III. ÚS 485/2022

3. Okrem všeobecnej deklarácie o význame médií je však dôležité vnímať aj ich moc. Nie nadarmo sa vraví, že sú tzv. štvrtou mocou v štáte a v prípade koncentrácie na konkrétnu osobu alebo udalosť dokážu svojou mocou navodiť kontext zásadne pozitívny, ale aj zásadne negatívny. Keď sťažovateľ podal svoju ústavnú sťažnosť a mohol som sa s ňou oboznámiť, jedna z prvých myšlienok, ktorá mi napadla, bola, že ústavný súd má v tejto chvíli možnosť svojou interpretačnou autoritou dopomôcť k vyriešeniu viacerých neuralgických bodov týkajúcich sa tzv. justičnej žurnalistiky. Považujem za veľmi dôležité, aby články popisujúce súdne konania boli autentické, keďže novinári sú predĺženou rukou verejnosti a práve prostredníctvom nich a vďaka nim sa dozvedáme informácie takpovediac z prvej ruky. Keďže je v tejto súvislosti kľúčové dodržiavanie princípov, ako je napr. prezumpcia neviny (prejavuje sa napríklad v tom, že s rovnakým dôrazom a vyvážene je potrebné informovať o stanoviskách obžaloby, ako aj obhajoby, alebo v potrebe hodnotiť dôkazy v prospech, resp. neprospech obvineného rovnako intenzívne a vyvážene), a častokrát je ozaj sporné, o čom a akou formou sa môže informovať, ingerenciu ústavného súdu preto považujem za náležitú. Vzhľadom na procesné odmietnutie veci (nedodržanie lehoty a subsidiarita) a vzhľadom na to, že ústavný súd nepristúpil ani len k tzv. kvázi-meritórnemu odmietnutiu podania z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, mi ostala len platforma odlišného stanoviska. Ako bude z nasledujúceho textu zrejmé, nepovažujem procesné vybavenie posudzovanej veci za adekvátne.

5. Tamojší sťažovateľ pán Dâmaso bol novinárom periodika Público, pričom napísal niekoľko článkov týkajúcich sa zástupcu šéfa parlamentnej frakcie Sociálnodemokratickej strany, ktorá bola v tom čase pri moci. Pán Dâmaso vo svojich textoch odhalil určité aspekty skutočností zhromaždených prokuratúrou a poukázal na oficiálne obvinenie daného politika. Po zverejnení článkov bolo začaté trestné stíhanie proti politikovi a ten onedlho odstúpil z funkcie podpredsedu strany. Následne bolo začaté trestné stíhanie aj proti novinárovi pre prečin porušenia segredo de justiça (pojem podobný tomu, ktorý sa bežne označuje výrazom „tajnosť vyšetrovania“), za ktorý bol aj odsúdený. Vnútroštátny súd poukázal na to, že problémom bol konkrétny článok uverejnený 5. novembra 1998, kde boli uvedené aj doslovné opisy obsahu podaní prokurátora. ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal, že články novinára sa týkali prípadu verejného významu, pričom dodal, že tlač má povinnosť informovať verejnosť o deliktoch, z ktorých sú politici obvinení. Ďalej uviedol, že politici nevyhnutne a zámerne vystavujú každé svoje slovo a skutok dôkladnej pozornosti novinárov a verejnosti všeobecne a spomenul aj odporúčanie č. 13 Výboru ministrov Rady Európy, ktoré zdôrazňuje právo novinárov na slobodný prenos informácií o fungovaní systému presadzovania práva. Súd vo veci dospel k záveru, že záujem o uverejnenie článku prevažuje nad cieľom ochrany tajomstva vyšetrovania, a to aj napriek úplne zákonnému a spravodlivému charakteru tohto cieľa.

7. Na tomto mieste považujem za potrebné akcentovať doktrinálny záver o tom, že si nemožno myslieť, že otázky, ktorými sa zaoberajú súdy, nemôžu pred tým, než súdne konanie prebehne, resp. počas toho, ako prebieha, vyvolať diskusiu inde, či už v odborných časopisoch, bežnej tlači, alebo u širokej verejnosti. K funkcii médií spočívajúcej v sprostredkovaní takýchto informácií a myšlienok sa totiž nedielne pridáva právo verejnosti na ich prijímanie. Tu je však potrebné dôsledne brať do úvahy právo každého na spravodlivý proces, ako je zaručené v čl. 6 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Tourancheau a July v. Francúzsko z 25. 11. 2005, sťažnosť č. 53886/00). ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane akcentoval, že novinári by mali mať už uvedené na pamäti pri podávaní správ o prebiehajúcich trestných konaniach. Dôvodom je to, že hranice prípustného komentára by nemali zahŕňať vyjadrenia, ktoré by mohli (či už úmyselne, alebo neúmyselne) znížiť šancu dotknutých osôb na spravodlivý súdny proces, prípadne podkopať dôveru verejnosti v úlohu, ktorú zohrávajú súdy pri výkone trestného súdnictva (pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Pinto Coelho v. Portugalsko z 28. 6. 2011, sťažnosť č. 28439/08).

II. Procesné podmienky a ich splnenie

8. Ako som už naznačil, väčšina senátu ústavného súdu dospela k záveru, že podanie ústavnej sťažnosti bolo realizované po lehote a súčasne došlo k akcentovaniu princípu subsidiarity ústavnej sťažnosti. Dôvodom toho záveru bolo to, že sťažovateľ nebol prítomný na pojednávaní Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“), na ktorom zákonný sudca rozhodol o opatrení, ktoré istým spôsobom regulovalo pôsobenie médií na pojednávaniach týkajúcich sa konkrétnej kauzy, ktorú médiá priebežne sledujú. Ďalej mu bolo vytknuté aj to, že postup v zmysle § 253 ods. 10 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) nevyužil.

10. Aj ja uznávam, že výklad sťažovateľa o zachovaní lehoty je výkladom extenzívnym, no určite nie nemožným, a práve okolnosti veci ma primäli sa k nemu prikloniť. Dôvodom je aj argumentácia sťažovateľa založená na tom, že už sa o obdobnom opatrení v inej sledovanej kauze rozhodlo v jeho prítomnosti a dožadoval sa priamo na mieste vysvetlenia, resp. konfrontácie priamo s predsedníčkou senátu, no slovo nedostal (k matérii tohto problému odkazujem na ďalej uvedený text). Z uvedeného dôvodu rozumiem istej taktike sťažovateľa, ktorý si na podanie ústavnej sťažnosti vybral konanie, kde bolo možné čo najčistejšie dospieť k splneniu podmienok na prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (jasný moment oboznámenia sa doručením, opatrenie je formulované do budúcna a opatrenie má aj písomnú formu a nielen ústnu organizačnú povahu). Považoval som za dôvodné, aby bola táto vec prijatá na ďalšie konanie a dostala sa do fázy meritórneho prieskumu. K otázke aplikácie § 253 ods. 10 TP a jeho paralyzačnom nebezpečenstve pri použití extenzívneho výkladu píšem v ďalšom texte.

III. Diskurz ako hlavná cesta k tvorbe doktrín

11. Rovnako ako ESĽP, tak aj ústavný súd už v minulosti opakovane vyslovili, že právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho základné právo (II. ÚS 28/96, II. ÚS 7/00, III. ÚS 169/03). Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie chráni možnosť získať informácie nielen pasívnym správaním, ale aj aktívnym správaním oprávnenej osoby (III. ÚS 1/2018).

15. Skúsme si totiž predstaviť, že by na miestach pre verejnosť sedelo 20 osôb, z ktorých každá by sa chcela so sudcom „pozhovárať“ a osobne mu vysvetliť jej dôvody a pohnútky konkrétneho správania a prístupu. Aj napriek tomu, že ide o príklad ad absurdum, až o takú absurditu nepôjde. Tak ako v každom segmente trhu, aj na trhu mediálnom existuje istá forma zdravého súperenia. Je pochopiteľné, že každé médium sa snaží prísť čo najskôr s konkrétnou informáciou a predbehnúť svojich konkurentov. Rovnako existuje a je prítomná aj snaha o zabezpečenie tzv. exkluzivity, čo by mohlo práve v analyzovanom kontexte vytvoriť platformu na súperenie aj na súdnom pojednávaní, kde bude každý chcieť „dostať slovo“. Z pojednávania by sa tak stala neplánovaná tlačová konferencia súdu, čo by bol jav nežiaduci a nebojím sa povedať, že až ústavne neakceptovateľný. Je veľmi dôležité nezabúdať na to, že ak má spoločnosť vysoké očakávania od súdneho verdiktu, súd musí mať aj pokoj a ergonomické podmienky na svoju prácu.

16. Platí, že pánom v súdnej sieni je sudca a je jeho úlohou zabezpečiť si poriadok a riadny priebeh pojednávania civilného, ako aj trestného alebo administratívneho. Pokiaľ dochádza alebo hrozí jeho narušenie, súd má k dispozícii aj invazívne opatrenia, na ktoré môže využiť aj príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Je teda pochopiteľné, že pokiaľ predseda senátu bude primárne voliť striktný prístup a odmietne o svojich opatreniach diskutovať, nie je možné tvrdiť, že pôjde o prístup automaticky ústavne diskonformný. Samozrejme, za predpokladu, že nepôjde o excesívne správanie súdu.

18. Druhou z výhrad väčšiny senátu ústavného súdu bolo aj neuplatnenie § 253 ods. 10 TP, pričom aj napriek tomu, že som veľkým zástancom diskurzu, aj ten musí mať svoje hranice, a preto je zaujímavou právna otázka, ako sa postaviť k opatreniu súdu technicko-organizačnej povahy v zmysle § 10 ods. 18 TP, proti ktorému nie je v zmysle Trestného poriadku prípustný opravný prostriedok (k tomu pozri ČENTÉŠ, Jozef. Trestný poriadok: veľký komentár. 4. aktualizované vydanie. Žilina : Eurokódex, 2019. ISBN 9788081550874, 1038 s., s. 39.). Izolovane sa javí, že vzhľadom na absenciu opravného prostriedku v zmysle Trestného poriadku by mala byť automaticky prípustná ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Uvedenú úvahu nabúrava práve § 253 ods. 10 TP, podľa ktorého ten, kto sa cíti opatrením predsedu senátu pri vedení hlavného pojednávania ukrátený, môže žiadať, aby rozhodol senát, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť nie je prípustná. Takú žiadosť aj rozhodnutie o nej treba zaznamenať v zápisnici. Aj napriek tomu, že zákonodarca použil pojem „kto“, čo je určite možné interpretovať aj ako „ktokoľvek“, skôr by som sa v záujme toho, čo som už uviedol, prikláňal k interpretácii reštriktívnej a vzťahoval by som to na subjekty konania, a nie na verejnosť (v posudzovanej veci sa dokonca sťažovateľ pojednávania zatiaľ nezúčastnil, a teda je otázne, či vôbec bolo fakticky možné vyvolať postup podľa § 253 ods. 10 TP). Uvedený prístup zvolila aj predsedníčka senátu v inej veci, kde sa sťažovateľ na pojednávaní zúčastnil a skúšal využiť § 253 ods. 10 TP (bod 33 ústavnej sťažnosti), pričom tá skonštatovala, že právo podať senátu žiadosť o preskúmanie opatrenia majú aj tak len účastníci konania, a nie aj predstavitelia verejnosti. Dôvodom tohto môjho postoja je práve potreba predísť naznačenej transformácii súdneho konania na tlačovú besedu. Druhým dychom však lege ferenda uvádzam, že uvedený zákonný regulatív by si určite zaslúžil precizovanie na platforme zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), prípadne Trestného poriadku, kde by sa možnosť opravného prostriedku dala implementovať zavedením formalizovaného procesu, ktorý by bol riešiteľný napríklad mimo verejného pojednávania rozhodnutím ex cathedra.

20. V závere tejto časti si dovolím ešte krátku poznámku k väčšinovému uzneseniu a otázke subsidiarity. Otázka využitia § 253 ods. 10 TP zo strany verejnosti nie je otázkou, ktorá by bola stabilne doktrinálne ústavným súdom vyriešená. V zmysle judikatúry ESĽP za efektívny prostriedok nápravy je možné považovať taký, ktorý je (i) pre sťažovateľa prístupný, (ii) je spôsobilý privodiť pre sťažovateľa nápravu a (iii) ponúka sťažovateľovi rozumnú šancu na úspech v konaní. Tieto vlastnosti musia byť splnené kumulatívne. Okrem toho existencia efektívneho prostriedku musí byť istá nielen v teórii, ale aj v praxi v relevantnom čase. Spomínaná účinnosť je zo strany ESĽP vnímaná aj z toho hľadiska, či ponúka aspoň primerané vyhliadky na úspech. Ďalej ESĽP uvádza, že úlohou sťažovateľa je povinnosť „využiť obvyklým spôsobom“ pravdepodobne účinné a dostatočné prostriedky na zjednanie nápravy (por. rozsudok ESĽP z 26. 11. 2002 vo veci Bucheň v. Česká republika, sťažnosť č. 36541/97). Okrem spomínaných rozhodnutí odkazujem na rozhodnutie ESĽP vo veci Kontrová v. Slovenská republika (rozsudok z 31. 5. 2007, sťažnosť č. 7510/04), v ktorej akcentoval, že čl. 13 dohovoru zaručuje na vnútroštátnej úrovni dostupnosť prostriedku nápravy pre účely vymoženia podstaty práv a slobôd uvedených v dohovore, a to bez ohľadu na to, v akej podobe ich zaručuje vnútroštátny právny poriadok. Odkazujúc na uvedené rozhodnutia, uvádzam, že aj napriek tomu, že § 253 ods. 10 TP z môjho pohľadu nespĺňa už prvú podmienku ESĽP, keďže nie je pre sťažovateľa opravný prostriedok fakticky v plnom rozsahu prístupný (verejnosť na pojednávaní slovo nedostáva, pričom s ňou súd komunikuje výnimočne a zriedka), určite nejde o postup zapraxovaný, a teda ani princíp subsidiarity nemôže byť v posudzovanej veci prekážkou meritórneho prieskumu.

23. Otázka mediálneho pokrytia pojednávaní totiž býva otváraná v súvislosti s právom na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), keď práve on-line prenosy bývajú procesnými stranami označované ako „nápoveda“ dosiaľ nevypočutým svedkom. Áno, skutočne (v civilných, správnych a aj trestných procesoch) platí zásada, že verejné pojednávanie sa realizuje bez prítomnosti dosiaľ nevypočutých svedkov. Je štandardom, že ten, kto čaká sa na svoju výpoveď, ostáva pred dverami súdnej siene z dôvodu potreby vypovedať nezaťažený predošlými výpoveďami. Na prvý pohľad pôsobí až neakceptovateľne, že osoba, ktorá je vykázaná mimo pojednávacej miestnosti na účely čakania na svoju výpoveď, si môže čítať on-line prepis vyjadrení procesných strán a predošlých výsluchov. Mohlo by sa zdať, že bude výhodou vypočutie konkrétnej osoby čím neskôr, keďže táto môže svoju výpoveď prispôsobiť všetkým predošlým výpovediam. Uvedený pohľad je však vcelku zjednodušujúci.

24. Je potrebné si uvedomiť, že účasť verejnosti je prístupná každému, nielen novinárom. Ak teda niektorý zo svedkov, ktorý na svoju výpoveď ešte len čaká, pošle do publika ,,svojho zástupcu“, ktorý si obsah predošlých výpovedí zachytí, výsledok bude rovnaký. Zákaz akéhokoľvek reportovania z pojednávaní en bloc teda ústavne konformný v mojich očiach nebude. Článok 26 ústavy totiž právo na takýto reporting vo verejnom záujme v sebe obsahuje, a teda námietka obžaloby alebo obhajoby spočívajúca v tom, že o procese by sa nemalo informovať z dôvodu ovplyvňovania svedkov pro futuro, by nemala mať procesný úspech. Opak by mohol platiť v prípade špecifických okolností konkrétnej veci.

26. Zvukový prenos predseda senátu nepovolí, ak by to (a) rušilo priebeh hlavného pojednávania (je na to potrebné isté technické zázemie, ktoré ak by spôsobovalo diskomfort súdu alebo procesných strán, mohlo by dôjsť k naplneniu tejto skutkovej podstaty), (b) ak sa na hlavnom pojednávaní preberajú okolnosti tvoriace tajomstvo chránené osobitným zákonom (pôjde napríklad o prípady povinnej mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov alebo advokátov), (c) ak by zvukovým prenosom z priebehu hlavného pojednávania mohla byť ohrozená mravnosť, verejný poriadok alebo dôležitý záujem strán alebo svedkov (tu sa ponúka asi najširšia miera úvahy súdu, kde dokáže zvážiť okolnosti veci a premietnuť do rozhodnutia subjektívne špecifiká veci, ktoré budú odôvodňovať takéto nepovolenie) alebo (d) pri výsluchu ohrozeného svedka, chráneného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená. Malo byť teda pravidlom, že súd zvukový prenos má povoliť vždy a len vo výnimočných okolnostiach veci takýto súhlas nedá. Zákonodarca totiž formuloval pravidlo, z ktorého uviedol výnimky, ktoré si žiadajú náležité odôvodnenie. Zdá sa však, že dosiaľ bol v tejto súvislosti volený skôr prístup opačný a výnimočné bolo skôr povolenie zvukového prenosu. Akcentujúc princíp verejnosti súdneho konania, na ktorý imanentne nadväzuje nezastupiteľná úloha médií šíriť informácie, som toho názoru, že ide o trend nesprávny a mal by sa zmeniť.

28. Fenoménom dnešnej doby sú však on-line textové prenosy z pojednávaní, kde dochádza k prepisu deja v reálnom čase alebo s miernym časovým oneskorením. Keďže Trestný poriadok je predpis procesný, pripúšťa analógiu a na neregulované konanie by sa mala aplikovať norma najbližšia. V tomto prípade je on-line prenos bezpochyby najbližšie spomínanému zvukovému prenosu. Nie je totiž nečasté, že logická snaha o autenticitu popisu súdneho pojednávania spôsobí, že vyslaný redaktor konkrétneho média uvádza v reálnom čase aj konkrétne citácie výpovedí alebo prednesov procesných strán, ergo súdu. Pokiaľ by došlo k prepisu takmer všetkého, čo sa na verejnom procese povie, rozdiel medzi on-line prenosom a zvukovým prenosom nebude takmer žiadny.

30. Považujem za v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, že novinárska obec, ale aj ktokoľvek z verejnosti môžu o priebehu pojednávania šíriť informácie, pričom ich šírenie nepodlieha a ani nemôže in genere podliehať schvaľovaniu zo strany súdu. Je nesporné, že súčasťou tzv. justičnej žurnalistiky (kde je možné sledovať zopár skutočne erudovaných novinárov, ktorí sú v problematike naozaj nadštandardne zorientovaní) bývajú akési sumáre pojednávacích dní, resp. býva popisovaný priebeh pojednávania po istých relevantných častiach. Tomu nie je možné brániť a dokonca si myslím, že takéto bránenie by priamo narazilo na ústavný text a judikatúru ESĽP, na ktorú som poukázal v úvode. Ak je teda výsledným výstupom masovokomunikačných médií sumár, kde sa popíše v hrubých rysoch priebeh pojednávania a pokojne aj čiastkové výsledky výpovedí svedkov alebo znalcov, nemôže to byť problémom, ktorý by implikoval automaticky ústavnú diskonformitu.

33. Aj napriek tomu, že som naznačil taký postoj k zvukovému prenosu z hlavého pojednávania alebo verejného zasadnutia, že by mal byť zakázaný len výnimočne a zásadou by malo byť jeho povolenie, nesmie ísť v žiadnom prípade o mediálne preteky o exkluzivitu. Považujem za fair, ak médiá, ktoré majú záujem pokrývať konkrétny proces, hneď na úvod konania (ideálne v dostatočnom časovom predstihu pred prvým pojednávaním) požiadajú súd o možnosť realizácie zvukového prenosu, ktorý ak im bude povolený, môžu rozsiahlo citovať aj minútu po minúte (ak je povolený zvukový prenos ad maius, je povolený aj on-line textový prenos). Vzhľadom na technické možnosti dnešnej doby nevidím problém ani v tom, aby tento zvukový prenos bol povolený ľubovoľnému množstvu redakcií.

35. Aj napriek tomu, že som hovoril o zvukovom prenose, z textu bolo zrejmé, že vidím veľké paralely a veľkú podobnosť medzi zvukovým prenosom a podrobným on-line textovým prenosom. Uznávam v tejto súvislosti existenciu istého právneho vákua, ktoré spôsobilo to, že v praxi bývajú uplatňované rôzne prístupy a každá redakcia k realizácii justičnej žurnalistiky pristupuje trocha inak. Samotný on-line prenos má vždy iné atribúty, pričom s potencialitou čitateľského záujmu priamo úmerne stúpa aj detailnosť a čo najväčšia presnosť okamžitého výstupu. Nedá sa teda povedať, že každý jeden článok, ktorý popisuje priebeh súdneho procesu, je skutočne aj popisom minúty po minúte. Ak ale má redakcia realizovať podrobný on-line prenos, bolo by právne najčistejšie, ak by súd bol požiadaný o možnosť realizovať on-line prenos písanou formou tak, ako sa o to žiada pri zvukovom prenose. Získaním takéhoto súhlasu ex ante by to vyvrátilo už vopred pochybnosti o tom, či sa môže alebo nemôže realizovať. Opakujem, že odmietnutie takéhoto súhlasu so zvukovým a o to viac s on-line prenosom by malo byť skutočne len vo veľmi výnimočných prípadoch, pričom zdôvodnenie súdu by neobstálo, pokiaľ by bolo všeobecné a formalistické. Rovnako dopĺňam, že ani nepovolenie on-line prenosu z pojednávania nemôže znamenať absolútny zákaz konkrétnej redakcii písať o vybranej súdom pojednávanej kauze (keďže takéto informovanie nepodlieha povoľovaciemu procesu) a pôjde výlučne len o nepovolenie popisovania udalostí intenzívne minútu po minúte.