III. ÚS 540/2015

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie zákazu mučenia zaručeného v čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 72/2008-2464 z 24. marca 2014 boli , ,a , (spolu ďalej len „obžalovaní“), stíhaní za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 Trestného zákona a oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní. Sťažovateľ bol v označenom trestnom konaní v postavení poškodeného.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len „prokurátor“) odvolanie č. k. 2 Pv 951/07/3309-237 z 28. mája 2014 v neprospech obžalovaných, ktoré krajský súd uznesením č. k. 3 To 58/2014-2505 z 20. mája 2015 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Navyše, sťažovateľ považuje konečné rozhodnutie vo veci za predčasné. Je toho názoru, že «Skončenie trestného konania aplikáciou zásady „in dubio pro reo“ v situácii dôvodne spochybnených, či priamo vyvrátených záverov oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu a pri možnosti (dostupnosti) vykonania ďalších dôkazov s relevantným vzťahom k veci a vylučujúcich možnosť použitia tejto zásady, za opory oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu v skutkovom stave, ktorý bol v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, resp. v časti priamo vykonštruovaný, predstavuje porušenie zákonom stanoveného postupu a základných práv poškodeného. Predmetný skutok nebol riadne súdmi vyšetrený a preto došlo k porušeniu práva poškodeného na účinné vyšetrovanie vyplývajúceho z čl. 3 Dohovoru. Základné práva poškodeného boli porušené aj nevysporiadaním sa (ignorovaním) s jeho argumentačnými tvrdeniami, ktoré mali bezprostredný vzťah k rozhodujúcim skutkovým okolnostiam, a aj od toho... sa odvíjajúcou arbitrárnosťou konečného uznesenia Krajského súdu, ktorým sťažovateľ v rámci všeobecného súdnictva, ako obeť pripravovaného trestného činu proti jeho telesnej integrite, stratil možnosť poskytnutia spravodlivosti, ktorá mu bola zjavne odopretá.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že: „1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 58/2014 zo dňa 20. 05. 2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 58/2014 zo dňa 20. 05. 2015 sa zrušuje. 3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5.000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej uplatňovať trestné obvinenie (obdobne pozri napr. Mckay-Kopecka proti Poľsku, rozhodnutie z 19. 9. 2006, č. 45320/99), preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovať právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim kvalitu súdneho konania.

Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody a tento nárok uplatnil (§ 46 ods. 3 Trestného poriadku), je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhoduje sa o občianskych právach poškodeného v rámci trestného konania – civilná vetva ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

V zmysle uvedeného ustanovenia Trestného poriadku disponuje poškodený opravným prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúť opravným prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste obžalovaného (pri oslobodení obžalovaného spod obžaloby ide prakticky o rozhodnutie o vine). Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok neposkytuje.

Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zisťovať, či vôbec sťažovateľovi mohla reálne vzniknúť škoda uplatniteľná v trestnom konaní, aj keď sa to vzhľadom na skutočnosť, že stíhaný zločin sa nachádzal vo fáze prípravy, javí ako málo pravdepodobné, ale za rozhodujúci pre posúdenie sťažnosti v tejto časti ústavný súd považoval ten fakt, že absolútne prioritná argumentácia sťažovateľa spočíva v poukazovaní na dôkazy odôvodňujúce potrebu uznať obžalovaných vinnými zo zločinu kladeného im za vinu a na podľa neho neadekvátnu reakciu na tieto dôkazy zo strany všeobecných súdov, avšak bez nadväznosti na akékoľvek prípadné občianskoprávne súvislosti spojené s uvedeným trestným konaním.

Z týchto záverov teda vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015 v časti rozhodnutia o vine, teda v časti, ktorou krajský súd potvrdil oslobodenie obžalovaných spod obžaloby, nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše, ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť v tejto časti aj ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, keďže sťažovateľ nebol osobou spôsobilou iniciovať napadnuté konanie krajského súdu (nemohol proti prvostupňovému rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok, keďže to neumožňuje platná a účinná právna úprava) a v konečnom dôsledku sa v tomto konaní vzhľadom na jeho podstatu nekonalo o jeho právach v relevantnom zmysle.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uvádza, že všetky ním uvedené prípady (a mnoho ďalších) boli pred Európskym súdom pre ľudské práva iniciované sťažnosťami fyzických osôb, ktoré tvrdili, že vo vzťahu k ich osobám došlo zo strany orgánov verejnej moci alebo súkromných osôb ku konaniu, ktoré pociťovali ako mučenie, prípadne neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie či trest a až na základe takéhoto tvrdenia Európsky súd pre ľudské práva pristúpil ku skúmaniu správnosti, efektívnosti, účinnosti úradného vyšetrovania týchto prípadov. Elementárnym predpokladom úspešného uplatňovania ochrany práva vyplývajúceho z čl. 3 dohovoru, ktorým je zákaz mučenia, je teda tvrdenie o naplnení materiálnej stránky tohto článku, t. j. že k takému konaniu v skutočnosti došlo. Podľa názoru ústavného súdu si to vyžaduje citeľná prevaha hmotnoprávneho charakteru označeného článku.

Je nepochybné, že v prípade sťažovateľa materiálny prvok tohto ustanovenia naplnený nebol. Už zo štádia trestnej činnosti, pre ktorú boli obžalovaní stíhaní, je zrejmé, že sťažovateľ ako potencionálna obeť nebol reálne vystavený pôsobeniu žiadneho z v tomto ustanovení (čl. 3 dohovoru) uvedeného konania zo strany orgánu verejnej moci alebo inej súkromnej osoby, resp. nijako v tejto súvislosti nemohol nepociťovať zlé zaobchádzanie s jeho osobou. Išlo o prípravu zločinu ublíženia na zdraví, t. j. nedošlo ani k jeho pokusu a už vôbec nie k jeho dokonaniu, a teda prípadné zamýšľané následky pripravovaného zločinu, ktoré by akokoľvek negatívne dopadali na sťažovateľa v reálnom čase, nenastali. Pri príprave zločinu ide len o vzdialené nebezpečenstvo, že nastane následok, ktorý je znakom skutkovej podstaty trestného činu (zločinu).

V texte sťažnosti to síce nie je priamo uvedené, ale pokiaľ sťažovateľ vytvára analógiu medzi chápaním trestnosti prípravy podľa trestnoprávnych noriem Slovenskej republiky (trestná zodpovednosť za prípravu zločinu ̶ § 13 Trestného zákona) a zákazu „prípravy“ mučenia podľa čl. 3 dohovoru (t. j. uplatnenie ochrany podľa čl. 3 dohovoru pri „príprave“ mučenia, podrobovania neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu), tak tento názor nemožno akceptovať, a to predovšetkým vzhľadom na rozdielnosť podstaty a prirodzenosti týchto úprav. To, že je príprava na zločin podľa právnej úpravy Slovenskej republiky trestná, neznamená (bez splnenia ďalších podstatných podmienok), že pokiaľ táto príprava smeruje k spáchaniu zločinu, ktorého následky by sa potencionálne mohli prekrývať s následkami predpokladanými v čl. 3 dohovoru, že bude tento automaticky aplikovateľný.

Aj z prípadu Assenov a ďalší proti Bulharsku (rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998), ktorým sťažovateľ argumentuje, vyplýva, že štát musí vykonať účinné vyšetrovanie, avšak až po tom, ako sťažovateľ vznesie obhájiteľné tvrdenie, že bol podrobený úmyselnému zlému zaobchádzaniu. Iniciátorom začatia účinného úradného vyšetrovania je teda dôveryhodné tvrdenie, že došlo k zlému zaobchádzaniu so sťažovateľom. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmieňovanom prípade Európsky súd pre ľudské práva konštatoval nedostatok presvedčivých dôkazov o zlom zaobchádzaní.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015 absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.