III. ÚS 56/2015

1. Základné právo obchodnej spoločnosti OM TRADE, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 139/2007 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava II prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 139/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti OM TRADE, s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 700 € (slovom sedemsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti OM TRADE, s. r. o., trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet advokátky JUDr. Evy Geleneky Hencovskej, Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

06. 08. 2007 uznesenie o zamietnutí návrhu na nariadenie PO 30. 08. 2007 – odvolanie navrhovateľa 04. 09. 2007 výzva na úhradu SP za odvolanie, odvolanie doručované na vyjadrenie 03. 10. 2007 spis predložený KS BA 23. 10. 2007 uzn. KS BA, ktorým potvrdil uzn. zo dňa 06. 08. 2007 27. 11. 2007 spis doručený na OS BA II 04. 02. 2008 výzva N na úhradu SP za návrh 29. 02. 2008 úhrada SP 26. 05. 2008 odročené na neurčito, návrh navrhovateľa na zámenu účastníka a pokus o mimosúdnu dohodu 25. 06. 2008 výzva na úhradu SP za návrh 25. 06. 2008 výzva navrhovateľovi na predloženie súhlasu vstupu do konania 14. 08. 2008

návrh na doplnenie dokazovania 04. 10. 2010 výsluch účastníkov, svedka, odročené na T 31. 01. 2011 za účelom výsluchu svedka 31. 01. 2011 neúčasť navrhovateľa (ospravedlnenie), odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o návrhu navrhovateľa na zámenu účastníka 16. 03. 2011 priznanie svedočného, uznesenie o pripustení zmeny účastníka 22. 06. 2011

výzva zástupcovi navrhovateľa na oznámenie mien svedkov 13. 04. 2012 oznámenie svedkov zo strany navrhovateľa 14. 05. 2012 dožiadanie na OS Michalovce výsluch svedka 11. 07. 2012 vybavené dožiadanie 07. 11. 2012 pojednávanie, odročené na T 06. 02. 2013 za účelom doloženia vyjadrenia k sporu 21. 11. 2012 výzva navrhovateľovi (uznesením) na úhradu doplatku za návrh 23. 01. 2013 odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu na doplatenie poplatku

odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu 12. 06. 2013 spis predložený KS BA 02. 04. 2014 spis doručený na OS BA II, spolu s uznesením, ktorým bolo uznesenie – výzva na úhradu doplatku za návrh zrušené a ktorým bolo uznesenie o nepriznaní oslobodenia od SP potvrdené 12. 05. 2014 výzva zástupcovi odporcu na predloženie dokladov 23. 09. 2014 predvolanie a výzva zasielaná priamo odporcovi, nakoľko došlo k vypovedaniu plnomocenstva odporcovi

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený 20. apríla 2015, zistil aj ústavný súd.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že „je pravdou, že od podania návrhu uplynulo 7 rokov, pričom tunajší súd vykonával úkony v spise a stanovoval termíny pojednávaní priebežne, viackrát vypočúval svedkov prostredníctvom dožiadaného súdu. Dĺžka konania bola ovplyvnená okrem iného aj správaním sa účastníkov, keď dvakrát navrhovateľ žiadal o pripustenie zámeny účastníkov z dôvodu postupovania pohľadávky, o čom súd musel procesne rozhodovať. Navrhovateľ tiež neuhradil celý súdny poplatok, neskôr sa súd musel vysporiadať s otázkou návrhu na oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov, v dôsledku čoho sa spis nachádzal 8 mesiacov na Krajskom súde v Bratislave. Navrhovateľ taktiež niekoľkokrát zmaril termín pojednávania tým, že sa nedostavil na súd (dňa 28. 04. 2010, 31. 01. 2011, 23. 01. 2015, 30. 03. 2015).“.

Predsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v liste doručenom ústavnému súdu 20. mája 2015 súhlasila s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom. S vyjadrením predsedníčky okresného súdu sa nestotožnila, zotrvala na svojich tvrdeniach a poukázala na neefektívnosť postupu okresného súdu, v dôsledku čoho malo podľa jej názoru dôjsť k faktickému zániku vymáhateľnosti nároku sťažovateľa.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkine početné (celkom 3) procesné návrhy na zmenu účastníkov v priebehu konania tiež čiastočne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania. Sťažovateľke však nemožno vyčítať, že využila svoje procesné práva, právo podať opravný prostriedok ̶ odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ďalej proti uzneseniu okresného súdu na úhradu súdneho poplatku, ako aj právo podať žiadosť sťažovateľky o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, na druhej strane je však potrebné poukázať na to, že ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 132/2012). V súlade s touto judikatúrou treba preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkiných odvolaniach a návrhoch zohľadniť z hľadiska existencie zbytočných prieťahov. Ďalšou okolnosťou, ktorá prispela k celkovej dĺžke konania, bol návrh prednesený sťažovateľkou na odročenie pojednávania z dôvodu pokusu o mimosúdnu dohodu, ako aj návrh právnej zástupkyne sťažovateľky na odročenie pojednávania pre účely porady s klientom. V neposlednom rade neuniklo pozornosti ústavného súdu skutočnosť, že sťažovateľka označovala a navrhovala dôkazy priebežne a od podania návrhu si nesplnila poplatkovú povinnosť ako základný procesný predpoklad odstránenia svojej právnej neistoty a následne vyrubený poplatok nezaplatila v plnej výške. Tieto všetky skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľke týmto nálezom priznal.

Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 22 Cb 139/2007 konal bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 590 €, ktoré odôvodnila neistotou plánovania rozhodnutí spoločnosti, problémami vo vedení spoločnosti, ako aj dĺžkou trvania tejto neistoty.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2014. Právna zástupkyňa je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 56,82 €. Pokiaľ ide o vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 20. mája 2015, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov nepriznal, pretože toto písomné podanie vo veci samej neprinieslo nové skutočnosti alebo informácie, ktoré by ústavnému súdu neboli už skôr zo sťažnosti a z predloženého súdneho spisu známe.

Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu predstavuje teda sumu 340,90 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.