba vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaných v 2. až 7. rade (a nie aj k náhrade škody zo strany mesta Košice ako žalovaného v 1. rade).

Taktiež generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní ani len okrajovo nepoukázal na aspekt uplatnenia § 150 ods. 1 OSP pri priznaní trov konania úspešným žalovaným.

S uvedeným súhlasí aj ústavný súd, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2010, v ktorom sa vo vzťahu k otázke zodpovednosti za škodu spôsobenú žalovaným v 1. rade uvádza: „Základným predpokladom zodpovednosti za škodu vo všeobecnosti je porušenie právnej povinnosti. Touto sa rozumie buď povinnosť zákonná alebo zmluvná. Je zrejmé, že medzi žalobcom v I. rade a žalovaným v 1. rade nedošlo k uzavretiu Zmluvy o budúcej zmluve č. 23/94 zo dňa 22. 6. 1994, lebo táto bola uzavretá medzi Mestskou časťou Košice

31. 8. 1995. Mestská časť sa v čl. 4 zmluvy zaviazala po vydaní kolaudačného rozhodnutia OBUŽP uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme predmetného bytu a do 15 dní po vydaní kolaudačného rozhodnutia s tým, že záväzok uzavrieť zmluvu o nájme zaniká v prípade nerealizovania stavebných úprav podľa stavebno

Z vykonaného dokazovania v konaní je zrejmé, že Mesto Košice riadnu účtovnú evidenciu o svojom majetku, majetkových a iných právach a záväzkoch v rozhodnom období neviedlo aj keď zo strany 3 Protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku, majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí uzavretého dňa 4. 11. 1992 medzi odovzdávajúcim Bytovým hospodárstvom š.p. a preberajúcim Mesto Košice, ktorý sa nachádza na č. l. 26 spisu Okresného súdu Košice I č. k. 23C/553/97 vo veci a spol. proti Mestu Košice, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorý spis bol pripojený ako dôkaz k tejto veci, vyplýva, že nehnuteľnosť na bola Mestu Košice odovzdaná medzi odovzdávanými majetkovými právami a záväzkami, teda k pochybeniu došlo ešte pri preberaní vlastníctva nehnuteľného majetku podľa Zákona o majetku obcí, zákona SNR č.

Pre splnenie podmienky zodpovednosti je ľahostajné, či škoda bola spôsobená úmyselne alebo z nedbanlivosti. Úmyselné zavinenie ako kvalifikovanú formu zavinenia musí však preukázať poškodený. Prezumpcia platí len pre zavinenie, nie však pre špeciálne zavinenie úmyselné. Žalobcovia v 1. a 2. rade v konaní nepreukázali úmyselné zavinenie zo strany žalobcu v 1. rade vo forme úmyslu, či už priameho alebo nepriameho.

Ďalej krajský súd vo svojom rozsudku zo 16. novembra 2010 vo vzťahu k nároku sťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovaným v 2. až 7. rade zaujal stanovisko, v ktorom sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že tento nárok je premlčaný v dôsledku uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby, a ďalej k oprávnenosti držby uviedol, že „odvolacia námietka žalobcov, že súd mal pre svoje rozhodnutia aplikovať § 130 ods. 3 v spojení s ust. § 101 Obč. zákonníka neobstojí. § 130 ods. 3 Obč. zákonníka síce výslovne ustanovuje, že oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia, pričom trojročná premlčacia doba podľa odvolateľov začne plynúť odo dňa vrátenia nehnuteľnosti.

Krajský súd sa však nestotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom smere, že žalovaní v 2. až 7. rade už neboli pasívne vecne hmotnoprávne legitimovaní v čase rozhodnutia vo veci, pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že predmetný byt bol odpredaný a následne , „naopak, povinnosť žalovaných v 2. až 7. rade vydať žalobcom v 1. a 2. rade bezdôvodné obohatenie, pokiaľ by nárok nebol premlčaný, získaný tým, že zhodnotili nehnuteľnosť v ich vlastníctve, ktorú následne žalovaní v 2. až 7. rade predali, neprešla s prechodom vlastníckeho práva na ďalších kupujúcich, teda žalovaní v 2. až 7. rade sú pasívne hmotnoprávne legitimovaní v tomto konaní“.

V závere rozsudku zo 16. novembra 2010 krajský súd uviedol, že „Vzhľadom na úspešne vznesenú námietku premlčania a na skutočnosť, že premlčané právo nie je možné pri úspešne vznesenej námietke premlčania priznať, už zostalo právne bezvýznamným posudzovať otázku, či môže byť vyhovené žalobe o plnenie, ak žalobcovia žalujú spoločne a nerozdielne žalovaného v 1. rade z titulu náhrady škody a zároveň z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaných v 2. až 7. rade.“.

Krajský súd ako súd odvolací preto v súlade s § 219 ods. 1 OSP rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a „v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o premlčanie uplatneného nároku žalobcov ako voči žalovanému v 1. rade, tak i voči žalovaným v 2. až 7. rade“.

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Preto vyhodnotenie najvyššieho súdu, že vady konania podľa § 237 OSP neexistujú, považuje ústavný súd v okolnostiach preskúmavanej veci za zodpovedajúce stavu veci.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom na podnet sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý plne postačuje na konštatovanie, že generálny prokurátor, teda aj sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd v závere zdôrazňuje, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že najvyšší súd sa nezaoberal ich návrhom na preskúmanie podmienok súdneho konania v zmysle § 103 OSP a rozhodol vo veci podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora napadnutým rozsudkom v čase, keď žalovaní v 3. a 5. rade „už nežili a nemali procesnú spôsobilosť byť účastníkmi konania“, ústavný súd poukazuje na § 107 ods. 1 OSP, podľa ktorého mohol najvyšší súd pokračovať v konaní aj s dedičmi žalovaných v 3. a 5. rade, ktorí stratili spôsobilosť byť účastníkmi konania, pričom zamietnutie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora ako mimoriadneho opravného prostriedku nemohlo nijako ovplyvniť výsledok konania ani vo vzťahu k dedičom zomrelých žalovaných. Ani neuvedenie týchto dedičov v záhlaví rozsudku najvyššieho súdu nezakladá také porušenie práv sťažovateľov, na ktoré by musel ústavný súd prihliadnuť. Toto pochybenie je možné odstrániť podľa § 164 OSP v spojení s § 243c OSP a § 243i OSP opravou záhlavia rozsudku ako inú zrejmú nesprávnosť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozsudkom najvyššieho súdu (obdobne napr. III. ÚS 292/08 a III. ÚS 160/09, III. ÚS 217/2010).