III. ÚS 485/2015

1. Základné právo , na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť , trovy konania v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Mišuru, PhD., Záhradnícka 27, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 485/2015-13 zo 6. októbra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo/14/2013 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá.

Následne zamestnávateľ sťažovateľovi oznámil, že postupuje v súlade s ustanovením § 129 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) a 26. septembra 2012 doručil sťažovateľovi výpoveď, ktorá mala mať účinky skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, s tým, že navrhovateľ nevyjadril súhlas s trvalým preložením. Pretože predmetná výpoveď (rozhodnutie prvého stupňa) žalovaného neobsahovala žiadne poučenie o opravnom prostriedku, podal sťažovateľ, keďže bol toho názoru, že zamestnávateľ mal postupovať v súlade s § 131 zákona o štátnej službe a pokračovať v konaní začatom pred 1. novembrom 2009, v zákonnej lehote proti tomuto rozhodnutiu v súlade s ustanovením § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. v spojení s ustanovením § 137 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 312/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. októbra 2009 v zákonom ustanovenej lehote odvolanie. Toto odvolanie zamestnávateľ vybavil 21. decembra 2012 odpoveďou sp. zn. 200/2546/2012.

Na žalobu podanú proti tejto „odpovedi“ krajský súd rozsudkom č. k. 1 S/48/2013- 148 z 27. júna 2013 „rozhodnutie žalovanej Pôdohospodárskej platobnej agentúry – odpoveď č. 200/2546/2012 zo dňa 21.12.2012 v spojení s rozhodnutím žalovanej zo dňa 26.9. 2012 č. 120/1698/2012 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie“. Na odvolanie zamestnávateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára 2015 rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená vecne a miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava I.

Napokon sťažovateľ namietol nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu, keď tento v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP jasne a zrozumiteľne a v ústavne konformnom rozsahu neuviedol úvahy, ktorými sa spravoval. Absencia náležitého a presvedčivého odôvodnenia priamo zasahuje do už označeného práva. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nevysporiadal ani so špecifickými námietkami sťažovateľa, ktoré boli a sú založené priamo na prechodných ustanoveniach zákona č. 400/2009 Z. z. v citovanom ustanovení § 131, „ktorého znenie priamo popiera konštatovanie Porušovateľa na str. 5 Uznesenia, že žalovaný preto od 1. novembra 2009 nebol oprávnený vydávať o skončení štátnozamestnaneckého pomeru rozhodnutia s odôvodnením podľa Správneho poriadku…“.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil 16. novembra 2015 vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom zdôraznil, že pred začatím konania vo veci samej sa predovšetkým zaoberal otázkou, či predmet žaloby patrí do preskúmania zákonnosti správneho súdnictva a či bola uvedená právna vec prejednaná a rozhodnutá vecne správne príslušným krajským súdom. Považoval za nesporné, že sťažovateľovi bola daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru v čase účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z., pričom týmto svojím jednostranným právnym úkonom nerozhodovala o skončení pracovného pomeru k dátumu pred začiatkom účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z. Preto podľa najvyššieho súdu sťažovateľ ani nemohol dôvodne predpokladať, že sa bude postupovať podľa predpisov platných do 31. októbra 2009, lebo sa výpoveďou žalovanej nerozhodlo o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa k dátumu pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z.

Námietku sťažovateľa, že nekonal v súlade s § 213 ods. 2 OSP, označil za nedôvodnú, lebo na tento postup neboli splnené podmienky. Poukázal na to, že z rozsudku krajského súdu, ako aj zo samotného odvolania je zrejmé, že právna argumentácia žalovanej bola práve založená na právnom názore, ku ktorému sa priklonil aj najvyšší súd, a teda pre sťažovateľa nemohli byť ustanovenia použitého právneho predpisu neznáme a mal sa možnosť k nim vyjadriť.

Najvyšší súd dôrazne oponoval tvrdeniu sťažovateľa o zjavnej nedôvodnosti a arbitrárnosti označeného rozsudku. Poukázal na konštantnú judikatúru ústavného súdu (napr. rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 508/2010-15 z 25. novembra 2010), v zmysle ktorej skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Sťažovateľ tvrdí, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že najvyšší súd vyhodnotil výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru danú sťažovateľovi ako samostatný právny úkon – oddelený od predchádzajúceho konania zamestnávateľa o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa začatého vydaním rozhodnutia sp. zn. 120/112/2009 z 22. januára 2009, ktoré bolo zrušené rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 po opätovnom potvrdení rozhodnutiami sp. zn. 101/345/2009 zo 7. apríla 2010 (zrušené rozsudkom krajského súdu č. k. 4 S/88/2009-80 z 8. októbra 2010) a sp. zn. 101/2427/2010 zo 14. decembra 2010 (zrušené rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012). Najvyšší súd tak podľa sťažovateľa ignoroval to, že „výpoveď“ bola daná stále v rámci tohto správneho konania začatého za účinnosti zákona o štátnej službe č. 312/2001 Z. z., preto ju podľa sťažovateľa treba posudzovať ako správne rozhodnutie práve podľa zákona č. 312/2001 Z. z., hoci bola (vy)daná až za účinnosti nového zákona o štátnej službe č. 400/2009 Z. z., a to vzhľadom na jeho prechodné ustanovenie § 131.

Najvyšší súd aj vo svojom vyjadrení zotrval na stanovisku, že výpoveď daná sťažovateľovi je právnym úkonom urobeným v režime zákona č. 400/2009 Z. z., a teda nie je správnym rozhodnutím. Z tohto dôvodu je toho názoru, že postupoval správne a v súlade so zákonom, keď konanie o žalobe sťažovateľa podľa § 247 a nasl. OSP zastavil a vec postúpil okresnému súdu, aby o veci ako o pracovnoprávnej rozhodol.

Z obsahu spisového materiálu je nesporné, že štátnozamestnanecký pomer sťažovateľa bol prvýkrát skončený rozhodnutím jeho zamestnávateľa sp. zn. 120/112/2009 z 22. januára 2009 v spojení s rozhodnutím sp. zn. 101/345/2009 zo 7. apríla 2009. Tieto rozhodnutia boli dvakrát predmetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pred krajským súdom. V skoršom konaní krajský súd rozsudkom č. k. 4 S/88/2009-80 z 8. októbra 2010 zrušil „len“ správne rozhodnutie druhého stupňa, t. j. rozhodnutie vedúceho služobného úradu sp. zn. 101/345/2009 zo 7. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po tom, ako vedúci služobného úradu rozhodnutím sp. zn. 101/2427/2010 zo 14. decembra 2010 opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti jeho rozhodnutiu sp. zn. 120/112/2009 z 22. januára 2009 (odvolanie sťažovateľa odmietol a rozhodnutie potvrdil), krajský súd rozsudkom č. k. 2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 zrušil obe rozhodnutia zamestnávateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zrušenie prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa (t. j. rozhodnutia sp. zn. 120/112/2009 z 22. januára 2009 a rozhodnutia sp. zn. 101/2427/2010 zo 14. decembra 2010) súdom a vrátenie veci na ďalšie konanie znamená, že správne konanie o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa nie je právoplatne skončené a zamestnávateľ ako správny orgán bol povinný v ňom pokračovať, a to napriek tomu, že medzičasom, dňom

1. novembra 2009, nadobudol účinnosť zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z.“).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára 2015 tak svojimi účinkami porušilo základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie. Preto ústavný súd skonštatoval porušenie označených práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Ústavný súd zároveň toto uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Tým sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám nanovo vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru, pričom je viazaný tu vyslovenými právnymi názormi ústavného súdu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a vyjadrenie k vyjadreniu najvyššieho súdu) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu v sume 419,49 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 444,66 €. Keďže sťažovateľ nepredložil doklad o registrácii jeho právneho zástupcu ako platcu DPH, ústavný súd priznanú náhradu trov právneho zastúpenia o jej sumu nenavýšil.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015