III. ÚS 550/2024

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 550/2024-50

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Ingrid Kovalčukovou, advokátkou, Štúrova 22, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/2098/2020 z 18. decembra 2023 takto

rozhodol:

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. februára 2024 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) poverením na vykonanie exekúcie Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 75Ek/2098/2020 z 30. marca 2021 vydaným súdnej exekútorke a uzneseniami okresného súdu sp. zn. 75Ek/2098/2020 z 15. decembra 2021 a 18. decembra 2023. Navrhuje zrušiť napadnuté poverenie na vykonanie exekúcie okresného súdu a uznesenia okresného súdu. Žiada aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. 2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 550/2024-17 z 24. októbra 2024 prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 75Ek/2098/2020 z 18. decembra 2023. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol.

II. Skutkové východiská

s príslušenstvom. Exekučným titulom je notárska zápisnica sp. zn. N 6/2010, Nz 1114/2010, NCRls 1133/2010 z 15. januára 2010 (ďalej aj „notárska zápisnica“ alebo „exekučný titul“). Z exekučného titulu vyplýva, že 15. januára 2010 sa pred notárku dostavil sťažovateľ ako ručiteľ spolu s dlžníkom – , ktorí vyhlásili, že v zmluve o pôžičke peňažných prostriedkov z 15. januára 2010 uzatvorenej medzi dlžníkom – a veriteľom – sa dohodli, že dlžnú sumu 1 000 000 eur s príslušenstvom vráti dlžník v jednej splátke najneskôr do 15. januára 2011. V exekučnom titule bolo zároveň ustanovené, že v deň podpisu zmluvy o pôžičke bude tento záväzok zabezpečený aj spísaním (okrem iného) dohody o ručení medzi veriteľom a sťažovateľom ako ručiteľom. Dohoda o ručení z 15. januára 2010 obsahuje vyhlásenie ručiteľa, že ak dlžník nesplní svoj záväzok voči veriteľovi zo zmluvy o pôžičke, uspokojí veriteľa v plnom rozsahu dlžníkom nesplateného záväzku ručiteľ. Dohoda o ručení tvorí neoddeliteľnú súčasť notárskej zápisnice.

4. Sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie, ktorý bol uznesením okresného súdu z 15. decembra 2021 vydaným vyššou súdnou úradníčkou zamietnutý podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku. Podľa okresného súdu vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti obsiahnuté v notárskej zápisnici. To, že dlh povinného nebol splatný v okamihu jej vyhotovenia, nemá žiaden vplyv na platnosť jeho vyhlásenia učineného v notárskej zápisnici. K tvrdeniu sťažovateľa, že nemohol platne uznať v čase spísania notárskej zápisnice neexistujúci záväzok vrátiť neposkytnutú pôžičku oprávnenému, okresný súd uviedol, že nie je vylúčená možnosť zabezpečiť ručením aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky. Sám sťažovateľ vlastnoručným podpisom dohody o ručení potvrdil ručiteľské vyhlásenie, kde je uvedené, že ručenie zabezpečuje záväzky v čase

5. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky sťažovateľ podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá napadnutým uznesením okresného súdu z 18. decembra 2023 vydaným sudkyňou. Okresný súd v uznesení konštatoval vecnú správnosť uznesenia VSÚ a doplnil, že neplatnosť, resp. platnosť zmluvy o pôžičke, už bola posudzovaná, a to na základe žaloby podanej sťažovateľom (Okresný súd Košice okolie sp. zn. 14C/208/2016, Krajský súd v Košiciach sp. zn. 2Co/239/2019). Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 12. marca 2020 bolo právoplatne rozhodnuté, že zmluva o pôžičke je platná a neplatné sú iba jej dojednania v časti úrokov z omeškania vo výške 0,04 % denne z dlžnej sumy.

6. Podľa sťažovateľa sa okresný súd riadne nezaoberal jeho argumentmi o možnej absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke, ktorá tvorí súčasť notárskej zápisnice. Ak pri uzatváraní zmluvy o pôžičke, ktorá je jednoznačne typom reálneho kontraktu, nedošlo k odovzdaniu požičiavaných peňazí, nemožno hovoriť o jej platnom uzatvorení. Táto zmluva by mohla byť svojím jednoznačne a predovšetkým konsenzuálne koncipovaným obsahom skôr úverovou zmluvou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Okresný súd v napadnutom uznesení vydanom sudkyňou v rozpore so skutočnosťou uviedol, že neplatnosť zmluvy o pôžičke bola z rovnakých dôvodov, ako je tomu v exekučnom konaní, posudzovaná v súvisiacom civilnom sporovom konaní. 7.

8. Za riadne vysporiadanie sa s námietkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu uznania dlhu obsiahnutého v notárskej zápisnici nemožno považovať postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil túto námietku za právne celkom bezvýznamnú s poukazom na to, že právnym záväzkom sťažovateľa je v notárskej zápisnici uvedená dohoda o ručení, ktorá je tiež súčasťou notárskej zápisnice a ručenie z nej sa vzťahuje aj na všetky budúce záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Ďalej sa však okresný súd touto námietkou už nezaoberal, a to ani v súvislosti s posúdením námietky premlčania vykonateľnosti nárokov vyplývajúcich z notárskej zápisnice. Ak je dohoda o uznaní dlhu uvedená v notárskej zápisnici absolútne neplatná, okresný súd nemohol odvíjať svoje úvahy pri počítaní premlčania od tohto absolútne neplatného právneho úkonu, ktorý s ohľadom na účinky neplatnosti ex tunc nikdy nemohol spustiť plynutie premlčacej doby tak, ako to predpokladá § 110

IV. Vyjadrenie okresného súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

IV.1. Vyjadrenie okresného súdu:

10. Okresný súd sa v plnom rozsahu sa pridržiava argumentácie uvedenej v napadnutom uznesení a ústavnú sťažnosť považuje za nedôvodnú. V konaní Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 14C/208/2016 a nadväzujúcom odvolacom konaní Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/239/2019 bol za neplatne dojednaný označený len úrok z omeškania (pre rozpor so zákonom) a v časti platnosti dojednania úrokovej sadzby a v časti záložných zmlúv bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná. Práve čiastočné zamietnutie žaloby podporuje záver o platnosti samotnej zmluvy o pôžičke, pretože ak by bola zmluva o pôžičke absolútne neplatná ako celok, čo súd skúma z úradnej povinnosti, nebol by dôvod nevyhovieť žalobe v celom rozsahu. Výklad, ktorý sťažovateľ predostrel (vyplatenie pôžičky v deň podpisu zmluvy, inak je zmluva neplatná), popiera zaužívanú prax a princíp preferencie platnosti právnych úkonov. Oprávnený preukázal vyplatenie finančných prostriedkov na podklade zmluvy o pôžičke. Pokiaľ ide o rozhodnutia, na ktoré sťažovateľ poukazoval v rámci sťažnosti proti uzneseniu VSÚ, tieto sa zaoberali momentom poskytnutia pôžičky v súvislosti s uznaním dlhu, ktoré bolo právnym dôvodom notárskej zápisnice so zameraním sa na posúdenie, či dlh v čase uznania existoval alebo nie. Hoci súčasťou notárskej zápisnice je aj uznanie dlhu zo strany sťažovateľa, prípadná neplatnosť uznania by spôsobila len neplatnosť tohto právneho úkonu, avšak na ostatné ustanovenia by táto neplatnosť nemala žiadny vplyv, keďže uznanie dlhu tu nie je právnym dôvodom exekučného titulu (tým je zmluva o pôžičke, resp. dohoda o ručení). Hoci v čase podpísania dohody o ručení pôžička ešte nebola vyplatená, neznamená to neplatnosť tejto dohody a ručenie sa aktivizovalo poskytnutím pôžičky. Argumentáciu týkajúcu sa námietky premlčania sťažovateľ neuviedol v rámci sťažnosti proti napadnutému uzneseniu VSÚ. Okresný súd preto nemohol na právne posúdenie námietky premlčania zo strany vyššej súdnej úradníčky relevantne reagovať.

12. Podľa sťažovateľa okresný súd rezignoval na svoju povinnosť vyhodnotiť prípadnú absolútnu neplatnosť zmluvy, vychádzal len z ničím nepodloženého subjektívneho predpokladu, že túto povinnosť už zaňho splnil súd v inom (civilnom sporovom) konaní. Posúdenie zmluvy z hľadiska jej absolútnej neplatnosti však z odôvodnenia rozhodnutí súdov v civilnom spore v skutočnosti vôbec nevyplýva. Nikdy nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale mohlo by ísť o zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka. Nejednoznačnosť záväzku, ktorého sa týka ručiteľské vyhlásenie sťažovateľa učinené v notárskej zápisnici, spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Námietka absolútnej neplatnosti uznania dlhu nemohla mať v predmetnom prípade logicky žiaden iný rozumný dôvod ako jej vplyv na posúdenie otázky premlčania. Ak aj v sťažnosti proti uzneseniu VSÚ sťažovateľ nebrojil ťažiskovo proti spôsobu, akým táto rozhodla o jeho námietke premlčania, a svoje argumenty mieril hlavne k absolútnej neplatnosti uznania dlhu, od ktorého však vyššia súdna úradníčka priamo odvíjala posúdenie sťažovateľom vznesenej námietky premlčania, nemožno od sťažovateľa spravodlivo žiadať, aby pri podávaní opravného prostriedku prezumoval, že o sťažnosti rozhodujúci súd sa nebude zaoberať zjavnými logickými rozpormi preskúmavaného rozhodnutia vydaného vyššou súdnou úradníčkou. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému, nepremlčuje sa, súd na ňu prihliada aj bez návrhu, na právny úkon sa hľadí, ako keby nikdy nebol učinený, a teda nemôže vyvolať žiadne právne účinky vrátane začatia plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty.

13. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení, že okresný súd sa náležite nezaoberal podstatnými argumentmi sťažovateľa, resp. sa nimi zaberal len formálne, okrajovo a bez kontextu na ich skutočnú podstatu.

Nadväzne nemohlo platne vzniknúť ručiteľské vyhlásenie sťažovateľa ani uznanie záväzku zakomponované do notárskej zápisnice. Uvedené má za následok nevykonateľnosť notárskej zápisnice. Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukázal okrem iného na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 136/2017 z 1. marca 2017 a sp. zn. I. ÚS 261/2015 z 10. júna 2015. 16. Ústavný súd uvádza, že v predmetnej exekučnej veci nie je spornou skutočnosť, že k odovzdaniu predmetu pôžičky (1 000 000 eur) nedošlo pri uzavretí zmluvy o pôžičke 15. januára 2010 (v rovnaký deň bola spísaná aj notárska zápisnica), ale až následne s odstupom niekoľkých dní (zloženie peňažných prostriedkov do notárskej úschovy 19. januára 2010, vyplatenie peňažných prostriedkov príjemcovi na ním označený účet 22. januára 2010).

Ak to tak nebolo, potom notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom z dôvodu, že v čase jej podpisu ešte žiadny dlh neexistoval.». 19. Okresný súd vo vzťahu k sťažovateľom uvádzanej judikatúre prezentuje svoje úvahy o jej neaplikovateľnosti na vec sťažovateľa, avšak činí tak až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti. K tomuto ústavný súd uvádza, že pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia vychádza z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a argumentácie v ústavnej sťažnosti. Ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať pasivitu účastníkov ani všeobecných súdov tým, že by sám vytváral alebo dodatočne akceptoval právnu argumentáciu, ktorá nebola súčasťou pôvodného rozhodovacieho procesu. Preto ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti nemohol „novým“ argumentom okresného súdu uvedeným vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti pripísať relevanciu. Pre úplnosť však ústavný súd dodáva, že záver ústavného súdu vyslovený v uzneseniach

konaní. Uviedol, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/293/2019 z 12. marca 2020 bolo rozhodnuté, že zmluva o pôžičke je platná a neplatné sú iba jej dojednania v časti úrokov z omeškania vo výške 0,04 %, pričom sťažovateľ v konaní pred krajským súdom namietal vo vzťahu k neplatnosti zmluvy o pôžičke rovnaké skutočnosti ako aktuálne v exekučnom konaní. 21. Ústavný súd zistil, že predmetné konštatovanie okresného súdu je neúplné, a tým aj skreslené. Z obsahu rozsudku krajského súdu v civilnom sporovom konaní vyplýva, že po predložení spisu súdu prvej inštancie na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľ ako žalobca v 1. rade zaslal podanie z 5. marca 2020, v ktorom argumentoval absolútnou neplatnosťou zmluvy o pôžičke (aj záložnej zmluvy) z dôvodov, ktoré uplatňuje aktuálne v exekučnom konaní (neexistencia záväzku zo zmluvy o pôžičke, keďže peňažné prostriedky neboli odovzdané v čase podpisu zmluvy o pôžičke).

sám posúdenie platnosti zmluvy o pôžičke v rámci exekučného konania neučinil, a teda jeho záver o nedôvodnosti námietky sťažovateľa o neplatnosti zmluvy o pôžičke (ako aj na ňu nadväzujúcich právnych úkonov) je predčasný. Ústavný súd opätovne uvádza, že pokiaľ okresný súd vo vzťahu k otázke platnosti zmluvy o pôžičke dopĺňa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti (princíp preferencie platnosti právnych úkonov a ďalšie), tieto tvrdenia neboli spôsobilé ovplyvniť posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu opätovne posúdiť a rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu VSÚ, rešpektujúc obsah a zmysel základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie bolo ústavným súdom zistené. Ústavný súd však zdôrazňuje, že obsahom pre okresný súd záväzného právneho názoru nie je kategorická požiadavka vyhovieť sťažovateľovmu návrhu na zastavenie exekúcie. Povinnosťou okresného súdu bude vysporiadať sa s judikatúrou ústavného súdu z rokov 2015 a 2017, na ktorú sťažovateľ poukazoval, a bude potrebné zohľadniť aj eventuálne neskoršie rozhodnutia, či už ústavného súdu, alebo všeobecných súdov, ktoré môžu signalizovať judikatórny posun v sporných právnych otázkach.

. . keďže neexistujúci právny záväzok nie je možné ani uznať, v predmetnej veci nedošlo k platnému uznaniu dlhu a povinný z opatrnosti namietol premlčanie vykonateľnosti nárokov z notárskej zápisnice. . .“ (str. 11 sťažnosti proti uzneseniu VSÚ).

26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že v dôsledku zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie sa vytvára priestor, aby sa okresný súd pri opätovnom posudzovaní sťažnosti sťažovateľa sám vyrovnal s ochranou uvedených práv hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).