III. ÚS 521/2014

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4 . Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Daliborovi Kuciaňovi, advokátska kancelária, Nitrianska 5, Piešťany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: SK89 8180 0000 0070 0006 0515 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 6 Nt 3/2013 zo 7. júna 2013 podaný návrh na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. Sťažovateľ napadol

uznesenie

okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukázal na spomínaný nález ústavného súdu. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, vo výroku uznesenia o povolení obnovy konania je potrebné uviesť ustanovenie § 41b tohto zákona a ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku per analógiám (druhé z uvedených ustanovení sa použije analogicky vzhľadom na súčasné použitie prvého z nich, pričom priame, resp. samostatné použitie § 394 ods. 1 Trestného poriadku by nebolo právne výstižné). Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky spojené s okolnosťou, že v pôvodom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia, nesúladného s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou.

samotné právne účinky vyhlásenia nálezu ústavného súdu totiž nepôsobia spätne (Čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). V prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, je potrebné, ak trest ešte nebol vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní použitá. Bol mi vymeraný trest, ktorý by nebol ak by neexistovalo protiústavné návetie, nakoľko sa súd a prokurátor pohybovali v rozmedziach

Splnenie tejto podmienky je v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné posúdiť, čo je však aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania trestu v pôvodnom a v novom konaní, predovšetkým ak medzičasom došlo k zmene základnej

rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie; úvahami niektorých súdov o primeranosti trestu už v konaní o povolenie obnovy konania je nielen porušený Trestný poriadok, zásady, na ktorých stojí trestné právo, ale vážne až varujúco poprená Ústava SR ako i medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná. Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné zamietnuť, len ak by na podklade nálezu ústavného súdu došlo ku zmene Trestného zákona v neprospech obvineného. Ako už bolo uvedené, v obnovenom konaní by sa totiž použilo ustanovenie v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona).

Na zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania je v takom prípade opäť potrebné použiť ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom a ustanovenie § 399 ods. 2 Trestného poriadku per analógiám (z dôvodov uvedených vyššie pri opačnom výsledku rozhodovania). Po mojom návrhu na povolenie obnovy konania došlo okrem iného (i keď i bez toho by boli rozhodnutia a najmä rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave nezákonné a protiústavné) k ďalším podstatným skutočnostiam, ktoré len doplňujú a podporujú právny názor, uvádzaný nielen v podaní zo dňa 16.10.2013 (teda viac ako mesiac pred stanoviskom NS SR) a to stanovisko Najvyššieho súdu SR (Tpj 44/2013) zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR (Plz. ÚS 2/2014) (viac ako 6 a pol mesiaca pred podaním zo dňa 16.10.2013) ako i k zmene trestnej sadzby zo 4 10 na 3 10.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013, označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal tiež sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Vo svojich vyjadreniach doručených ústavnému súdu 9. februára a 17. februára 2015 krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľa uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Krajský súd v predloženom stanovisku argumentoval, že v čase rozhodovania veci sťažovateľa nebola súdna prax v otázke rozhodovania, či je nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, jednotná a zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013, ktoré konštatovalo, že je zmienený nález dôvodom na obnovu konania ex lege, bolo prijaté až v decembri 2013. Krajský súd bol toho názoru, že konal vo veci „v súlade s vtedy platným stavom“, a práva sťažovateľa teda porušené neboli.

Sťažovateľ zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti a nesúhlasil s takto prednesenou argumentáciou krajského súdu. Vo svojom vyjadrení dôvodil, že predmetný nález ústavného súdu «je a vždy bude “ex lege“ dôvodom obnovy konania za splnenia ďalších podmienok, ktoré splnené sú (právoplatný rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý stratil neskôr účinnosť, a ktorý nebol vykonaný) a i Krajský súd v Bratislave musel a musí tento Nález i tak vykladať i bez stanoviska Najvyššieho súdu SR, ak sa občan objektívne spolieha na dodržiavanie zákonov všeobecnými súdmi». Podľa sťažovateľa teda krajský súd „nekonal v súlade s vtedy platným stavom (inak by obnova bola povolená)“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, okresný súd uznesením sp. zn. 6 Nt 6/2013 zo 7. júna 2013 tento návrh sťažovateľa zamietol a krajský súd v sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013 toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Okresný súd vo svojom uznesení dôvodil: „Z rozhodnutia súdu, rozsudku zo dňa 17.5.2011 vyplýva, že odsúdenému bol za tri skutky (3 zločiny podľa § 172 ods. 1 Tr. zák.) uložený trest vo výmere 6 rokov. Za zločin podľa § 172 ods. 1 Tr. zák., zákon určuje trestnú sadzbu od 4 do 10 rokov. Súd odsúdenému uložil trest vo výmere 6 rokov, teda trest , ktorý nie je v zrejmom nepomere (musí ísť o zrejmý nepomer) k závažnosti činu , ako aj v zrejmom nepomere s účelom trestu a to z dôvodu, že odsúdenému bol v rámci trestnej sadzby aj po náleze ústavného súdu v rozpätí 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace, uložený trest 6 rokov, t.j. v dolnej polovici trestnej sadzby.“ Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1 a § 399 ods. 2 Trestného poriadku prezentoval okrem iného túto argumentáciu: „Súd prvého stupňa preto správne konštatoval, že uvedený trest nie je v zrejmom nepomere ku stupňu spoločenskej nebezpečnosti pre spoločnosť i vzhľadom k osobe páchateľa. V danej veci v prípade použitia nálezu Ústavného súdu, na ktorý odsúdený poukazuje, by bolo možné páchateľovi uložiť trest v rozpätí 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace. Uvedený trest je preto uložený na dolnej hranici trestnej sadzby, z ktorej by súd vychádzal na základe nálezu Ústavného súdu. Uvedený nález ústavného súdu nie je možné vykladať si tak, že tento je potrebné použiť v každom jednom prípade pri ukladaní trestu s použitím asperačnej zásady. Súd musí vždy v každom jednom prípade osobitne hodnotiť podmienky ukladania trestu a zásady v zmysle § 34 TZ. Z uvedeného dôvodu preto nezistil ani sťažnostný súd žiadne podmienky a okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup § 394 Tr. poriadku.“

Podľa právneho názoru formulovaného v stanovisku najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenej právoplatným rozhodnutím opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je splnenie podmienok obnovy konštatované už v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014 kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranou základných práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho aplikovateľnosť v konaniach pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu. Stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 vo svojom treťom bode formulovalo síce výnimku z uvedeného týkajúcu sa prípadov, v ktorých boli ústavne nesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona obsahujúceho asperačnú zásadu negované použitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo e) Trestného zákona, kde mohol konajúci súd v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalo od asperačne zvýšenej spodnej hranice. Zároveň však v označenom bode najvyšší súd zdôraznil, že táto výnimka sa nevzťahuje na situácie, keď bol trest uložený na základe aplikácie § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona, pretože v týchto prípadoch sa mimoriadne zníženie trestu umožnené zákonom v konaní o dohode o vine a treste odvíjalo od trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom ako celkom, t. j. od ustanovení osobitnej časti v spojení s úpravou dotknutej sadzby podľa ustanovení všeobecnej časti, teda od asperačne zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby.

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €, ktoré odôvodnil pocitmi bezmocnosti a beznádejnosti spojenými s čakaním na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa postupom a rozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad i pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľa v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi, preto mu požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.