III. ÚS 526/2023

III. ÚS 526/2023

Odlišné stanovisko sudcu ústavného súdu Roberta Šorla k uzneseniu č. k. III. ÚS 526/2023

I. 1. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájam odlišné stanovisko k odôvodneniu uznesenia senátu ústavného súdu č. k. III. ÚS 526/2023 z 31. októbra 2023 (ďalej len „uznesenie“), ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa z 31. mája 2023 proti (i) súhlasu prokurátora s príkazom vyšetrovateľa na prehliadku nebytových priestorov z 27. júna 2022, (ii) prípisu prokurátora krajskej prokuratúry z 3. apríla 2023 a (iii) prípisu prokurátora generálnej prokuratúry z 26. apríla 2023.

odkladá. 3. Sťažovateľ na to reagoval sťažnosťou na postup prokurátorov okresnej a krajskej prokuratúry. Prokurátor generálnej prokuratúry sťažovateľa ústavnou sťažnosťou namietaným prípisom z 26. apríla 2023 upriamil na § 31 ods. 5 a § 33 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a uviedol, že prokurátor krajskej prokuratúry napriek týmto ustanoveniam zákona preskúmal zákonnosť postupu prokurátora okresnej prokuratúry a sťažovateľa o výsledku tejto prieskumnej právomoci nadriadeného prokurátora v režime podľa príkazu generálneho prokuratúra č. 11/2019 z 28. novembra 2019 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní (ďalej len „príkaz GP“) prípisom upovedomil.

V tomto rozsahu ústavná sťažnosť mala byť odmietnutá nie pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, ale pre jej oneskorenosť podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde. Sťažovateľovi bol súhlas prokurátora doručený 28. júna 2022 a v tento deň začala plynúť na základe § 62 zákona o ústavnom súde použiteľného § 121 ods. 3 Civilného sporového poriadku dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124 zákona o ústavnom súde, ktorá uplynula v utorok 30. augusta 2022. Ústavná sťažnosť však bola podaná až 31. mája 2023.

6. Ustanovenie § 10 ods. 2 zákona o prokuratúre, podľa ktorého generálny prokurátor na plnenie úloh vydáva príkazy, pokyny a iné služobné predpisy, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry, asistentov prokurátorov a ostatných zamestnancov prokuratúry, nie je delegáciou normotvornej právomoci národnej rady na generálneho prokurátora.

7. Príkaz GP by ani nemohol byť podrobený kontrole ústavnosti podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, keďže nejde o všeobecne záväzný právny predpis. Jeho akceptácia ako právne relevantného regulatívu pre uplatnenie základného práva na inú právnu ochranu by znamenala, že generálny prokurátor môže tvoriť procesné právo. Charakteristika žiadosti podľa príkazu GP ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 124 zákona o ústavnom súde alebo prostriedku nápravy podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde by mala za následok, že ústavný súd by bol povinný rešpektovať regulatívne nastavenie medzí základného práva na inú právnu ochranu, ktorému chýba čl. 51 ods. 1 ústavy predpokladaná a v právnom štáte nevyhnutná forma zákona.

Rozlíšenie prameňov práva od interných normatívnych pokynov nie je v právnom štáte neúčelnou formalitou, ale základom materiálneho právneho štátu. Štát a orgány verejnej moci (vrátane generálneho prokurátora) nemôžu občanov nútiť dodržovať pravidlá, ktoré majú mimoprávnu povahu (I. ÚS 505/2015). Rovnako im takéto paralelné pravidlá nemôžu ponúkať mimo pravidiel upravených v zákonoch. Význam tohto konštruktu primárne nespočíva v snahe limitovať prístup k právnej ochrane, ale, naopak, v potrebe právnej istoty o efektivite procesných práv, pri využívaní ktorých sa občania obracajú na orgány verejnej moci. Iba také procesné právo, ktoré má základ v zákone, vyvoláva na strane orgánu verejnej moci povinnosť a možnosť právnu ochranu poskytnúť. Ochrana poskytovaná mimo pravidiel zákona na základe interného normatívneho pokynu nie je právnou ochranou, ale paralelným mimoprávnym priestorom, ktorý ústavný súd nemôže akceptovať. 9. Žiadosť podľa príkazu GP nie je vyjadrením efektívneho procesného práva.

10. Bezvýznamnosť žiadosti sťažovateľa podľa príkazu GP a spôsob jej vybavenia nadriadenými prokuratúrami výstižne demonštruje spôsob odôvodnenia uznesenia, ktoré sa prípismi krajskej a generálnej prokuratúry zaoberá len strohým konštatovaním, podľa ktorého „prípisy zodpovedajú zákonnému postupu v zmysle Trestného poriadku, ako aj zákona o prokuratúre, keďže orgány prokuratúry adekvátnym spôsobom a v potrebnom rozsahu odpovedali na všetky podstatné výhrady sťažovateľa“. Toto konštatovanie je skôr ako zdôvodneným záverom nesprávnym východiskom. Veď či už Trestný poriadok alebo zákon o prokuratúre nič o žiadosti a spôsobe jej vybavenia nestanovujú. Ak zákony nič nestanovujú, ani nemožno dospieť k tomu, že namietané prípisy zákonu

súdu. Tento stav je v rozhodnutiach ústavného súdu prítomný (III. ÚS 112/2020 na strane jednej a IV. ÚS 132/2020 a IV. ÚS 420/2020 na strane druhej). Zákonom nepredpokladaným nástrojom nápravy takéhoto stavu však nie sú nenormatívne odkazy na „prevládajúci“ právny názor, ale postupy podľa § 13 zákona o ústavnom súde, ktoré sú v konečnom dôsledku spôsobilé viesť k jasnému záveru o tom, ktorý z týchto právnych názorov treba považovať za správny.