III. ÚS 539/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín ďalej len („okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 176/2011 a jeho rozsudkom z 18. júna 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 770/2013 zo 17. septembra 2014.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že „V súdnom spise sa na č. l. 14 nachádza doplnenie žaloby zo strany navrhovateľov v 1. a 2. rade, pričom aj z obsahu tohto doplnenia žaloby vyplýva, že ide o skutočné doplnenie odôvodnenia žaloby, pričom toto doplnenie žaloby“ mu nebolo v priebehu konania pred prvostupňovým súdom nikdy doručené, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu procesného postupu podľa § 114 ods. 2 OSP a súčasne aj k „porušeniu jedného zo základných princípov občianskeho súdneho procesu a to k porušeniu zásady rovnosti účastníkov občianskeho súdneho poriadku (§ 1, § 2 a § 18 Občianskeho súdneho poriadku)“.

Podľa názoru sťažovateľa účastník konania ani jeho právny zástupca „nemajú povinnosť priebežne nahliadať do súdneho spisu a zisťovať, či žaloba zo strany žalobcov bola doplnená alebo nie“.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že ako „účastník občianskeho súdneho konania... nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k doplneniu žaloby, čím bolo porušené... právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, a teda došlo k porušeniu zákona, v tomto prípade ustanovenia § 1, § 2 a § 18 Občianskeho súdneho poriadku a ide teda o autonómny dôvod na podanie mimoriadneho dovolania“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuj na to, že krajský súd síce v napadnutom rozsudku na strane 7 konštatuje, že „doplnenie žaloby nebolo odporcovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené, avšak podľa názoru Krajského súdu v Trenčíne táto skutočnosť nemala žiadny vplyv na práva účastníka konania, nakoľko prvostupňový súd rozhodol o neplatnosti právnych úkonov z iných dôvodov, ako boli uvedené v návrhu navrhovateľov a v jeho doplnení“.

Preto na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení: „1. Základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/176/2011 a jeho rozsudkom zo dňa 18. júla 2013 (správne má byť 18. júna 2013, pozn.) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/770/2013-147 zo dňa 17. septembra 2014 porušené bolo. 2. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 15 C/176/2011-101 zo dňa 18. júla 2013 (správne má byť 18. júna 2013, pozn.) a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/770/2013-147 zo dňa 17. septembra 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. 3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,89 EUR..., ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu...“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. 2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu

Sťažovateľ založil svoju sťažnosť v tejto časti na skutočnosti, že spôsob, akým sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal z jeho odvolacou námietkou o nedoručení doplnenia žaloby, je nesprávny, a keďže uvedeným postupom okresného súdu došlo podľa jeho názoru k porušeniu § 1, § 2 a § 18 OSP a uvedený postup okresného súdu bol krajským súdom vyhodnotený ako taký, ktorý nemohol mať vplyv na rozhodnutie okresného súdu vo veci samej, došlo aj k porušeniu jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústava a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo sťažnosti ani z jej príloh nebolo možné ustáliť, kedy sa sťažovateľ dozvedel o doplnení žaloby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu však vyplýva, že sťažovateľ svoje odvolanie oprel okrem iného aj o dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), a to že mu nebolo doručené doplnenie návrhu na začatie konania. Z vyjadrenia navrhovateľov podaného k odvolaniu sťažovateľa však vyplýva, že títo poukázali na to, že sťažovateľ v priebehu konania pred okresným súdom túto skutočnosť žiadnym spôsobom nenamietal.

Ústavný súd v zmysle dnes už ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len ,,najvyšší súd“ (pozri k tomu napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 218/2011 z 5. januára 2012 – www.nsud.sk)] poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 OSP, pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (pozri § 237 OSP) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. a) OSP]. Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 OSP pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“), považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 OSP – (len) za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP ], pričom ale vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.

Preto ak sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom všeobecných súdov bolo spôsobené to, že „nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k doplneniu žaloby, čím bolo porušené... právo na prístup k súdu... a ide teda o autonómny dôvod na podanie mimoriadneho dovolania“, mohol a mal podať dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadnu skutočnosť vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorá by ústavnému súdu umožnila dospieť k záveru o možnom porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy označeným postupom a rozsudkom krajského súdu.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V závere nad rámec veci ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 520/2010 z 24. marca 2011, resp. na paralelu medzi ním a jeho sťažnosťou, z označeného nálezu ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd v ňom vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky bola porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľke nebolo umožnené zaujať stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu, a tým sa účinne podieľať na bránení svojho už právoplatne priznaného práva. Vzhľadom na uvedené ústavný súd skonštatoval porušenie jej základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní.