III. ÚS 559/2015

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 93/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 163/2015-664 z 22. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní sp. zn. 4 T 93/2014 rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu doručenej 17. júla 2015 tak, že ju uznesením č. k. 4 T 93/2014-650 zo 6. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol a väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil. Na základe sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodoval o uvedenej žiadosti aj krajský súd, ktorý ju po zrušení uznesenia okresného súdu napadnutým uznesením zamietol, väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a ponúknutý sľub neprijal.

Na základe uvedeného potom sťažovateľ žiada návrhom vo veci samej vysloviť, že „Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 93/2014-650 svojím postupom v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 163/2015-664 porušili sťažovateľove práva uvedené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru... a čl. 17 ods. 5 Ústavy“. Ďalej navrhuje vysloviť, že postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 3 Tos 163/2015-664 z 22. septembra 2015 boli „porušené práva uvedené v čl. 6 Dohovoru“, priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v celkovej výške 3 500 € a napokon uznesenie krajského súdu zrušiť a prikázať mu prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu.

V pripojenej žiadosti sťažovateľ tiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu, že sa nachádza vo výkone väzbe, nevlastní „žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok“ a nie je poberateľom žiadneho príjmu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Aj keď sťažovateľove osobné pomery (predovšetkým skutočnosť, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody) by mohli ustanovenie právneho zástupcu v konaní odôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho práva na ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu sťažnosti (napriek nedostatkom jej zákonom predpísaných náležitostí), listín vyžiadaných zo spisu okresného súdu, ako aj uznesenia krajského súdu a uznesenia okresného súdu zistil dostatok dôvodov na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť (k týmto záverom pozri bližšie body 2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že najmenej jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený nebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (1. bod výrokovej časti uznesenia).

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd neprihliadal na formálne nedostatky sťažnosti, ale zameral sa na preskúmanie jej celkového obsahu. V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberal najmä otázkou, či výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do označených základných práv a slobôd, pri ktorých by v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby mohlo podľa doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie – v danom prípade predovšetkým základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzhľadom na obsah sťažnosti sa ústavný súd zaoberal aj možným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum namietanej rýchlosti postupu všeobecných súdov pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd už judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku

1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“. Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27].

Z už uvedeného prehľadu úkonov je zrejmé, že konanie o žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby trvalo od 17. júla 2015 do 7. októbra 2015 na dvoch stupňoch všeobecných súdov. Ústavný súd však bol nútený prihliadnuť na skutočnosť, že na uvedenú dĺžku konania mala vplyv aj sťažovateľova neprítomnosť pri rozhodovaní okresného súdu o jeho žiadosti, následkom čoho bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť až do 3 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia, čo by nebolo spravodlivé pričítať na zodpovednosť len okresnému súdu, keďže súd postupoval na základe žiadosti sťažovateľa. Za ďalšiu špecifickú okolnosť prípadu, ktorú bolo potrebné zohľadniť, považoval ústavný súd skutočnosť, že na súdenej trestnej činnosti sa podľa obžaloby mali zúčastniť aj ďalšie osoby (ide o skupinovú vec), čo so sebou spravidla nesie zvýšené nároky na zosúladenie množstva procesných úkonov, ktoré je vo veci takéhoto charakteru potrebné priebežne realizovať.

Ústavný súd tak zohľadňujúc ustálenú judikatúru v obdobných veciach a už uvedené okolnosti daného prípadu zastáva názor, že časové obdobie od doručenia žiadosti o prepustenie z väzby do predloženia spisu krajskému súdu svojou intenzitou neprekračuje limity vyvodené z obsahu základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Požiadavky vyplývajúce z označených ustanovení ústavy a dohovoru by v zásade nespĺňal taký postup okresného súdu, pri ktorom by lehota konania na jeho úrovni presahovala dlhšiu ako zistenú dobu, resp. by išlo o nečinnosť trvajúcu týždne, čo sa v danom prípade nestalo.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 3 Tos 163/2015-664 z 22. septembra 2015

uznesenie

okresného súdu zrušil a súčasne sám rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby tak, že ju zamietol, a rozhodol, že väzbu sťažovateľa nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijíma ani jeho písomný sľub, ktorým chcel väzbu nahradiť. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval nedôvodnosť sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, pričom po uvedení rozhodujúcich skutkových okolností uviedol, že okresný súd „správne poukázal na to, že trestné stíhanie obžalovaného je dôvodné, pričom dôvodnosť trestného stíhania je preukázaná doposiaľ vykonanými dôkazmi... Aj podľa názoru krajského súdu dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku naďalej trvajú, nakoľko sa obžalovaný sústavne dopúšťa trestnej činnosti, je osobou v minulosti 12-krát súdne trestanou, viackrát bol vo výkone trestu odňatia slobody, pričom predchádzajúce odsúdenia nemali na obžalovaného žiadny pozitívny vplyv. Súd I. stupňa sa zaoberal aj možným nahradením väzby obžalovaného inštitútmi v zmysle ustanovenia § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, pochybil však, keď nerozhodol o možnom nahradení väzby obžalovaného sľubom v zmysle ustanovenia § 80 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku... Aj krajský súd je toho názoru, že väzbu obžalovaného nie je možné nahradiť inštitútmi v zmysle ustanovenia § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku a to najmä vzhľadom na osobu obžalovaného, keďže nie je možné konštatovať celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením dohľadom probačného a mediačného úradníka, ani prijatím písomného sľubu obžalovaného. Vzhľadom na pochybenie súdu I. stupňa krajský súd doplnil výrok v zmysle ustanovenia § § 80 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku.

Z obsahu sťažnosti vyplýva najmä námietka, podľa ktorej krajský súd nemohol procesnú chybu okresného súdu napraviť doplnením výroku o neprijatí sľubu obžalovaného podľa § 80 ods. 1písm. b) Trestného poriadku z dôvodu, že by tak došlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania, keďže výrok o neprijatí písomného sľubu sťažovateľ nemohol „dať preskúmať vyšším súdom“.

Dvojinštančnosť konania je ústavno-procesný princíp, ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov (m. m. II. ÚS 195/06) a je výsledkom požiadavky odstrániť prípadné skutkové alebo právne vady rozhodnutia súdu rozhodujúceho v prvej inštancii. Existencia dvoch inštancií však neznamená, že v prvom stupni je predmet konania odlišný od fázy druhostupňovej (m. m. III. ÚS 46/2012).

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na znenie ustanovenia procesnoprávneho predpisu vydaného na základe čl. 46 ods. 4 ústavy, ktoré bolo pri vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu vo veci použité, t. j. § 194 v ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Toto ustanovenie dáva krajskému súdu právomoc rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby priamo po zrušení uznesenia okresného súdu tak, aby došlo k odstráneniu zisteného nedostatku uznesenia okresného súdu. Dokonca aj § 194 ods. 3 Trestného poriadku predpokladá možnosť odstránenia pochybenia súdu nižšieho stupňa spočívajúceho v neúplnosti výroku, ktorým malo byť vo veci rozhodnuté, doplnením tohto výroku, a to aj bez zrušenia uznesenia súdu prvého stupňa.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd zásadu dvojinštančnosti konania ako ústavnoprocesného princípu aplikovaného v rámci konania o žiadosti o prepustenie z väzby neporušil, keďže z obsahu tejto žiadosti sťažovateľa ako i z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že písomný sľub sťažovateľa, ktorým tento žiadal nahradiť svoju väzbu, bol predmetom konania už na okresnom súde. Teda na oboch stupňoch všeobecných súdov sa rozhodovalo o poskytnutom sľube obžalovaného, avšak okresný súd pri svojom rozhodovaní pochybil, čo bolo v konečnom dôsledku dôvodom korekcie realizovanej uznesením krajského súdu, ktorý osobitným výrokom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sľub sťažovateľa neprijal.

Aj keď sťažovateľ porušenie čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručujúceho právo na odvolanie v trestných veciach explicitne nenamietal, ústavný súd s ohľadom na nedostatok právneho zastúpenia sťažovateľa poznamenáva, že uvedené ustanovenie tohto protokolu garantuje právo na prieskum súdneho rozhodnutia súdom vyššej inštancie, len pokiaľ ide o rozhodnutie o vine alebo treste, nie však pokiaľ ide o väzobné rozhodnutia dočasne pozbavujúce osobu obvinenú (obžalovanú) jej osobnej slobody. Preto by nemohlo prichádzať do úvahy ani porušenie tohto práva.