III. ÚS 53/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 218/2015 zo 14. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa stala vlastníčkou rodinného domu č. v obci (ďalej aj „nehnuteľnosť“) na základe kúpnej zmluvy, ktorú uzatvorila so svojím synom Martinom (ďalej len „obdarovaný“) v apríli 2014. Tento nadobudol vlastníctvo k časti predmetnej nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy z 29. novembra 1999 uzatvorenej medzi (ďalej len „navrhovateľka“), ktorá je matkou sťažovateľky, a ďalšou podielovou spoluvlastníčkou. Obdarovaný sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti na základe ďalšej darovacej zmluvy z 29. marca 2004 uzatvorenou s ďalšou podielovou spoluvlastníčkou. Ešte v prvej darovacej zmluve sa zmluvné strany dohodli, že obdarovaný poskytne navrhovateľke bezplatné bývanie a užívanie na podieloch darovaných nehnuteľností uvedených v predmete darovacej zmluvy v podobe vecného bremena.

Keďže vzťahy medzi navrhovateľkou a sťažovateľkou v súvislosti s užívaním predmetnej nehnuteľnosti sa narušili a navrhovateľka zistila, že v evidencii nehnuteľnosti nie je zapísané vecné bremeno dojednané v darovacej zmluve z 29. novembra 1999, návrhom na vydanie predbežného opatrenia z 24. júna 2015 sa navrhovateľka domáhala na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) voči sťažovateľke ako odporkyni vydania predbežného opatrenia, ktorým by jej súd uložil, aby umožnila navrhovateľke vstup do domu v obci , ako aj užívanie časti domu s prísl., tak ako to bolo pred 11. aprílom 2015. Zároveň navrhovateľka iniciovala na okresnom súdu proti obdarovanému konanie o vrátení daru (predmetnej nehnuteľnosti), ktoré je vedené pod sp. zn. 20 C 70/2014.

V danom prípade sa preto podľa názoru sťažovateľky „nejednalo o formuláciu znenia výroku rozhodnutia, ale o prekročenie návrhu zo dňa 24. 06. 2015; keďže na tento postup súdu (prekročenie návrhu) neboli splnené hmotnoprávne podmienky, určené § 153 ods. 2 Osp.“, a preto je podľa jej názoru prekročenie návrhu súdom svojvoľnou neakceptovateľnou aplikáciou práva.

Keďže sťažovateľka nie je pasívne legitimovaná vo veci samej (konanie o vrátenie daru vedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 70/2014), nemožno jej podľa jej názoru predbežným opatrením uložiť právnu povinnosť nad rozsah návrhu na vydanie predbežného opatrenia (užívanie časti domu), a to ani podľa § 76 ods. 2 OSP, z dôvodu neprípustnosti prekročenia návrhu podľa § 153 ods. 2 OSP.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka v návrhu na vydanie predbežného opatrenia uvádzala, že užíva iba časť nehnuteľnosti (svoju izbu), a tiež v petite tohto návrhu sa domáhala iba užívania „časti domu“, je taká aplikácia § 76 ods. 2 OSP ukladajúca sťažovateľke povinnosť nad rámec petitu návrhu, podľa jej právneho názoru ústavne neakceptovateľnou aplikáciou tejto právnej normy, pretože «nejestvuje skutkový ani právny dôvod na prekročenie návrhu podľa § 153 ods. 2 Osp. a preto ani súdom uloženú povinnosť umožniť navrhovateľke užívanie „celého domu“, nemožno od sťažovateľky spravodlivo žiadať z dôvodu neproporcionality takejto úpravy práv a povinností účastníkov, ku ktorej došlo uznesením krajského súdu».

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej „... Základné právo... podľa čl. 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky... podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... podľa čl. 21, ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn.: 23Co/218/2015, bolo porušené.

Uznesenie

Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn.: 23Co/218/2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežného opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežnom opatrení iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Avšak aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Ako to však z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia vyplynulo, krajský súd, považujúc odvolacie námietky sťažovateľky za opodstatnené, svoj právny názor založil najmä na tom, že navrhovateľka sa v podstate domáhala užívania svojho spoluvlastníckeho podielu domu (nehnuteľnosti), a keďže v zmysle § 137 Občianskeho zákonníka spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti nie je možné určiť ako niektorú časť domu, uložil sťažovateľke, aby navrhovateľke umožnila užívanie celého domu.

Na základe uvedeného je preto ústavný súd toho názoru, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom dostatočne vysporiadal s námietkou sťažovateľky, ktorou vytýkala, že predbežné opatrenie, resp. jeho výroková časť zahŕňa viac ako navrhovateľka žiadala v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol logický postup, akým dospel k záveru, že sťažovateľke uložil, aby umožnila navrhovateľke užívanie nehnuteľnosti ako celku.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatným pre rozhodnutie a jeho skutkové a právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neopodstatnené, arbitrárne či z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov konania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej rozhodnuté inak než v konaní o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenia predstavujú rozhodnutia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Vyhovenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016