III. ÚS 492/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 492/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 111/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 77/2014 a takto

rozhodol:

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v napadnutom konaní vydal okresný súd 9. mája 2012 rozsudok, ktorým sťažovateľovu žalobu zamietol, pričom sa tak podľa neho dopustil „vydania tzv. šokujúceho rozhodnutia“. Uvedený rozsudok mal okresný súd doručovať účastníkom konania viac ako rok, čo podľa neho «nesvedčí o efektívnej práci súdu... Po opakovanom predložení spisu a dodnes je KS Ba je pasívny. Výsledkom je, že stav právnej neistoty v danej kauze v neprospech trvá už osem rokov!... Sťažovateľ... tvrdí, že OS Ba II bol od marca 2006 do apríla 2012 výrazne procesné neefektívny, pracoval nesústredene, nekoncepčne. Voči obštrukčným žalovaným bol príliš benevolentný, procesno­právne inkonzekventný. Konanie porušovateľa (teda OS Bratislava II) bolo masívne poznačené zbytočnými prieťahmi, pričom tento fakt priznalo vedenie KS Ba. Konštatujeme, že involvovaný všeobecný súd prvej inštancie dlhodobo a bezdôvodne nerealizoval to právo na súdu ochranu a právo na spravodlivý a súčasne primerane rýchly proces, ktoré je procesnej strane (v danej afére žalobcovi , sťažovateľovi v intenciách tohto podania) ústavne garantované. Už sme uviedli, že spor bol iniciovaný podaním z februára 2006. Priamo sa teda natíska poukaz na záväzný právny názor Ústavného súdu SR : lehota presahujúcu obdobie troch rokov je neakceptovateľná na riešenie akejkoľvek zložitej právnej otázky... Zdĺhavosť konania všeobecného súdu totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby (a tu reálne hovorí sťažovateľka aj v záujme je procesného kontrahenta) do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a je teda ohrozené vo svojej podstate... Protiústavným postupom porušovateľa OS Ba II a porušovateľa KS Ba došlo a dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v súdnom konaní bez zbytočných prieťahov. Konkrétne obaja porušovatelia (hoci prioritne porušovateľ 1) svojím postupom porušili čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou neefektívnou procesnou prácou a pretrvávajúcou nečinnosťou spôsobovali a stále spôsobujú sťažovateľovi mimoriadne ťažkosti. Predmetný spor zo skutkového, ani z právneho hľadiska pritom nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti. Dá sa povedať, že v činnosti justície je obvyklý; „procesná technológia“ konania o odporovaní právneho úkonu je a musí byť všeobecným súdom dostatočne známa a rutinná. V tomto kontexte poukazujeme aj na § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.»

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd konštatuje, že doručením rozsudku okresného súdu a vykonaním ostatných úkonov, ktoré v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku okresný súd musel vykonať, boli z jeho strany vykonané všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalší postup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej, a to aj napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.

Okresný súd teda v čase podania sťažnosti na ústavnom súde (február 2015) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. Súčasne je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľ, v konaní pred okresným súdom nedochádzalo (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte rozhodnuté právoplatne). Preto je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS 275/06, IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013).

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti, ktorou bolo namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 8 C 111/2006, odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd však v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v odvolacom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyžaduje aj podanie sťažnosti predsedovi tohto súdu podľa § 62 zákona o súdoch (m. m. III. ÚS 160/2013). Z obsahu sťažnosti a jej príloh zároveň nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Skutočnosť, že krajský súd o sťažovateľom podanom odvolaní nerozhodol ani jeden rok od predloženia veci okresným súdom, však takúto povinnosť sťažovateľa vyčerpať uvedený právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva nevylučuje. Uvedená dĺžka odvolacieho konania pritom podľa názoru ústavného súdu svojou intenzitou nesignalizuje taký zásah do základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, pre ktorý by trvaniu ústavného súdu na vyčerpaní tohto právneho prostriedku nápravy porušeného práva mohol chýbať reálny význam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ napádal postup krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť, pretože sťažovateľ nepreukázal využitie dostupného právneho prostriedku nápravy, ktorý mal podľa zákona o súdoch k dispozícii (obdobne II. ÚS 263/07, III. ÚS 160/2013).

V závere ústavný súd pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde a nebráni ani tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí a v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu dochádza k zbytočným prieťahom, sťažovateľ predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).