III. ÚS 565/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 603/2013 z 2. júla 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Konanie v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému v prvom rade Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, so sídlom Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava a žalovanému v druhom rade Katastrálny úrad v Prešove, Správa katastra Levoča, so sídlom Mäsiarska 14, 054 01 Levoča o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o uloženie povinnosti zrušiť obmedzujúcu poznámku v katastri nehnuteľností bolo vedené na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd") pod č. k. 2C/48/2011. Okresný súd žalobu rozsudkom z 26.9.2013 zamietol, pričom o odvolaní podanom sťažovateľom Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co/603/2013 (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.».

Ďalej sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, pričom v tomto odvolaní namietal, že «... odôvodnenie napadnutého rozsudku je najmä vo vzťahu k druhej časti petitu - povinnosť vymazať obmedzujúcu poznámku - neúplné, nedostatočné, čo v konečnom dôsledku robí rozhodnutie súdu nepreskúmateľným. Sťažovateľ v odvolaní voči napadnutému rozsudku trval na tom, že k vyvlastneniu dotknutej nehnuteľnosti v minulosti právoplatne nemohlo dôjsť a aktuálny zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá ani rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 19/2004, ktorým bol sťažovateľ určený za výlučného vlastníka dotknutej nehnuteľnosti. Sťažovateľ poukazoval najmä na nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu v Časti, kde okresný súd bez ďalšieho ustálil, že „pozemok bol vyvlastnený“. Sťažovateľ totiž v konaní podstatnú časť svojej argumentácie viedol v zmysle, že k vyvlastneniu časti dotknutej nehnuteľnosti nemohlo právoplatne dôjsť, a to okrem iného najmä z dôvodu, že mu rozhodnutie o vyvlastnení nebolo nikdy doručené. Okresný súd k naznačenej argumentácii nielenže nezaujal svoje stanovisko, ale v odôvodnení rozsudku neuviedol ani akými úvahami sa spravoval pri konštatovaní, že „pozemok bol vyvlastnený“. Okresný súd absolútne opomenul povinnosť reagovať na námietky sťažovateľa, najmä sa vôbec nevyjadril akým spôsobom vyhodnotil dôkazy, ktoré podľa nášho názoru svedčili v prospech sťažovateľa. Za najhodnovernejší dôkaz svedčiaci v prospech sťažovateľa považujeme práve rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 19/2004, ktorý určil za výlučného vlastníka dotknutej nehnuteľnosti sťažovateľa. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu ani vo vzťahu k petitu č. 1 žaloby (určenie vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti), ani vo vzťahu k petitu č. 2 žaloby (výmaz obmedzujúcej poznámky k dotknutej nehnuteľnosti) neobsahovalo žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery súdu prvého stupňa. Podľa názoru sťažovateľa trpelo rozhodnutie súdu prvého stupňa taktiež tou vadou, že konajúci súd v jeho odôvodnení neuviedol prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Sťažovateľ totiž v konaní pred okresným súdom navrhol dôkazy, ktoré mali preukázať, že vyvlastnenie nebolo zákonné, konajúci súd však tieto dôkazy nevykonal. V uvedenom zmysle pociťoval navrhovateľ taktiež vady hmotnoprávnej stránky konania pred súdom prvého stupňa, keď okresný súd neúplné zistil skutkový stav (nevykonaním navrhnutých dôkazov) a v následnosti na to vec nesprávne právne posúdil.».

Sťažovateľ zdôraznil, že „Krajský súd sa v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ktoré sťažovateľ ako žalobca v odvolaní svojou skutkovou a právnou argumentáciou vyvracal bez toho, aby sa účinne zaoberal námietkami žalobcu, ktoré mali pre vec podstatný význam. Krajský súd v napadnutom rozsudku nekonštatoval irelevantnosť právnej argumentácie sťažovateľa avšak na strane druhej sa odmietol vecne zaoberať vyššie uvedenými odvolacími dôvodmi. Je nepochybné, že súčasťou práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky spojené s predmetom súdnej ochrany. Odpoveď súdu musí byť jasná a zrozumiteľná nielen súdu, ale predovšetkým účastníkovi konania, pretože súd rozhoduje o jeho subjektívnych právach (m. m. I. ÚS 241/07). Tým, že krajský súd nereagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa, jeho rozsudok je neodôvodnený, arbitrárny (svojvoľný) a tým priamo zasahujúci do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/603/2013 z 2.7.2014 porušené bolo. 2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/603/2013 z 2.7.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré má spočívať v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu a jeho arbitrárnosti, v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa mu bola odopretá možnosť domáhať sa spravodlivosti, resp. mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu spočíva v tvrdení, že postupom krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom nereagoval na námietky sťažovateľa, čím podľa jeho názoru odmietol v súdnom konaní spravodlivosť, resp. v dôsledku uvedeného mu bola odňatá možnosť konať, tak ako to je opísané v prvej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia. Z námietok sťažovateľa je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajský súd podľa jeho názoru nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a že práve v dôsledku tohto postupu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo sťažovateľ hodnotí ako porušenie svojich označených práv. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že postupom krajského súdu, ktorého zavŕšením bolo vydanie napadnutého rozsudku, bol pozbavený súdnej ochrany v súdnom konaní, teda možnosti konať pred súdom v napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu malo byť porušené aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom prichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobne oboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd na základe vykonaného dokazovania návrh sťažovateľa zamietol.

Krajský súd v napadnutom rozsudku spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúce faktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako aj interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na opätovnom určení vlastníckeho práva k parcele registra zapísanej na , kat. úz. , keďže jeho vlastníctvo k tejto parcele bolo už určené súdnym rozhodnutím. S týmto názorom súhlasí aj odvolací súd. Žalobca totiž už je zapísaný v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník (podiel 1/1) spornej parcely č. 202/1 (výpis z katastra nehnuteľností na č. l. 6), a to v dôsledku konania Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 19/2004. V tomto konaní Okresný súd Poprad vyporiadal podielové spoluvlastníctvo účastníkov (okrem žalobcu odlišných od účastníkov v danej veci), a to rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 29.7.2006 a týmto parc. č. 202/1 určil do výlučného vlastníctva žalobcu (rozsudok na č. l. 10-14). Keďže žalobca bez akýchkoľvek pochybností už je zapísaný ako výlučný vlastník predmetnej parcely (dokonca na základe súdneho rozhodnutia, ktorým bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo), nemôže mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení a navrhnutý určovací výrok by ním deklarovanú spornosť a neistotu neodstránil. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že záujmom žalobcu je predovšetkým dosiahnuť výmaz obmedzujúcej poznámky vyznačenej na , a preto žalobu v jej druhom výroku smeroval pôvodne voči správe katastra. O vyznačení obmedzujúcej poznámky rozhodla Správa katastra rozhodnutím č. X 60/2008 z 10.9.2008 (č. l. 7-8), a to podľa § 39 ods. 2 Katastrálneho zákona. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca v správnom konaní odvolanie nepodal a nemohol tak využiť ani postup v súlade s § 250v O. s. p.. Katastrálne úrady a správy katastra boli miestnymi orgánmi štátnej správy, ktoré vykonávali štátnu správu na úseku katastra, preto uloženie akejkoľvek povinnosti týkajúce sa ich pôsobnosti, či zákazu konať vo veciach ich právomoci súdnym rozhodnutím je neprípustné, (súdom prislúcha právo kontroly a zákonnosti rozhodnutí orgánov štátnej správy iba v rámci správneho súdnictva - piata časť O. s. p.). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa ani v časti týkajúcej sa druhého navrhnutého výroku rozhodnutia nemožno hodnotiť ako nepreskúmateľné a vo výsledku je toto rozhodnutie správne.“

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Vzhľadom na uvedené posudzoval ústavný súd sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastoleným odvolacím dôvodom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečo nesúhlasí s niektorými názormi sťažovateľa, reagujúc na všetky podstatné odvolacie námietky vrátane námietky týkajúcej sa výmazu obmedzujúcej poznámky vo vzťahu k časti pozemku (239 m2) vyvlastnenej v prospech „Československého štátu – Miestneho národného výboru v Studenci na základe rozhodnutia číslo: výst./3059/65, zo dňa 25. 8. 1965, právoplatného dňa 16. 9. 1965, číslo zmeny 1/67“.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.