III. ÚS 490/2015

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006 z r u š u j e .

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť centov) na účet advokátskej kancelárie , , , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 490/2015-310 zo 6. októbra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 a jeho rozhodnutím sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006 (ďalej aj „napadnutý postup“ a „napadnuté rozhodnutie“), ktorým udelil súhlas Slovenskej informačnej službe (ďalej len „SIS“) na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „ITP“) .

K vyjadreniu krajského súdu predložil sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu stanovisko zo 4. decembra 2015, v ktorom uviedol, že «... z Vyjadrenia plynie, že Krajský súd si je vedomý jeho protiústavnosti, keďže v tomto smere výslovne uvádza, že bol neodôvodnený a poukazuje na analógiu s nálezom sp. zn. III. ÚS 97/2012 z 21. 11. 2012..., v ktorom Ústavný súd Súhlas 1 a ďalší súhlas na odpočúvanie vo veci sťažovateľa (práve kvôli ich nedostatočnému odôvodneniu) už zrušil. Na druhej strane však Krajský súd takýto postup označuje za „štandardný“, pričom v tejto súvislosti uvádza, že súd odkázal na dôvody uvedené v žiadosti SIS, ako aj na to, že v tom čase uvedený postup nebol upravený žiadnym procesno-právnym predpisom». Okrem toho sťažovateľ uviedol, že „... s rozhodnutím vo veci, ktorá je na Ústavnom súde momentálne vedená pod sp. zn.

III. ÚS 490/2015 (tak ako bola Uznesením prijatá na ďalšie konanie) bez nariadenia pojednávania súhlasíme“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, z vyjadrení účastníkov a zo spisového materiálu krajského súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti relevantné pre posúdenie veci sťažovateľa: Krajský súd rozhodnutím sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006 označeným v záhlaví ako „ROZHODNUTIE“ udelil podľa § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“) oprávnenému orgánu štátu súhlas na použitie ITP pri vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov u osoby sťažovateľa v byte na označenej adrese v jeho vlastníctve (ďalej len „súhlas“). Ďalej z tohto rozhodnutia vyplýva, že súhlas je daný na základe žiadosti oprávneného orgánu štátu z 26. januára 2006, podľa ktorej získanie informácií podľa § 2 ods. 1 písm. e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z. z.“) je v zmysle § 4 zákona č. 166/2003 Z. z. iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené. Súhlas bol udelený na dobu od 26. januára 2006 do 26. júla 2006. V rozhodnutí bolo podľa § 4 ods. 6 zákona č. 166/2003 Z. z. žiadateľovi uložené, aby v lehote „3 mesiacov“ predkladal sudcovi všetky potrebné podklady na skúmanie dôvodnosti trvania používania ITP. Rozhodnutie je v pravom dolnom rohu opatrené odtlačkom okrúhlej pečiatky krajského súdu a slovami „meno, funkcia, podpis sudcu“, ku ktorým je pripojený nečitateľný podpis, rovnakým spôsobom je vecne a právne vymedzený predmet a dôvod súhlasu aj v žiadosti, v ktorej sú navyše uvedené informácie k vecným dôvodom žiadosti, a v súdnom spise k súhlasu je tiež informácia o priebehu používania ITP a oznámenie o ukončení používania ITP. Ústavný súd konštatuje, že predmetná vec súvisí s vecou vedenou pod sp. zn. III. ÚS 97/2012, v ktorej nálezom č. k. III. ÚS 97/2012-229 z 20. novembra 2012 (ďalej aj „nález“), rozhodol, že: „1. Základné právo na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na ochranu súkromia podľa čl. 10 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 a jeho rozhodnutím z 23. novembra 2005 a v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 a jeho rozhodnutím z 18. mája 2006 p o r u š e n é boli. 2. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 z 23. novembra 2005 a rozhodnutie sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 z 18. mája 2006 týkajúce sa s a z r u š u j ú ...“

Aj keď v obsahu práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, prirodzene dominuje právo na ochranu súkromia, ústavný súd najprv posúdil postup a označené rozhodnutie krajského súdu z hľadiska procesnoprávnych limitov.

Bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal výkladom do úvahy prichádzajúcich zákonných procesných noriem, ktorými sa v danom prípade mal krajský súd spravovať, je zrejmé, že jeho postup v tejto špecifickej agende musí v prvom rade vychádzať z osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 166/2003 Z. z., najmä ustanovení § 2 až § 4.

Podľa § 4 ods. 3 písm. c) poslednej vety zákona č. 166/2003 Z. z. súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti, a takúto žiadosť vráti žiadateľovi.

Krajský súd v prípade súhlasu takto nepostupoval napriek tomu, že v žiadosti nie je uvedený druh ITP (§ 2 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z.) a účel, na ktorý mal byť ITP použitý, je vymedzený iba citovaním zákona [§ 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 166/2003 Z. z.], pričom nie je zrejmé, o aké „iné záznamy“ v daných prípadoch ide.

Ďalšou zákonnou náležitosťou žiadosti o súdny súhlas na použitie ITP požadovanou ustanovením § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 166/2003 Z. z. (uvedenie informácií o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti, pre ktorú bol ITP použitý) je premietnutie regulačného kritéria proporcionality do právnej úpravy. Takéto konkrétne informácie preukazujúce zlyhanie predchádzajúcich (miernejších) prostriedkov použitých orgánom štátu pri plnení úloh podľa § 2 ods. 1 písm. e) zákona č. 46/1993 Z. z. však udelený súhlas neobsahoval.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (III. ÚS 133/2010).

Ústavný súd už vo svojich rozhodnutiach v obdobných veciach vyslovil názor, že nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každom prípade, či už boli vydané na základe Trestného poriadku alebo na základe zákona č. 166/2003 Z. z. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu či príkazu sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o preskúmanie opodstatnenosti súhlasu či príkazu až dodatočne.

Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu či príkazu si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky na tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je súhlas či príkaz spravidla nepreskúmateľný (I. ÚS 114/2012, mutatis mutandis I. ÚS 274/05).

Súhlas krajského súdu bol udelený podľa § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. na základe žiadostí oprávneného orgánu štátu s odkazom na § 2 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z. z., podľa ktorého tu vymedzené orgány štátu môžu používať ITP v rozsahu podľa osobitných predpisov, a v danom konkrétnom prípade išlo o použitie ITP pre účely získania, sústredenia a vyhodnotenia informácií o skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky [§ 2 ods. 1 písm. e) zákona č. 46/1993 Z. z.]. Príslušné ustanovenia zmienených právnych predpisov ako jeden z predpokladov nariadenia tohto inštitútu teda vyžadovali existenciu dôvodného predpokladu, že využitím ITP budú získané informácie o skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky.

Sledovacie opatrenia predstavujú závažný zásah do sféry súkromia, pričom dotknuté osoby nemajú možnosť podať proti nariadeniu takéhoto opatrenia opravný prostriedok a o jeho realizácii sa môžu potenciálne dozvedieť až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol realizovaný. Musia preto disponovať účinnou možnosťou (za predpokladu, že získajú vedomosť o realizácii ITP) žiadať o jeho dodatočné preskúmanie. Ako už bolo uvedené, preskúmateľnosť dôvodnosti vydania takého súhlasu si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je daný súhlas spravidla nepreskúmateľný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter takýchto sledovacích opatrení by bolo neúnosné a kontraproduktívne uviesť v odôvodnení konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vydanie súhlasu, lebo tieto by mohli jeho účel zmariť. V skutočnosti je však opak pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter sledovacích opatrení nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli krajský súd k vydaniu predmetných súhlasov, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby potenciálne môžu o vydaní tohto rozhodnutia a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne (obdobne I. ÚS 274/05).

Ústavný súd konštatuje, že súhlas z hľadiska náležitosti, ktorou je uvedenie dôvodov na použitie ITP [§ 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 166/2003 Z. z.], požadované ústavné parametre nespĺňal. Prezentáciu dôvodov v podobe formálneho odkazu na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. e) zákona č. 46/1993 Z. z. bez bližšej špecifikácie konkrétnych skutočností, ktorú krajský súd zvolil, považuje ústavný súd za nedostatočnú, pretože oboznámenie sa s takto formulovanými dôvodmi nie je spôsobilé ozrejmiť súvislosti a okolnosti, na základe ktorých by osoba, ktorej sa tieto rozhodnutia týkajú, pochopila dôvodnosť zásahu do jej práva na súkromie.

Neoddeliteľnou súčasťou konštrukcie kontrolného mechanizmu zakotveného v zákone č. 166/2003 Z. z. je zverenie ochrany súkromia jednotlivcov do rúk zákonného sudcu garantujúceho nezávislosť a nestrannosť takéhoto dohľadu. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07, III. ÚS 212/2011). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Predmetný súhlas krajského súdu však transparentnú identifikáciu zákonného sudcu, ktorý ho mal udeliť, neposkytoval, pretože pri slovách „meno, funkcia, podpis sudcu“, meno a funkcia konkrétnej osoby sudcu nie sú uvedené, ale je k nim pripojený len nečitateľný podpis. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že akékoľvek následné zisťovanie konkrétnej osoby zákonného sudcu nič nemení na jeho nepreskúmateľnosti od samého začiatku. Uvedený mimoriadne závažný nedostatok súhlasu krajského súdu zbavil sťažovateľa možnosti presvedčivej záruky, že o zásahu do práv spojených s jeho súkromím rozhodol zákonný sudca. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia z uvedeného hľadiska sa tak premietla do jeho nelegálnosti a v konečnom dôsledku neprípustne zasiahla aj do základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, čo viedlo ústavný súd k záveru o porušení tohto práva napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd podľa § 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde listom č. k. Rvp 9195/2014-58 z 15. októbra 2014, ako aj listom č. k. III. ÚS 490/2015-347 zo 4. decembra 2015 vyzval SIS na oznámenie, či záznamy získané na základe napadnutého rozhodnutia krajského súdu boli zničené, resp. na predloženie zápisnice o ich zničení. Na poslednú výzvu ústavného súdu reagovala SIS listom č. p. 77/33-D-60/2016 z 15. januára 2016, v ktorom okrem iného uviedla, že k zničeniu výsledkov použitia ITP získaných na základe napadnutého rozhodnutia krajského súdu nedošlo, keďže jeho použitie okrem spravodajského účelu malo smerovať k získaniu dôkazových materiálov pre procesné úkony. Podľa oznámenia SIS výsledky použitia tohto ITP boli následne v súlade s ustanovením § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. uložené, v dôsledku čoho používajú zákonnú ochranu utajovaných registratúrnych záznamov spravodajskej povahy.

Z ustanovenia § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. pritom vyplýva, že ak údaje uchovávané v evidenciách už nie sú na plnenie ustanovených úloh potrebné, alebo ak je na to iný zákonný dôvod, je informačná služba oprávnená tieto údaje uložiť spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem súdu, v prístupe k nim.

Vo vzťahu k tretej hlave zákona č. 46/1993 Z. z. označenej ako „Vedenie evidencií“ dôvodová správa zo 17. novembra 1992 uvádzala, že „toto ustanovenie umožňuje informačnej službe viesť a využívať evidencie, ktoré majú priamu súvislosť s plnením úloh informačnej služby. Súčasne sa ustanovuje základný účel evidencií, ktorým je zhromažďovanie, uchovávanie a využívanie informácií. Navrhuje sa, aby informačná služba bola oprávnená s údajmi uchovávanými v evidenciách nakladať podľa uváženia a súčasne sa ukladá povinnosť ochraňovať údaje pred vyzradením, zneužitím, poškodením alebo zničením.“.

Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 €, ktoré mu má zaplatiť krajský súd, k čomu uviedol: „Vyššie uvedená výška finančného zadosťučinenia je len symbolická. Sťažovateľ totiž v zásade nemá záujem saturovať zásah do jeho vyššie uvedených práv formou finančnej kompenzácie. Uplatnenie tohto nároku má totiž pre sťažovateľa principiálny význam, keďže predstavuje vyjadrenie jeho snahy o vyriešenie zásadných ústavnoprávnych nejasností dotýkajúcich sa práva na ochranu súkromia v kontexte spravodajského použitia ITP.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušených práv v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia (IV. ÚS 210/04). Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera aj Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu považoval deklaráciu porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu za dostatočnú satisfakciu, preto jeho návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a ktoré jeho právny zástupca v liste zo 4. decembra 2015 vyčíslil celkovou sumou 2 845,87 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016