III. ÚS 561/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 561/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Vladimírou Houdek Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 134/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Obdo 15/2013 a jeho uznesením z 28. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd na odvolanie žalovanej napadnutým uznesením rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne a ústavne nekonformným spôsobom. Odvolací súd sa podľa jej názoru nevysporiadal s jej argumentmi ani s podrobnou, zrozumiteľnou a logickou argumentáciou okresného súdu. Dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje výhrady voči prvostupňovému rozhodnutiu, nie sú podľa názoru sťažovateľky dostatočne konkrétne a nedávajú jej ako účastníčke konania odpoveď na otázku, „prečo bolo zo strany krajského súdu potrebné rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie“. Vo svojom zrušujúcom uznesení krajský súd dostatočne presvedčivo neodôvodnil, z akých dôvodov neobstojí právny názor okresného súdu. Krajský súd bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia vyslovil svoj právny záver, ktorými je okresný súd viazaný, a to, že ak „v spoločenskej zmluve nie je výslovne uvedený počet konateľov číslom, ale iba menom, bydliskom a dátumom narodenia určeného prvého jediného konateľa spoločnosti pri jej založení, treba vychádzať z toho, že pri voľbe ďalšieho konateľa sa nevyžaduje zmena spoločenskej zmluvy a na jeho voľbu postačuje jednoduchá väčšina hlasov prítomných spoločníkov“.

Svojím rozhodnutím sa krajský súd zároveň podľa sťažovateľky odchýlil od ustálenej judikatúry súdov v otázke potrebnej väčšiny hlasov pri zmene počtu konateľov spoločnosti, pričom sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré by ustálený právny názor súdov vyššej súdnej inštancie nemal obstáť, čím fakticky odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky ako procesné neprípustné odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP bez toho, aby sa zaoberal skúmaním vecnej správnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu ani „prípadné nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu a tým jeho prípadná nepreskúmateľnosť nezakladá vadu konania podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. " Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP sa podľa najvyššieho súdu rozumie „taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v občianskom súdnom konaní. Teda, ust. § 237písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s odôvodnením súdneho rozhodnutia, vrátane právneho posúdenia veci. ".

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo/15/2013 zo dňa 28.01.2014 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob/134/20l2-348 zo dňa 28.03.2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 284,08 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám ich právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Pokiaľ ide o spravodlivosť civilného konania podľa kritérií zakotvených v čl. 46 a nasl. ústavy, resp. v čl. 6 dohovoru, túto, ako už bolo uvedené, ústavný súd v rámci konania o sťažnosti primárne posudzuje ako celok, t. j. až po právoplatnom skončení konania, teda zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných pochybení všeobecných súdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach; ústavný súd je zásadne povolaný meritórne posudzovať vec až z komplexných hľadísk, t. j. po jej právoplatnom skončení, a to z toho hľadiska, či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.

Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu z 24. februára 2012 a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú z formálneho hľadiska právoplatnými rozhodnutiami, nejde o rozhodnutia, ktorými by sa konanie v právnej veci sťažovateľky skončilo (alebo dôsledkom ktorých by prípadne bolo zastavenie súdneho konania), ale rozhodnutia, po nadobudnutí právoplatnosti ktorých konanie vo veci samej (o návrhu na určenie neplatností uznesení valného zhromaždenia) pokračuje. Sťažovateľka tak má a bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v prebiehajúcom súdnom konaní pred všeobecnými súdmi.

Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

uznesenie

najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne a presvedčivým spôsobom plynú dôvody, ktoré tento súd viedli k odmietnutiu sťažovateľkou podaného dovolania, a to práve v dôsledku nezistenia, resp. absencie dôvodov jeho prípustnosti, pričom nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd preto akceptujúc svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, rešpektujúc princíp minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sťažovateľka bude mať prípadne možnosť podať sťažnosť ústavnému súdu v závislosti od výsledku konania.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015