III. ÚS 545/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 545/2014­22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti , , zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania takto

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 545/2014­6 z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania.

Dříve než soud rozhodl ve věci samé, Ministerstvo spravedlnosti SR postupně začalo plnit. Dne 1. 6. 2012 priznalo stěžovateli 487,42 Euro, dne 4. 12. 2012 priznalo úrok z uvedené částky a dne 31. 1. 2013 priznalo zbytek požadované částky, tj. 508,40 Euro a úrok z této částky. Stěžovatel na každý krok Ministerstva spravedlnosti SR reagoval príslušným návrhem na částečné zastavení řízení. Nakonec po priznaní celé požadované částky, včetně úroku, stěžovatel navrhl úplné zastavení soudního řízení. Okresní soud Bratislava I. návrhu vyhovel usnesením ze dne 28. 2. 2013 č.j. 21 C/80/2012­ 50. Řízení zastavil a stěžovateli priznal náhradu nákladu řízení ve výši 354,84 Euro. Stěžovatel byl s usnesením soudu spokojen, ale Ministerstvo spravedlnosti SR reagovalo odvolaním, v němž tvrdilo, že priznaním náhrady nákladu řízení došlo k nedůvodnému obohacení oprávnené strany. Na to stěžovatel reagoval dne 29. 3. 2013 vyjadrením k odvolaní. (Viz přílohu.) Krajský soud Bratislava usnesením ze dne 30. 4. 2013 č.j. 5Co/213/2013­66 usnesení soudu prvního stupne v napadené části potvrdil (veta první). Stěžovateli ale nepriznal náhradu nákladu odvolacího řízení (veta druhá). Nepriznaní náhrady nákladů odvolacího řízení zdůvodnil Krajský soud Bratislava tím, že úspešný stěžovatel náhradu nákladu odvolacího řízení neuplatnil a ani mu v souvislosti s odvolaním žádne náklady nevznikly.“

Sťažovateľ argumentoval, že si je vedomý judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej sa ústavný súd otázkou náhrady trov konania zaoberá skôr výnimočne, a to len v prípadoch závažných excesov. Za takýto exces považuje sťažovateľ práve svoj prípad, ktorý kvalifikuje ako analogický s prípadom, v ktorom ústavný súd nálezom rozhodol v otázke náhrady trov konania v prospech sťažovateľov (č. k. III. ÚS 454/2010­26 zo 7. júna 2011 a č. k. I. ÚS 463/2012­23 z 12. decembra 2012).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd listom sp. zn. Spr. 3565/14 z 27. novembra 2014, v ktorom v podstate uznal dôvodnosť sťažnosti sťažovateľa, keď v liste uviedol, že k nepriznaniu trov odvolacieho konania sťažovateľovi došlo „chybou odvolacieho senátu, prehliadnutím uplatneného nároku navrhovateľa voči odporcovi“, čo odôvodnil krajský súd objektívnou okolnosťou, a to nadmernou pracovnou zaťaženosťou referujúceho sudcu.

Krajský súd vo svojom vyjadrení z 27. novembra 2014, ako aj právny zástupca sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. decembra 2014 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Sťažovateľ v stanovisku z 31. decembra 2014 zároveň zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti a označil krajským súdom prezentovanú objektívnu okolnosť preťaženosti referujúceho sudcu, ktorá mala spôsobiť zlyhanie a pochybenie odvolacieho senátu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa, za takú, ktorá nezbavuje krajský súd zodpovednosti za porušenie práv sťažovateľa.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípadoch, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS

17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, kde je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Krajský súd v odvolacom konaní, v ktorom prijal namietané uznesenie sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013, rozhodoval o odvolaní podanom protistranou proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým tento priznal sťažovateľovi náhradu trov konania. Krajský súd odvolaniu protistrany nevyhovel a svojím uznesením prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľovi však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoj výrok o nepriznaní trov odvolacieho konania krajský súd odôvodnil poukazom na aplikáciu relevantných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a to § 224 ods. 1 OSP s použitím § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 1 OSP, kde konštatoval, že „v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi, ktorý si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu v súvislosti s podaným odvolaním žiadne trovy nevznikli, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal“.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Z relevantnej právnej úpravy vyplýva, že sťažovateľ, ktorý bol v konaní úspešný, mal v intenciách ustanovenia § 142 ods. 1 OSP právo na náhradu trov konania, kde dodatočnými podmienkami ich priznania bolo splnenie skutočností predpokladaných tak ustanovením § 142 ods. 1 OSP, ako aj ustanovením § 151 ods. 1 OSP, a síce že sťažovateľovi trovy na účelné uplatňovanie práva reálne vznikli a súčasne ich sťažovateľ aj náležite uplatnil.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 100 €, ktoré však neodôvodnil v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania a vrátil mu vec na nové konanie, a tým v okolnostiach daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú, preto sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa si v podaní z 31. decembra 2014 uplatnil trovy konania v celkovej sume 417,98 €.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 418 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 130,17 € vrátane režijných paušálov v hodnote po 7,81 €, ako aj za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 134 € vrátane režijného paušálu v hodnote 8,04 €, ktorú zaviazal uhradiť krajský súd (bod 4 výroku nálezu).