III. ÚS 498/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 498/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 23 Ntc 5/2014 z 9. decembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) uznal

rozsudok

Krajského súdu v Brne, pobočky Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu Olomouc sp. zn. 2 To 19/2014 z 5. júna 2014 (ďalej aj „uznávaný rozsudok“), ktorým bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným zo zločinu vydierania podľa § 175 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. a) a c) Trestného zákonníka Českej republiky v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky, z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178 ods. 1 a 3 Trestného zákonníka Českej republiky, z prečinu šírenia poplašnej správy podľa § 357 ods. 1 a 2 Trestného zákonníka Českej republiky a z prečinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky a podľa § 175 ods. 3 v spojení s § 43 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Na výkon uznaného trestu odňatia slobody zaradil krajský súd sťažovateľa do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Na základe sťažovateľom podaného odvolania najvyšší súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu, uznávaný

rozsudok

podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí“) uznal a rozhodol, že uložený trest sťažovateľ vykoná na území Slovenskej republiky. Podľa § 18 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí a § 48 ods. 4 Trestného zákona sťažovateľa zaradil na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa názoru sťažovateľa nebola splnená ani podmienka uznania cudzieho rozhodnutia podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie nebolo vydané v konaní zodpovedajúcom zásadám obsiahnutým v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom najvyšší súd „absolútne svojvoľne uviedol, že porušenie čl. 6 Dohovoru nezistil, a to napriek tomu, že ako vyplýva z rozsudku, toto vôbec ani nezisťoval. Rozsudok Najvyššieho súdu je z uvedeného dôvodu arbitrárny, nepreskúmateľný... V prípade podania mimoriadnych opravných prostriedkov proti uznávanému rozhodnutiu, opierajúcich sa priamo o námietky porušenia čl. 6 Dohovoru, objektívne nemožno bez rozhodnutia o nich konštatovať podmienku uznania podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. V uvedenej situácii, teda pri pochybnosti o tom, že rozhodnutie (ktoré má byť uznané) bolo vydané v konaní, ktoré zodpovedá zásadám obsiahnutým v čl. 6 Dohovoru, je prosté, ničím nepodložené vylúčenie tejto pochybnosti, neprípustným prejavom svojvôle v postupe Najvyššieho súdu.“. Sťažovateľ pritom namieta, že podaním dovolania ovplyvnil nezmeniteľnosť uznávaného rozsudku, pričom jeho zrušenie dovolacím súdom môže mať vplyv na jeho právoplatnosť.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015 konštatoval čiastočnú dôvodnosť odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Ntc 5/2014 z 9. decembra 2014, pričom v relevantnej časti svojho odôvodnenia uviedol, že pri plnení svojej prieskumnej povinnosti nezistil zákonné dôvody odmietnutia uznania a výkonu uznávaného rozhodnutia vyplývajúce z § 16 ods. 1 a 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí. K odvolacím námietkam sťažovateľ uviedol, že «uznávacie konanie má špecifický, nostrifikačný charakter, v ktorom súd na neverejnom zasadnutí skúma iba objektívne skutočnosti, a to z úradnej povinnosti. Nostrifikácia tu spočíva v posúdení či trestnému rozsudku cudzieho štátu možno priznať účinky na území Slovenskej republiky a v premene cudzieho rozhodnutia na rozhodnutie slovenské, ktoré nahrádza pôvodné rozhodnutie. Uznávajúci súd nesmie cudzie rozhodnutie preskúmavať vo veci samej, je viazaný skutkovými zisteniami odsudzujúceho súdu a slovenské orgány nenadobúdajú právo konať o podstate veci... Uznaniu cudzieho rozhodnutia nebráni odsúdeným tvrdené podanie mimoriadnych opravných prostriedkov, pretože zákonnou podmienkou pre postup podľa § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí je právoplatnosť dotknutého rozhodnutia, ktorá podmienka bola v posudzovanom prípade splnená. Najvyšší súd nezistil ani žiadne skutočnosti svedčiace pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré nezodpovedá zásadám obsiahnutým v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako už bolo skôr uvedené, predmetné konanie má zo zákona špecifický charakter a súd o posudzovanej otázke rozhoduje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti odsúdeného a jeho obhajcu, pretože ide o neverejné a písomné konanie, preto sa na tomto konaní odsúdený nezúčastňuje osobne, ani prostredníctvom obhajcu. Keďže nejde o konanie vo veci samej, súd otázku viny či prípadnej neviny neskúma (ani nesmie skúmať), odsúdenému sa neposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v konaní, neposkytuje sa mu ani právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo byť zastúpený obhajcom. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k použiteľnosti článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach na uznávacie konanie neexistuje. Aj tu však možno analogicky uplatniť judikatúru k článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorá sa týka extradičného konania predovšetkým pokiaľ ide o stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva, že článok

Podľa § 17 ods. 2 zákona, ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii.

Výrok

o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody je súčasťou výroku o trestnej sankcii a preto je pri tomto druhu rozhodovacej činnosti nevyhnutné, pri posudzovaní uvedenej otázky, dôsledne prihliadať na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona aj z hľadiska nezhoršenia postavenia odsúdeného. V súvislosti s jej posúdením si Najvyšší súd Slovenskej republiky zadovážil správy Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Vězeňskej služby Českej republiky a zistil, že odvolanie odsúdeného je v tomto smere dôvodné. Aj keď režim výkonu trestu odňatia slobody, do ktorého bol odsúdený zaradený súdmi Českej a Slovenskej republiky, pri ich vzájomnom porovnaní je bez zásadnejších rozdielov (návštevy, prijatie balíkov, užívanie telefónu, nákup potravín a vecí osobnej potreby, korešpondencie), zásadný rozdiel je v zákonných podmienkach upravujúcich možnosť preradenia odsúdeného z maximálneho stupňa stráženia do stredného stupňa stráženia. Zo zákonnej úpravy Českej republiky je nepochybné, že vo väznici „so zvýšenou ostrahou“ možno preradiť odsúdeného do iného typu väznice po nepretržitom výkone aspoň jednej štvrtiny trestu, najmenej však šiestich mesiacov. V Slovenskej republike môže odsúdený podať návrh o zmenu spôsobu výkonu trestu až po vykonaní polovice trestu, ak bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zaradením odsúdeného do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia tak došlo k zhoršeniu postavenia odsúdeného, ktoré bolo potrebné napraviť. Pokiaľ ide o posúdenie otázky podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody najvyšší súd konštatuje, že je síce pravdou, že Slovenská právna úprava je v tomto smere pre odsúdeného prísnejšia (až po výkone troch štvrtín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody na rozdiel od dvoch tretín vymedzených Českou právnou úpravou), avšak tento právny stav súdnym rozhodnutím zmeniť nie je možné.».

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí ako právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02), tak aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podstatou uznania cudzozemského rozhodnutia je jeho akceptovanie zo strany Slovenskej republiky. Jeho účelom nie je nahradzovať cudzozemské rozhodnutia novým rozhodnutím, pretože už cudzozemským rozhodnutím bolo rozhodnuté o vine aj treste odsúdeného. Preto sa nevykonávajú dôkazy ku skutkovým okolnostiam veci, ale len dôkazy dosvedčujúce splnenie či nesplnenie podmienok pre uznanie cudzozemského rozhodnutia. Uvedené reflektuje aj § 15 ods. 5 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí.

K ďalšej námietke o tom, že v rozsudku najvyššieho súdu absentuje premena trestu podľa § 517 ods. 1 Trestného poriadku, resp. absentujú dôvody, pre ktoré najvyšší súd označené ustanovenie nepoužil, ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry k čl. 46 ods. 1 ústavy nemusí dať všeobecný súd odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Z obsahu napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že najvyšší súd na danú vec aplikoval § 17 zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí, a to bez potreby súčasného použitia § 517 Trestného poriadku. Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí je vo vzťahu k Trestnému poriadku špeciálnou právnou úpravou, ktorá predpokladá len subsidiárne použitie Trestného poriadku, a to pokiaľ ide o otázky, ktoré zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí osobitne neupravuje (§ 29 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí). Z § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vyplýva, že v prípade, ak niet dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia, súd rozhodne o uznaní a výkone rozhodnutia, a len v prípade trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody nezlučiteľnej s právnym poriadkom Slovenskej republiky nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by o spáchanom trestnom čine sám rozhodoval. Tento postup je tak analogický postupu podľa § 517 Trestného poriadku o premene trestu, uplatňovaný je však len v prípadoch uznávania rozhodnutí vydaných súdmi štátov Európskej únie. Ústavný súd preto nepovažuje rozsudok najvyššieho súdu aplikujúci vo veci len postup podľa § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí za ústavne neakceptovateľný a svojimi účinkami za zasahujúci do obsahu označeného základného práva na súdnu ochranu.

Najvyšší súd sa ústavne konformne vysporiadal aj s požiadavkou nezhoršenia postavenia odsúdeného, ktorá súvisí najmä so spôsobom výkonu uznaného trestu odňatia slobody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní zohľadnil vyžiadané správy týkajúce sa spôsobu výkonu trestu a jeho obmedzení v Českej republike a v Slovenskej republike, pričom následným zaradením sťažovateľa do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia zmenil rozsudok krajského súdu v sťažovateľov prospech. Podľa názoru ústavného súdu toto svoje rozhodnutie najvyšší súd dostatočne odôvodnil a jeho závery sú v tomto smere logické a nezasahujú do obsahu označených práv. Existencia odlišných podmienok výkonu trestu odňatia slobody vrátane predpokladov podmienečného prepustenia je v jednotlivých štátoch prirodzená a skutočnosť, že v niektorých aspektoch sa tieto podmienky môžu subjektívne javiť ako prísnejšie, ešte neznamená, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv ústavne nezlučiteľnou aplikáciou (výkladom) zákona o uznávaní a výkone rozsudkov. Neobstojí tak ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal najvyšší súd svojím rozhodnutím vysloviť, že režim podmienečného prepustenia sa mal riadiť pre sťažovateľa priaznivejšou právnou úpravou, pretože ako správne skonštatoval aj najvyšší súd v závere napadnutého rozsudku, vydanie takéhoto rozhodnutia právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje. Žiada sa podotknúť, že podmienečné prepustenie je skutočnosť, ktorá môže, ale nemusí nastať a pri rozhodovaní podľa § 17 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí v súvislosti s výrokom o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody ani nemôže byť zohľadňovaným kritériom, keďže závisí od právnej kvalifikácie trestného činu a správania odsúdeného, nie však od diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru má každý právo na slobodu a bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného uväznenia po odsúdení príslušným súdom, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru [ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru], ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd zároveň nenachádza ani žiadnu vecnú súvislosť medzi sťažovateľom napadnutým rozsudkom a právami zaručenými čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, keďže napadnutý rozsudok nezasahuje do práva sťažovateľa na súkromný a rodinný život neoprávnene, ale na základe právoplatného rozsudku vydaného v súlade so zákonom o uznaní a výkone rozhodnutí. Pod neoprávneným zasahovaním treba totiž rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa (I. ÚS 13/2000). Napadnutým rozsudkom sa však dosahuje výkon právoplatne uloženej trestnej sankcie spojenej s odňatím osobnej slobody na území Slovenskej republiky, ktorá je zlučiteľná s jej právnym poriadkom a je v záujme verejnej bezpečnosti, ako aj predchádzaniu zločinnosti.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho bola sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako celok odmietnutá. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci opodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015