III. ÚS 522/2015

1. Základné právo občianskeho združenia – na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži/24/2014 z 21. mája 2015, sp. zn. 4 Sži/24/2014 z 5. mája 2015, sp. zn. 8 Sži/18/2014 z 21. mája 2015, sp. zn. 4 Sži/27/2014 z 5. mája 2015 a sp. zn. 4 Sži/26/2014 z 5. mája 2015 p o r u š e n é b o l i . 2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži /24/2014 z 21. mája 2015, sp. zn. 4 Sži/24/2014 z 5. mája 2015, sp. zn. 8 Sži/18/2014 z 21. mája 2015, sp. zn. 4 Sži/27/2014 z 5. mája 2015 a sp. zn. 4 Sži/26/2014 z 5. mája 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia občianskeho združenia – v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet obchodnej spoločnosti , , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Sťažovateľ v sťažnostiach uviedol, že žalobami podanými Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sa domáhal preskúmania zákonnosti fiktívnych rozhodnutí starostov obcí , ktoré vydali v správnom konaní o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Krajský súd uzneseniami č. k. 23 S/102/2013-30 z 28. januára 2014, č. k. 23 S/142/2013-33 z 28. januára 2014, č. k. 23 S/100/2013-28 z 28. januára 2014, č. k. 23 S/131/2013-20 z 28. januára 2014 a č. k. 23 S/89/2013-31 z 28. januára 2014 konania zastavil, pretože dospel k záveru, že „žalovaný nemal možnosť poznať obsah žiadosti žalobcu, nedošlo k začatiu konania podľa zákona o slobode informácií, a nemohlo ani dôjsť k založeniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré žalobca napáda“. Proti týmto uzneseniam podal sťažovateľ odvolania, ktoré najvyšší súd napadnutými uzneseniami odmietol ako oneskorene podané z dôvodu, že „žalobca podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie až 26. februára 2014 (elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým podpisom), teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania“ vyplývajúcej z § 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2015-68 zo 6. októbra 2015 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedla, že najvyšší súd „pri posudzovaní včasnosti podaného odvolania vychádzal z obsahu spisu krajského súdu a zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené dňa 07. februára 2014, lehota na podanie odvolania začala sťažovateľovi plynúť dňa 08. februára 2014 a posledný deň tejto lehoty pripadol na 24. február 2014 (pondelok). Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej skutočnosti, že odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici... podal včas, a teda dňa 24. februára 2014, o čom priložil aj podací lístok č. UU928549463SK vyhotovený o 8:51 h, najvyšší súd uvádza, že pri rozhodovaní vychádzal z obsahu súdneho spisu, pričom z viacerých listín obsahu súdneho spisu vyplýva skutočnosť, že predmetné podanie bolo podané oneskorene... Fotokópia podacieho lístku však nepreukazuje, že obsahom zásielky bol skutočne CD-nosič, na ktorom sa nachádzalo odvolanie sťažovateľa.“.

Dňa 19. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu, v ktorom uviedol, že predložené sťažnosti naďalej považuje za dôvodné, a zároveň vyčíslil trovy konania pozostávajúce z trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom na celkovú sumu 2 180,23 €.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní zo 16. novembra 2015 a predsedníčka najvyššieho súdu v podaní č. k. KP 3/2015-68 z 20. novembra 2015 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“); napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09].

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie

najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Námietku porušenia označených práv napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd 15-dňovú lehotu na podanie odvolaní proti uzneseniam krajského súdu, ktoré mu boli doručené 7. februára 2014, posúdil nesprávne, keďže jeho právny zástupca ešte 24. februára 2014 o 8:51 h prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., podal krajskému súdu poštovú zásielku s podacím číslom UU928549463SK, ktorej obsahom bol CD-nosič s nahratými odvolaniami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom. Sťažovateľ poukázal na to, že takáto možnosť podania vyplýva účastníkom súdnych konaní z inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky uverejnenej na jeho internetovej stránke, preto mu nemôže byť na ujmu, že v dôsledku nesprávneho zaevidovania podaní elektronickou podateľňou krajského súdu najvyšší súd jeho odvolania meritórne nepreskúmal.

Ústavný súd totiž už skôr vyslovil, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnosti podaného opravného prostriedku, napriek tomu ústavný súd z dôvodu úzkej súvislosti prejednávanej veci so základným právom na súdnu ochranu preskúmal relevantné skutočnosti spojené s postupom a rozhodovaním najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností považoval ústavný súd za preukázané, že poštová zásielka s podacím číslom UU928549463SK, ktorá bola právnym zástupcom sťažovateľa podaná na poštovú prepravu 24. februára 2014, bola krajskému súdu riadne doručená 26. februára 2014, čo potvrdila nečitateľným podpisom na to splnomocnená osoba. Napriek tomu, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu, aby v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku na takéto podanie prihliadol a pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia sa presvedčivo vysporiadal nielen s otázkou, či bolo podané v zákonom ustanovenej lehote, ale najmä s otázkou, či bolo podané zákonom ustanoveným spôsobom, tak neurobil, pretože vychádzal výlučne z predkladacích správ, podľa ktorých „odvolanie voči rozhodnutiu... bolo doručené elektronickým podaním dňa 26. 02. 2014“. Ústavný súd preto dospel k záveru, že najvyšší súd pri overovaní včasnosti podania odvolaní sťažovateľom proti uzneseniam krajského súdu nepostupoval správne, keď vychádzal iba z obsahu predkladacích správ nachádzajúcich sa v jednotlivých spisoch krajského súdu, ktoré údaj o presnom dátume podania odvolaní neobsahovali, čím sa dopustil takého procesného pochybenia, ktoré zbavilo sťažovateľa prístupu k súdu, a tým aj možnosti, aby najvyšší súd ako odvolací súd ním podané odvolania meritórne preskúmal.

Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie, ktoré je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné, ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a ktoré jeho právny zástupca v liste zo 16. novembra 2015 vyčíslil celkovou sumou 2 180,23 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 296,44 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2015) v sume po 139,83 € a dva režijné paušály v sume po 8,39 €, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd k tejto sume nepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože dôkaz o registrácii advokáta pre tento druh dane mu ku dňu rozhodovania o sťažnostiach nebol predložený. Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal ani náhradu za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu, pretože neobsahovalo žiadne ďalšie skutočnosti relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu v merite veci. Vzhľadom na to, že ústavný súd už v uznesení č. k. III. ÚS 522/2015-19 z 20. októbra 2015 skonštatoval právnu a skutkovú súvislosť predložených sťažností, a keďže v okolnostiach daného prípadu osobitné písomné vyhotovenie každej zo sťažností právnym zástupcom sťažovateľa nebolo nutné ani hospodárne, jeho návrhu na priznanie „odmien za dve úkony právnej služby vykonané v každej z piatich spojených vecí... pred ich spojením“ a „odmeny za 11 režijných paušálov k vykonaným 11 úkonom právnej služby“ nevyhovel.