III. ÚS 560/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 560/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Cb 351/2007 a jeho rozsudkom z 25. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob 167/2012 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014 a takto

rozhodol:

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 31. októbra 2007 na okresnom súde proti , (ďalej len „žalovaná“), žalobu o zaplatenie 323 075,81 € s príslušenstvom z titulu vyplatenia odmeny za poskytnuté právne služby dojednané v mandátnej zmluve z 23. mája 2003. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol na pojednávaní uskutočnenom 25. júna 2012 bez prítomnosti sťažovateľa s poukazom na splnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 v spojení s § 48 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom poukázal na to, že okresný súd rozhodol na jedinom pojednávaní, a to bez jeho vypočutia a bez jeho osobnej prítomnosti, ako aj na to, že okresný súd nesprávne právne posúdil jeho vec. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo odvolanie sťažovateľa vyhodnotené ako nedôvodné a rozsudok okresného súdu bol potvrdený.

Sťažovateľ namieta, že v okolnostiach jeho prípadu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy súbežne s porušením jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom k ich porušeniu „došlo z dvoch právne významných príčin: A. podľa ust. § 14 ods. 1 O. s. p. sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. B. podľa ust. § 157 ods. 2, príp. § 167 ods. 2 O. s. p. musí byť odôvodnenie rozhodnutia presvedčivé, úplné, musí sa vyporiadať so všetkými základnými otázkami, ktoré sa v konaní riešia, musí byť v súlade s právnym poriadkom a predovšetkým musí byť pravdivé.“

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že podaním z 20. augusta 2010 vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni prejednávajúcej vec na prvom stupni. Svoju námietku odôvodnil tým, že „sudkyňa má voči nemu zjavne nepriateľský vzťah, lebo ho hrubo urazila... tým, že hodnotila jeho životnú úroveň ako nadpriemernú v súvislosti s jeho zdravotným stavom a následnými liečebnými pobytmi. Napriek skutočnosti, že bola informovaná o jeho vážnom zdravotnom stave a z toho vyplývajúcich častých pobytoch mimo územia SR, doručovala mu písomnosti prostredníctvom PZ SR, čím došlo k zneváženiu jeho osoby v mieste bydliska a výkonu povolania. Súd rozhodujúci o námietke zaujatosti sa s touto argumentáciou sťažovateľa nestotožnil a sudkyňu z prejednávania veci nevylúčil.“. Taktiež sťažovateľ podaním z 12. mája 2009 požiadal súd o oslobodenie od súdneho poplatku. Vo veci konajúca sudkyňa jeho žiadosť zamietla a oslobodenie od súdneho poplatku nepriznala. Na jeho odvolanie mu odvolací súd priznal oslobodenie od súdneho poplatku vo výške ¼. Napriek rešpektovaniu názoru súdu o „nezaujatosti konajúcej sudkyne je sťažovateľ presvedčený o jej zaujatosti pri prejednávaní veci na prvom stupni“.

Odôvodnenie

rozsudku krajského súdu podľa názoru sťažovateľa nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením jeho nárokov. Krajský súd „sa vôbec nevyporiadal s argumentmi, ktoré... uviedol na odôvodnenie opodstatnenosti podaného odvolania. Povinnosťou... krajského súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej, aj právnej stránky rozhodnutia.“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade sťažovateľ mal proti napadnutému rozsudku okresného súdu možnosť podať odvolanie a túto možnosť aj využil, pričom o odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nevyhodnocujúce všetky jeho argumenty a z toho dôvodu za ústavne nekonformné, a to jednak v časti týkajúcej sa premlčania časti jeho peňažného nároku a vyhodnotenia zvyšnej časti peňažného nároku ako takého, za ktoré by mu patrila odmena, ako aj v časti, v ktorej sa krajský súd vysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa jeho neúčasti (a s tým spojenej skutočnosti, že nebol vypočutý a nemohol predkladať dôkazy) na pojednávaní pred okresným súdom.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že v „citovanom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sú upravené predpoklady, za ktorých naplnenia môže súd vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Súd môže uskutočniť pojednávanie v neprítomnosti účastníka konania iba vtedy, ak účastník konania: bol na pojednávanie riadne predvolaný, nepožiadal o odročenie pojednávania alebo dôvod, pre ktorý požiadal o odročenie pojednávania, nebol dôležitý. Súd môže vo veci pojednávať a na pojednávaní vec rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania len za splnenia vyššie uvedených predpokladov. Účastník, ktorý požiadal o ospravedlnenie a odročenie pojednávania, musí svoju žiadosť podložiť závažným dôvodom, pre ktorý žiada odročenie pojednávania. Pôjde o vážne dôvody, ktoré mu neumožňujú z objektívneho alebo subjektívneho hľadiska zúčastniť sa na pojednávaní. Dôležitosť dôvodu posudzuje súd vždy s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu.“.

Krajský súd považoval postup súdu prvého stupňa, keď vec prerokoval v neprítomnosti žalobcu, za správny, pretože podľa jeho názoru „neboli naplnené predpoklady pre odročenie predmetného pojednávania.“ Z obsahu súdneho spisu mal tiež krajský súd za preukázané, že „doručenie predvolania žalobcovi na pojednávanie konané dňa 25. 06. 2012 bolo vykonané zákonným spôsobom a predvolanie sa považovalo v súlade s § 48 ods. 3 OSP za doručené dňa 17. 06. 2012... “.

Bolo na sťažovateľovi, aby s dostatočným časovým predstihom upovedomil súd prvého stupňa o vážnom dôvode, pre ktorý bude v tom čase mimo územia Slovenskej republiky, a požiadal, aby v tom čase nenariaďoval pojednávanie, a preto túto skutočnosť nie je možné dať na ťarchu súdu prvého stupňa, keď navyše, ako vyplynulo z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa podanému proti rozsudku okresného súdu, sťažovateľ „sa nezúčastnil ani na jednom z 8 zvolaných pojednávaní“. Súd prvého stupňa využijúc § 101 ods. 2 OSP v spojení s § 48 ods. 3 OSP prejednal vec v neprítomnosti sťažovateľa. V takomto postupe súdu prvého stupňa nebolo podľa názoru krajského súdu možné vidieť postup, ktorým by mohla byť účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. S týmto záverom krajského súdu je potom v príkrom rozpore aj tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd rozhodol na jedinom pojednávaní.

Substancovať svoje skutkové tvrdenia je navrhovateľ povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá trendom koncentrácie civilného súdneho konania. Sťažovateľ sám svojou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 OSP) umožňuje v rámci princípu arbitrárneho poriadku uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho konania. Okrem procesnej ekonómie je uvedený postup v súlade i s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi stav právnej istoty.

Neúčasť účastníka konania na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný a ktorého sa nezúčastnil vlastným zavinením, nemôže byť porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Všeobecný súd má možnosť prejednať vec, a teda aj vykonať dokazovanie v neprítomnosti takéhoto účastníka konania (§ 101 ods. 2 OSP), pričom aj rozsah a obsah dokazovania môže určiť sám. Ustanovenie § 120 ods. 1 OSP jasne uvádza, že súd rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná, pričom môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Námietka sťažovateľa ani v tejto časti preto nemôže byť opodstatnená.

Sťažovateľ namieta arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu aj v časti týkajúcej sa vyhodnotenia jeho uplatnenej pohľadávky vyplývajúcej z mandátnej zmluvy o poskytovaní právnych službe pre žalovaného ako premlčanej (v časti 221 477,33 €) a vo zvyšnej časti uplatnenej pohľadávky ako takej, za ktorú mu nepatrí dohodnutá odmena, pretože sťažovateľom predložené rozbory nemali podľa názoru okresného súdu charakter rozboru konkrétnych vecí a boli vyhodnotené ako prehľad situácie, teda sťažovateľ nevykonal úkony spočívajúce vo vypracovaní právneho rozboru.

Napadnutý rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa hodnotenia dôvodov fakturácie právnych služieb považoval krajský súd za dôvodný a dodal, že ,,v ustanovení § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. sa určujú úkony právnych služieb, za vykonanie ktorých prislúcha advokátovi plná výška sadzby, nakoľko ide o úkony vykonané vo veci samej, alebo o úkony, ktoré sú pre vedenie alebo smerovanie konania veľmi dôležité. Prevzatím a prípravou zastúpenia sa rozumie jeden úkon, ktorý v sebe obsahuje aj analýzu prípadu vo vzťahu k jeho opodstatnenosti, dĺžke vybavenia veci a tiež k jeho obťažnosti, resp. zhodnotenie a upozornenie klienta na neistotu úspechu vo veci. Uvedené štádium nie je možné označiť ako vypracovanie právneho rozboru veci, lebo právny rozbor veci je úkon právnej služby, ktorý nemôže byť vyžadovaný ako súčasť vybavenia veci, ale je samostatnou objednávkou klienta (ako napr. výklad určitých ustanovení alebo celého právneho predpisu). Právny rozbor veci by mal obsahovať návrhy na ďalší postup v konaní s odkazom na pramene práva, literatúru a judikatúru súdov, z ktorej vychádza. V zmysle uvedeného ani odvolací súd nepovažoval žalobcom predložené rozbory za úkony právnej služby v súlade s § 16 ods. 1 písm. e) vyhlášky č. 163/2002 Z. z., za ktoré by žalobcovi patrila odmena v súlade s mandátnou zmluvou. Žalobca ani v odvolacom konaní nepreukázal, že pre žalovaného vykonal porady a rokovania s klientom v dňoch 14. 10. 2003 a 24. 10. 2003, čím žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie odmeny za predmetné úkony podľa čl. V. vyššie uvedenej mandátnej zmluvy.“.

Ďalej okresný súd vo vzťahu ku špecifikovaným úkonom právnych služieb uviedol, že, „v prípade špecifikovaných úkonov právnych služieb vykonaných v mesiaci máj 2003 vznikla podľa názoru okresného súdu sťažovateľovi povinnosť odmenu za tieto úkony po predchádzajúcom odsúhlasení žalovaným vyúčtovať „dňa 1.6.2003 so splatnosťou do 15.6.2003, dňom 16.6.2003 začala plynúť 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 16.6.2007“. V prípade špecifikovaných úkonov právnych služieb vykonaných v júni 2003 vznikla sťažovateľovi povinnosť odmenu za tieto úkony po predchádzajúcom odsúhlasení žalovaným vyúčtovať „dňa 1.7.2003 so splatnosťou do 15.7.2003, dňom 16.7.2003 začala plynúť 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa16.7.2007. V prípade Špecifikovaných úkonov právnych služieb vykonaných v mesiaci júl 2003 vznikla žalobcovi povinnosť odmenu za tieto úkony po predchádzajúcom odsúhlasení žalovaným vyúčtovať dňa 1.8.2003 so splatnosťou do 15.8.2003, dňom 16.8.2003 začala plynúť 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 16.8.2007. V prípade špecifikovaných úkonov právnych služieb vykonaných v mesiaci august 2003 vznikla žalobcovi povinnosť odmenu za tieto úkony po predchádzajúcom odsúhlasení žalovaným vyúčtovať dňa 1.9.2003 so splatnosťou do 15.9.2003, dňom 16.9.2003 začala plynúť 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 16.9.2007.“.

Sťažovateľ v konaní podľa názoru okresného súdu nepreukázal, že „pre žalovaného vykonal úkony podľa § 16 ods. l písm. b) vyhl. č. 163/2002 Z. z., porady a rokovania s klientom v dňoch 14.10.2003, 24.10.2003 tak ako tieto uviedol v prílohách k jednotlivých faktúram podľa jednotlivých súdnych konaní“. Pokiaľ ide o úkony právnej služby podľa § 16 ods. l písm. e) vtedy platnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len ,,vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) označené sťažovateľom ako „vypracovanie právnych rozborov vecí“, ktoré sťažovateľ priložil k jednotlivým faktúram a za ktoré vyúčtoval žalovanému odmenu, okresný súd v konaní ustálil, že „predložené rozbory nemajú charakter a nie sú právnym rozborom konkrétnych vecí, v ktorých mal žalobca zastupovať žalovaného. Právny rozbor možno kvalifikovať ako profesionálne právne poradenstvo na existujúcu skutkovú situáciu v záujme práv a oprávnených záujmov klienta s prípadným preventívnym riešením právnych problémov.“. Okresný súd predložené rozbory vyhodnotil ako „prehľad situácie v konkrétnych právnych veciach vedených súdmi vrátane prehľadu úkonov, ktoré vykonali iné osoby ako žalobca“. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ „vyhotovením týchto prehľadov nevykonal úkon spočívajúci vo vypracovaní právneho rozborov, za ktoré by žalobcovi patrila dohodnutá odmena. Na základe vykonaného dokazovania, po vyhodnotení dôkazov podľa § 132 O. s. p. a právnom posúdení veci dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.“.

Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd poznamenáva, že aj pochybenie okresného súdu spočívajúce v odňatí práva konať pred súdom v súvislosti s neodstránením takéhoto pochybenia krajským súdom je dovolacím dôvodom.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil jeho v sťažnosti označené práva, a to napriek tomu, že už v konaní pred okresným súdom bolo sťažovateľovi v dôsledku procesného pochybenia okresného súdu odňaté právo konať pred súdom.

Podľa platnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi sú závažné procesné pochybenia súdov dôvodom podania dovolania podľa § 237 OSP. Tento mimoriadny opravný prostriedok umožňuje účastníkom občianskeho súdneho konania závažné procesné pochybenia namietať. Základným ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva nerozhodoval iný súd.